O čom to celé je

Myslím, teda som (René Descartes)
Som, teda myslím (Daimonion vonCave)




Nedávno som si prešiel viacero zdrojov o memetike na internete. Postupne mi dochádzalo, že so stále viac predstavami zástancov a kritikov memetiky buď nesúhlasím, alebo veci chápem inak.

Prinútilo ma to k hlbšiemu zamysleniu nad touto situáciou. Zrazu sa pôvodne ohraničené pole koncepcií ľudskej kultúry a ľudskej psychiky na báze koncepcie mému rozplývalo do stále nesúrodejšieho zmätku predstáv jednotlivých autorov. Prvá vec, ktorá napadne každého pozorovateľa memetiky je, že to zatiaľ ani zďaleka nie je veda, že je to iba hmlistá predstava možnej vedy, iba lákavý koncept skúmania kultúry, ako očividne evidovateľného fenoménu na Zemi.

Iste, kultúrou sa zaoberajú všelijaké iné koncepcie a vedy. Všetky však majú jeden podstatný nedostatok. Nevedia vysvetliť odkiaľ a prečo sa vôbec kultúra vzala. Mlčky predpokladajú akýsi ťažko definovateľný predpoklad čistej ľudskosti, niečoho, čo je vlastné iba človeku a z čoho kultúra povstáva. V zmysle týchto predstáv vlastne je kultúra čisto ľudský fenomén a je rozlišovacím kritériom medzi človekom a inými druhmi organizmov. Ale to nie je podstatné. Rôzne teórie kultúry sú schopné iba klasifikovať jednotlivé kultúrne javy, ale nedokážu ich vysvetliť. Vedia nájsť rôzne vzťahy a zákonitosti dynamiky kultúrnych fenoménov, ale nedokážu nájsť ich zmysel a podstatu.

V tomto má memetická koncepcia kultúry obrovskú prednosť. Predstava mému ako elementu každého kultúrneho javu je očarujúca svojou jednoduchosťou a pôsobivá svojou dôslednosťou. A tu sa vraciam opäť ku svojmu zamysleniu. Je zarážajúce, ako sa jednotliví autori vyhýbajú dôslednej aplikácii memetickej koncepcie na jednotlivé fenomény ľudského prostredia.

Neviem prečo.

Možné vysvetlenie spočíva v tom, že dôsledná aplikácia memetiky na človeka musí zákonite končiť v jeho demýtizácii. Člevek v memetickej koncepcii stráca dušu, ako nezávislú a slobodnú entitu, stráca akékoľvek výnimočné postavenie v prírode, ba naopak — stáva sa tak ako všetko ostatné výslednicou neosobných síl a procesov. Dopracovať sa k takému poznaniu je proti ľudskej prirodzenosti, čo sa napokon dá pomocou memetiky poľahky dokázať. Ani takí autori ako Susan Blackmoore, či Richard Dawkins neodolajú a krátko potom ako vyženú z tela dušu, zadnými vrátkami ju „pripúšťajú“ v úplne hmlistej a nekoncepčnej predstave, či skôr túžbe.

Áno, memetika je síce iba neurčitá koncepcia, ale zatiaľ je to jediná koncepcia, ktorá dokáže spojiť miliardy rokov biologického vývoja s pár desaťtisícmi rokov vývoja ľudskej kultúry bez toho, aby musela pridať akýkoľvek „zázračný“ predpoklad nejakej novej vlastnosti, ktorú nemajú iné organizmy. A preto si myslím, že memetika už tu zostane, a že z nej bude veda, alebo aspoň myšlienkový rámec viacerých vied. Napokon evolučná psychológia už tento rámec využíva.

Teraz sa vrátim k môjmu pátraniu po internete. Uvedomil som si, že mám vlastné vnímanie memetiky. Táto skutočnosť ma postavila pred otázku, čo s tým? V mojich článkoch na blogoch som doteraz väčšinou iba reprezentoval výsledky rôznych vied, ktoré sú (žiaľ) v širokej verejnosti pomerne málo známe, najmä z evolučnej biológie a evolučnej psychológie. Trocha som ich týmto popularizoval, trocha domýšľal do rôznych typických situácií, ktoré sú väčšinovým pohľadom vnímané stále v zastaralých myšlienkových (tzv. environmentálnych) rámcoch.

Teraz sa mi zdá, že ak chcem hovoriť o memetike, tak nebudem reprezentovať nikoho, iba seba. A tak som postavený pred dilemu — nepísať o memetike vôbec, alebo písať o memetike tak, ako ju chápem iba ja. Prvá možnosť je pohodlnejšia. Druhá riskantnejšia.

Napokon som sa rozhodol pre projekt Anima Et Machina. Bude to seriál esejí, poznámok, krátkych úvah a definícií o mojom chápaní memetiky pod touto hlavičkou. Kedže nemám trpezlivosť niečo systematicky rozvíjať, teda napríklad pripraviť knihu a potom ju postupne publikovať, Anima Et Machina bude nesúrodou zmesou, kde závery budú zrejme neraz predchádzať predpoklady.

Neviem, či to bude niekoho zaujímať a pravdu povediac je mi to jedno. Uverejňujem to práve preto, že mám predstavu o tom, ako memy fungujú a zverejnenie týchto článkov môže prispieť ku generovaniu mémov, ktoré vytvoria nejakú relevantnú koncepciu memetiky. Ak nie, ak sa moje myšlienky nestanú mémami, tak články takisto presne v duchu memetiky splnili svoj účel. Čitateľ ich odmietol, a teda bude skutočnosť asi iná, ako sa vytvorila v mojej hlave.

Ak však vzniknú čitatelia týchto článkov, tak budú môcť konfrontovať svoje predstavy o mnohých témach, ktoré odjakživa budili záujem. Spomeniem napríklad: čo je to ego a ako vzniklo, čo je myslenie, čo je kultúra, ako a prečo vznikla, čo je to globalizácia a prečo je tu, čo je to umenie, náboženstvo, politika, vojny a či sú vojny potrebné, čo to je veda a ako funguje, existuje skutočnosť, alebo nie.... a mnohé iné témy, ktoré sa pomocou memetiky dajú (aspoň podľa mňa) pomerne vierohodne vysvetliť. Zároveň by som sa chcel pokúsiť o metodologické vymedzenie memetiky v teórii poznania, pretože si myslím, že memetika nemôže byť posudzovaná z pohľadu tzv exaktnosti vedy a iných kritérií, ktorými sa dnes ešte vymedzuje vedecké od nevedeckého.

Dúfam, že v každom prípade vznikne aspoň aká-taká myšlienková alternatíva.