Veľkú oblasť biologických javov nedokážeme popísať výkladovým rámcom fyziológie, prírodným výberom, či molekulárnou biológiu. Ide o oblasť vzťahov medzi organizmami, najmä symbiotických. Výkladový rámec musí byť iný, vzťahový, relačný. Pre vysvetlenie hlavných vývojových trendov v symbiotickom vzťahu medzi sapientami a svetom mémbiontov potrebujeme vychádzať z teoretického modelu symbiózy, ktorý bude schopný popísať javy dvoch svetov — organického a mémového — jednotným spôsobom.
Antropológia je od svojich počiatkov veda, ktorá je náchylná podliehať ideológiám. Príčinou je, že musí vychádzať z nejakej základnej predstavy človeka, čo je vždy vec názorová. Zažili sme preto marxistickú či nacistickú antropológiu, ale aj celý rad menej extrémnych, o to však zavádzajúcejších antropológií. Najvýznamnejšia je povojnová americká antropológia, ktorá v reakcii na biologickú nemeckú rasovú teóriu človeka, bagatelizovala biologickú podstatu človeka, pričom nadhodnocovala mozgovú plasticitu.
Počas ontogenézy každého mozgu sa vytvoria vrodene dané štruktúry mémov, mémových reťazcov, cyklov a sietí. To sa deje od počiatku evolúcie centrálnej nervovej sústavy. Zväčšovaním mozgovej hmoty darwinistickými postupnými krokmi rástla hustota mémového ekosystému v mozgoch, čo postupne umožnilo vznik prvých mémbiontov, ktoré dokázali udržať svoju štruktúru, mali svoju intencionalitu. Intencionalita mémbiontov je evolučná výhoda hostiteľského orgnizmu, pretože mu umožňuje hromadiť skúsenosti s prostredím a prežiť.
Aby sme mohli urobiť ďalší krok od mémov k mémovému životu, musíme nájsť v mozgoch organizmy. Prvý krok k tomu sme urobili v popise koncepcie mému ako metabolickej zmeny informácie. Tieto mémy by sa mali ako v organickom živote vzájomne prepájať do mémových reťazcov, cyklov, sietí a nakoniec do organizmov, podobne ako v molekulárnej forme života.
Slovo mém má svoju pomerne pohnutú históriu plnú omylov, ktoré sa však bežne prijali a stali súčasťou všeobecného povedomia [1].
Život nie je substancia, ale proces
Apriorným tvrdením mémológie je, že naše myslenie vytvára ekosystém mémových organizmov — mémbiontov — ktoré od prenatálneho veku až po smrť formujú naše mozgy. Sú živé. Toto radikálne tvrdenie treba obhájiť.
Konektóm ľudského mozgu[3] |
Pre lepšie pochopenie významu mozgového konektómu treba p
V pozadí mnohých odborných ale aj laických diskusií o človeku sa vedie roky spor o povahe človeka. Ten má napríklad podobu nekončiacich diskusií o tom, čo má na myslenie človeka väčší vplyv, či geneticky daná vrodenosť, alebo výchova (Nature vs Nurture). Tým sa nevyhnutne dostáva do popredia diskusie otázka prirodzenosti človeka, pretože dnes už je nespochybniteľné, že myseľ človeka nepríde na svet ako čistý nepopísaný list, na ktorý sa výchovou z kultúry všetko zapíše.
Vždy keď ide o to vysvetliť rozdiely medzi mužmi a ženami v nejakej oblasti nášho zložitého ekosystému, dostáva sa nám spravidla stereotypné vysvetlenie v podobe predsudku: je to dôsledok genderových stereotypov, ktoré tu zostali z patriarchálnej spoločnosti. Údajne nie sú medzi pohlaviami také rozdiely, ktoré by ženy vopred diskvalifikovali.