Anima et Machina

K napísaniu tohoto blogu ma inšpiroval komentár na FB od jedného kresťanského humanistu:

Tak nejako sa u nás v ostatnom čase rozpútal boj pokrokárov proti tmárstvu tých, čo sú buď proti očkovaniu, interupcii, alebo za homeopatiu a najnovšie proti GMO. S pocitom križiaka idúceho oslobodiť Svätý hrob od pohanov, založenom na nespochybniteľnej autorite Svätého Písma, pardón Vedy, vedia nepochybne, že Pravda je len jedna a je — ako inak — na ich strane. Ak je niekto majiteľom inej pravdy (všimnime si: pravdy s malým p), ako vedeckej, tak je tmár, spiatočník, patrí do stredoveku a vôbec, do blázinca. Veď predsa pokrok je tu, dnes neupaľujeme čarodejnice.

Najprv by sme si mali povedať, čo sa myslí tým „mať cieľ“. Ako s mnohými inými pojmami, aj tu sa zamieňajú často dva významy: antropocentrický a „objektívny“. Antropocentrický význam pojmu cieľ je, že si ho určím a idem cielene za ním. K tomu ovšem potrebujem suverénnu od ničoho nezávislú dušu, pretože ak je táto od niečoho závislá, tak určenie toho cieľa už nie je iba vecou mojej duše.

Nedá sa nič robiť, ak porovnáme racionalitu xenofóbnych a xenofilných mémplexov, tak tie xenofilné sú ďaleko bližšie tomu, čo sa ujalo v modeli sveta ako racionálne.

Xenofilné mémplexy samozrejme včleňujú do seba mém nadradenosti v hierarchii tlupy nad xenofóbmi. Vyvinul sa takto napríklad mémplex: iracionálny strach z migrantov (ISM). Šíriteľ tohoto mémplexu je odmeňovaný dopamínom pri každom šírení ISM, pretože tento vytvára úspešné symbiózy s vrodenými hierarchizačnými kognitívne-behaviorálnymi mémplexami (HKBM, [1]).

Migrantská kríza poskytuje neutíchajúci prílev inšpirácie pre hľadanie možných ekosystémových zákonitostí v mémosfére západnej civilizácie, ale aj planéty. Napríklad podľa [1]:

Štúdium domestikácie veľmi rýchlo vedie k úvahám o jave symbiózy. Ťazké je ubrániť sa názoru, že prinajmenšom od istého vývojového momentu symbiózy už prestáva pôsobiť prírodný výber zvlášť na každého symbionta, ale stále viac a viac na ich súžitie.

Zdá sa mi zvláštne, že sa mi nepodarilo túto úvahu nájsť v zdrojoch. Možno som zle hľadal. A možno je to blbosť, len neviem prečo by to mal byť nesprávny pohľad. Ako inak pozerať na endosymbiózy, kde jeden symbiont je integrálnou súčasťou toho druhého?

Tento článok je odpoveďou na otázku z Facebooku: čo považujem za kultúru?

S pojmom kultúra je to ako s každým pojmom, ktorý chce v komplexnom systéme niečo vymedziť, ošemetné. Napokon aj pojem komplexnosť je ťažké nejako vymedziť. Pod pojmom kultúra sa v rámci antropocentrickej prirodzenosti sapienta vždy intuitívne chápalo to všetko, čo sapient svojím rozumom stvoril.

Akoby symbolicky sa mi počas vianočných sviatkov dostal na monitor článok [1], ktorý sa stal nečakaným darčekom pod stromček, pretože je pre mňa mimoriadne významný. Môže byť odpoveďou na to, prečo vlastne má myslenie, psychika, presnejšie umwelt organizmov [2, 3], s centrálnou nervovou sústavou a mozgom štruktúru, ktorá je darwinistická, zložená z darwinistických replikátorov — mémov.

Podľa štúdie [1] organizmy, ktoré používajú komplexnejšie obranné mechanizmy voči parazitom žijú dlhšie ako ich jednoduchší príbuzní. Nie som veľkým fanúšikom počítačových simulácií života, a preto musím zdôrazniť, že nemám priveľkú dôveru ani k tejto štúdii. Počítačová simulácia má sotva potenciál dať širšiu odpoveď ako je položená otázka. Simulovaná téma však je skutočne inšpiratívna na zamyslenie.