Anima et Machina

Tento článok je odpoveďou na otázku z Facebooku: čo považujem za kultúru?

S pojmom kultúra je to ako s každým pojmom, ktorý chce v komplexnom systéme niečo vymedziť, ošemetné. Napokon aj pojem komplexnosť je ťažké nejako vymedziť. Pod pojmom kultúra sa v rámci antropocentrickej prirodzenosti sapienta vždy intuitívne chápalo to všetko, čo sapient svojím rozumom stvoril.

Lenže problém je, že človek sa tu chápe ako Človek, teda nejaký kolektívny Boh, Stvoriteľ, nejaký antropomorfizovaný Rozum. Ten malý človek, jeden z toho kolektívneho Človeka, prakticky nedokáže niečo zložité sám stvoriť. Ak bude vyrastať mimo akékoľvek kultúrne prostredie (vlčie deti), tak z neho bude niečo veľmi nekreatívne a neschopné. Aj z tohoto príkladu vidno, že veľká časť jeho schopností je vlastne schopnosťou kultúry, v ktorej vyrastal, a ktorá mu po biologickom formátovaní mozgu v maternici doformátovala štruktúru na svoj obraz, pre vlastné potreby.

Ja sa snažím formulovať darwinistickú teóriu kultúry, postavenú na hypotéze mému. Ak má byť dawinistická, tak všetky javy a všetky entity popisovaného sveta museli vzniknúť gradualistickým vývojom, postupnou premenou niečoho v niečo iné, pričom konštruktérom je prírodný výber. Preto pre mňa nemôže byť kultúra nejaké zázračné revolučné mumbo-jumbo. Mém, ako jeden z elementov prírodného výberu, tu musel vždy byť v nejakej predchádzajúcej podobe. Preto ich hľadám v biologickej evolúcii a aj ich tam zreteľne vidím.

Mozog prichádza na svet s už nejakým hrubým, nejakým základným, obrazom sveta, ktorý jedni nazývajú kognitívne-behaviorálne moduly, iní archetypy a iní štrukturálne členenie mozgu. V princípe sú tieto štruktúry replikami niečoho z vonkajšieho sveta. Napríklad v jednej štúdii sa preukázalo, že novorodenec rozoznáva tváre od iných objektov. Tvár je pre novorodenca tak kľúčová záležitosť na prežitie, že sa nedá spoľahnúť na to, že ho to niekto naučí. Tvar a štruktúra tváre je informácia, ktorej replika je zabezpečená génovou reguláciou ontogenézy mozgu. Ak sa nejaká štruktúra, nejaká informácia, udržuje tak, že sa znova a znova replikuje, ide o dawkinsovský replikátor, ide o darwinistický proces. Mozog, ktorý z prúdu informácií zo svojho okolia vyhľadáva nejaké známe štruktúry, ich de facto replikuje. Napríklad tvar tváre. Tie spája s inými známymi infomáciami do asociácií, teda komplexov mémov, mémplexov. Tie informácie, ktoré sú preň neznáme spája s tými, ktoré už pozná, a teda tiež ich replikuje.

Takto postupne v ponatálnej ontogenéze buduje hierarchický model sveta, v ktorom bude žiť, model, ktorý od neho závisel najviac po narodení, pretože vtedy bol vopred určovaný spôsob a smer budovania tej hierarchie vrodenou štruktúrou mémov a vrodenými schopnosťami budovať tú štruktúru. Model, ktorý je stále menej vrodený a stále viac získaný. Potom to už závisí od poradia, v akom prijíma mémy zvonka, a samozrejme od samotnej štruktúry mémov, ktoré prijíma. To, čo si bude myslieť, ako to bude myslieť, ktoré mémy bude do svojej štruktúy replikovať, ktoré zavrhne (pretože by boli konkurenciou iných už habitovaných), skrátka všetko to „človečie“ už nie je jeho produktom, ale produktom ekosystémových a evolučných zákonitostí, ktoré sa vyvinuli v tom, čo nazývame kultúrou. Každý človek je skutočne súčasťou Človeka, ale nie je toho sebavedomým a nezávislým demiurgom, stvoriteľom, je vlastne o to pasívnejšou súčasťou procesu, o čo zložitejšia a komplexnejšia je štruktúra jeho kultúrneho prostredia.

Aj keď to nezapadá do úspešne replikovaného antropocentrického obrazu o sebe samom, niet na tom vlastne nič nové a čudné. Môže ktorýkoľvek organizmus o sebe povedať, že je aktérom svojej štruktúry, že určuje svoj genotyp a fenotyp? Oboje je produktom interakcií replikovania nejakej informácie a interakciou tejto replikácie s prostredím, teda sú produktom evolúcie a ekosystému, nie vlastnej suverénnej aktivity. To je hlboké posolstvo darwinizmu.

Takže čo to vlastne je podľa mňa kultúra? Podobné úvahy (a mnohé iné) ma priviedli k symbolickému vyjadreniu toho, čo to je človek (ten s malým č) na priloženom obrázku. Je to produkt evolučného vývoja dvoch súčasne pôsobiacich darwinistických procesov: biologického (zelene) a kultúrneho (modro). V tom zúženom strede je každý z nás, sformovaný zdola biologickou evolúciou nespočetného množstva predkov a zhora evolúciou hromadených sociálnych interakcií, skúseností, odovzdávaných učením, teda evolúciou mémov. Čím viac od toho stredu ideme k okrajom symbolov, tým menej sme to my v konkrétnom priesečníku týchto evolúcií. Čím ostrejšie hľadáme to individuálne, tým je toho menej a je to v konečnej limite len nejaký tenký horizontálny rez v tom najužšom mieste symbolu.