Vždy keď ide o to vysvetliť rozdiely medzi mužmi a ženami v nejakej oblasti nášho zložitého ekosystému, dostáva sa nám spravidla stereotypné vysvetlenie v podobe predsudku: je to dôsledok genderových stereotypov, ktoré tu zostali z patriarchálnej spoločnosti. Údajne nie sú medzi pohlaviami také rozdiely, ktoré by ženy vopred diskvalifikovali.
Začnem z možno trocha nečakaného uhlu pohľadu. Viete čo má spoločné Alik a Dunčo? Správne, sú to psy. V tejto triviálnosti sa ovšem skrýva jedna zo základných otázok biológie, snažiacej sa popísať živý svet. Aj Alik, aj Dunčo sú nesporne žíví, pobehujú okolo nás. Teraz však záludná otázka: videl kedy kto niekde pobehovať psa? Odpoveď možno niekoho prekvapí, ale ja budem tvrdiť, že nie. Pod pojmom pes totiž rozumieme akéhosi vyabstrahovaného psa zo všetkých živých, už mŕtvych a ešte nenarodených psov. Takýto pes ovšem nie je živý, je to naša predstava psa.
Táto esej pôvodne vznikla ako mailová odpoveď na mailovú otázku počas vianočných sviatkov, čo sa nesporne odrazilo v jej uvolnenom štýle. Na výzvu adresáta ju napokon publikujem tak ako bola pôvodne formulovaná len s minimálnymi úpravami.
Tento článok vznikol ako ako odpoveď na úvahu chate na FB. Kedže sa rozrástla do nechatových rozmerov, tak som sa s FB priateľom dohodol, že ju uverejním ako článok.
Stalo sa, že som bol oslovený, či by som sa nevyjadril ku komentáru Michala Havrana Ako sa nadchnúť aj pre nepochopiteľné a neviditeľné. Prvou vnútornou reakciou bolo: niéééé! Naozaj nemám chuť sa vyjadrovať k pokusom slovenských intelektuálov o ich sebaprezentáciu v tak typickom slovenskom štýle malé, ale naše. Ale aspoň som skúsil, prečítal som si teda komentár a nečakane sa mi objavila spomienka na môjho láskavého starého otca.