Anima et Machina

K napísaniu tohoto blogu ma inšpiroval komentár na FB od jedného kresťanského humanistu:

Tak nejako sa u nás v ostatnom čase rozpútal boj pokrokárov proti tmárstvu tých, čo sú buď proti očkovaniu, interupcii, alebo za homeopatiu a najnovšie proti GMO. S pocitom križiaka idúceho oslobodiť Svätý hrob od pohanov, založenom na nespochybniteľnej autorite Svätého Písma, pardón Vedy, vedia nepochybne, že Pravda je len jedna a je — ako inak — na ich strane. Ak je niekto majiteľom inej pravdy (všimnime si: pravdy s malým p), ako vedeckej, tak je tmár, spiatočník, patrí do stredoveku a vôbec, do blázinca. Veď predsa pokrok je tu, dnes neupaľujeme čarodejnice.

Metaforou mému som nazval jav, kedy mém sa v snahe o svoje prežitie replikáciou snaží stať súčasťou čo najviac mémplexov, preto sa postupne šíri z pôvodného mémplexu aj do pôvodného mémplexu nepríbuzných druhov. Metafora mémov je analógiu biologického horizontálneho prenosu génov v populáciách baktérií. V tejto eseji si ukážeme fungovanie metafory mémov na prípade mémplexov modelingu.

Ďalší analogon biologickej zákonitosti v kultúrnom ekosystéme.

U pohlavne sa množiacich organizmov majú novinky (mutácie) tým menšiu šancu na rozšírenie, čím je populácia väčšia ako dôsledok kríženia (crossing-over). To udržuje druhovú stabilitu, ale súčasne znemožňuje vývoj druhu, ktorý potom môže byť ohrozený ako celok. Evolúcia môže vlastne prebehnúť iba rozdelením populácie na malé celky, napríklad prírodnou katastrofou, tzv. bottleneck efect, efekt hrdla fľaše, cez ktorý prejde iba časť populácie.

Najprv by sme si mali povedať, čo sa myslí tým „mať cieľ“. Ako s mnohými inými pojmami, aj tu sa zamieňajú často dva významy: antropocentrický a „objektívny“. Antropocentrický význam pojmu cieľ je, že si ho určím a idem cielene za ním. K tomu ovšem potrebujem suverénnu od ničoho nezávislú dušu, pretože ak je táto od niečoho závislá, tak určenie toho cieľa už nie je iba vecou mojej duše.

Nedá sa nič robiť, ak porovnáme racionalitu xenofóbnych a xenofilných mémplexov, tak tie xenofilné sú ďaleko bližšie tomu, čo sa ujalo v modeli sveta ako racionálne.

Xenofilné mémplexy samozrejme včleňujú do seba mém nadradenosti v hierarchii tlupy nad xenofóbmi. Vyvinul sa takto napríklad mémplex: iracionálny strach z migrantov (ISM). Šíriteľ tohoto mémplexu je odmeňovaný dopamínom pri každom šírení ISM, pretože tento vytvára úspešné symbiózy s vrodenými hierarchizačnými kognitívne-behaviorálnymi mémplexami (HKBM, [1]).

Migrantská kríza poskytuje neutíchajúci prílev inšpirácie pre hľadanie možných ekosystémových zákonitostí v mémosfére západnej civilizácie, ale aj planéty. Napríklad podľa [1]:

«Európa v dobe racionalizmu 17. storočia opúšťa teologickú argumentáciu a zakladateľ medzinárodného práva Hugo Grotius hovorí, že „aj keby Boha nebolo, musí platiť, že dva krát dva sú štyri“ a dáva tým základ pravidlám, na ktorých sa môžu zhodnúť všetci. O tri storočia neskôr sa Európa nevie dohodnúť na ničom a v roku 1914 sa rozpútava 31-ročné peklo na zemi.»

Kováč [1] v kapitole „Iracionalita ekonomického systému“opisuje komunistický ekonomický systém ako iracionálny. To je ale pomerne zvláštne, pretože schopnosť racionality prisudzuje systému, hoci v celej knihe robí za ten systém zodpovedných ľudí. Skrátka systému priznáva intencionalitu. Ale môže byť systém iracionálny?