Hoci sa vývoj vtákov od plazov oddelil pred asi 150 mil. rokov a cicavcov pred asi 250 mil. rokov, mozgy vykazujú v nových štruktúrach (mimo tzv. plazí mozog) výraznú architektonickú podobnosť, aspoň podľa [1].
Pomerne často sa v našom kultúrnom prostredí vyskytuje jeden špecifický
druh nekonzistentnosti, ktorý vyplýva z dvoch vývojových línií západnej
kultúry — kresťanskej teológie a z nej odštiepenej línie vedeckého racionalizmu.
Nekonzistentnosť pripomína snahu o vytvorenie sterilnej plodnosti,
suchej vody, či dreveného želiezka.
Podľa Platóna jeho učiteľ Sókrates považoval za najmúdrejšiu myšlienku nápis na veštierni v Delfách: „Poznaj sám seba.“ Neprestáva ma udivovať, že to, čo veľký antický mysliteľ považoval za najväčšiu múdrosť, dnešní intelektuáli s neznesiteľnou ľahkosťou bytia ignorujú. Oni vedia o človeku všetko podstatné, nič nemusia poznávať. Ich pravdy o človeku sú zjavené, nie spoznané.
Mnohé z morfologických a behaviorálnych znakov fenotypu domestikanta má aj druh, ktorý sám seba nazval Homo sapiens sapiens. Pri posudzovaní morfologických, fyziologických, či behaviorálnych znakov, ktoré by mohli byť vyvolané domestikačným tlakom narážame na niekoľko špecifických ťažkostí:
Hlavný a posvätný zákon antropocentrizmu je: človek je centrálny bod svetového diania. Ak k tomu pridáme z kresťanstva zdedený sklon hľadať v každom našom konaní hriech, dostávame špoecifickú kultúrnu posadnutosť sebaobviňovania zo všetkého, čo je inak prirodzený beh vecí.
Dáko tá hypnóza musí predsa fungovať. Pre spoločenské tvory je zrejme nevyhnutná nejaká synchronizovanosť. Vidíme to na kŕdľoch vtákov, na kŕdľoch rýb, či hmyzu. Konať tak ako iní znamená vyššiu mieru istoty, že je to správne. Prečo? Hlavne preto, že prírodný výber formuje správanie optimálne metódou pokusu a omylu a úspešné riešenia sú napokon väčšinovo rozmnožené v populácii.
Obrat v myslení o psyché a o kultúre sapientov má svoj nevyhnutný dôsledok v nazeraní na svet sapientov ako na ekologický systém mémov. Každý jav v tomto svete musí byť nazeraný z pohľadu zákonitostí vzťahov medzi mémami a vzťahov mémov k ich prostrediu. Rovnako nazeráme na organický svet ako na systém vzťahov medzi jednotkami prírodného výberu, či už sú to gény, znaky, organizmy, alebo iné replikované jednotky (napríklad podľa môjho názoru symbionty).
Prekliatím sebareflexie sapienta je antropocentrizmus, ktorý o čo je prirodzenejší, o to je ohlúpujúcejší. Prirodzenosť tkvie v sebastrednosti každého druhu orgasnizmu.
Domestikované organizmy sa vyznačujú určitými spoločnými znakmi. Dokonca, pokiaľ sa budeme pohybovať vo vývojovej vetve cicavcov, dá sa hovoriť o fenotype domestikanta (napríklad v [1]), teda súbore morfologických a behaviorálnych znakov, ktoré sú spoločné pre domestikované zvieratá. Najprv si uvedieme niektoré z takýchto znakov hlavne z pohľadu domestikácie sapienta.