Anima et Machina

Slovo mém má svoju pomerne pohnutú históriu plnú omylov, ktoré sa však bežne prijali a stali súčasťou všeobecného povedomia [1].

Dawkinsov koncept postuloval mém ako analogon jeho génocentrického konceptu génu, preto je závislý od jeho platnosti. Génocentrický model evolúcie a života ovšem neplatí, bol už veľakrát vyvrátený [2]. Gén nie je nijakým základným elementom života. Ako zdôrazňuje A. Markoš, gén je recept na tvorbu proteínu, nič viac a nič menej. Bunka tento recept interpretuje, nevykonáva otrocky presne, ale podľa svojich životných potrieb, podobne ako kuchár varí podľa receptu ale riadi sa tým aké má k dispozícii suroviny, akú má náladu, alebo nápad na vylepšenie hotového jedla. 

Čo je teda základným elementom života? V predchádzajúcej kapitole som uviedol tri princípy života. Navrhujem, aby sme za základný element života považovali metabolickú zmenu. Argumentom preto je pozorovaná skutočnosť, že organizmy žijú iba keď metabolizujú. Život nie je substancia, ale proces, no a proces sa skladá zo zmien. Preto z úcty k autorovi pojmu meme ho od neho preberám pri zachovaní pôvodného zámeru, teda elementu života.

Mém je však elementárnou jednotkou inej formy života, neorganickej. Treba ho teda vymedziť a presne definovať. Má ísť o metabolickú zmenu ale čoho? Dawkins mylne považoval napríklad texty, alebo popevky za mémy. To sú iba materiálne aspekty kultúry. Nemajú  sa ako rozmnožovať, neprebieha na nich cyklus replikácia - variácia - selekcia. Sú v princípe nemenné ako kamene a dokážu iba degradovať. Ako správne pokukázal R. Aunger v kniehe The electric meme: a new theory of how we think, jediné miesto, kde sa môže kultúra vyvíjať je mozog. Preto treba hľadať element živého v ňom a nikde inde.

Na mozog môžeme nazerať rôzne, napríklad anatomicky, topologicky, behaviorálne alebo funkčne. Funkčný pohľad je najbližší predstave života ako procesu, preto z neho budem ďalej vychádzať. Funkčne jer mozog reaktívny systém, čo ako prvý správne popísal I.P. Pavlov v jeho koncepcii podmieneného a nepodmieneného reflexu. Na podnety z prostredia mozog reaguje výberom vhodnej reakcie a následným konaním voči prostrediu. Táto funkčná cesta je v mozgu výslednicou nesmierne komplikovanej siete malých funkčných ciest, zložených z ešte menších funkčných ciest až po neurón, ktorý je v princípe jednoduchý spínač: veľa vstupov (dendritov) nastaví jeden výstup (axón). Kto pozná vnútrobunečný život tak mu tento popis bude veľmi povedomý, ako bohatá siať metabolických reťazcov a cyklov [4]. Je zrejmé, že element mémového života treba hľadať v tej funkčnej reakčnej sieti v mozgu.

Pre pochopenie toho, čo je elementárna metabolická uzmena v mozgu, teda mém, bude najlepšia ilustrácia. Tú nájdeme vo vizuálnej percepcii, ktorá patrí k najlepšie preskúmaným oblastiam mozgu.

Začiatok každého funkčného kruhu začína zmyslovým vstupom. Vo vizuálnom vnímaní sa ten vstup odohráva premietnutím obrazu z prostredia na sietnicu oka tvorenú fotoreceptívnymi bunkami (Obrázok 1). Tam sa obraz rozloží na sieť farebných bodov a sieť intenzity svetla obrazu. Dá sa povedať, že ešte v tomto momente obraz na sietnici, podobne ako v kamere, reprezentuje fyzikálnu podstatu obrazu a obraz sa nezmenil iba zredla jeho hustota informácie.

Obrázok 1. Sietnica
Zdroj: [3]

Obrázok 2. Odozva gangliónu
Zdroj: [3]

Pred fotoreceptívnymi bunkami je sieť neurónov, ktoré sú usporiadané do gangliónov (Obrázok 1). Nás tu nebude zaujímať ako je tvorený ganglón ale čo robí. Každý ganglión spracováva výstupy z tzv. receptívneho poľa (RP) fotocitlivých buniek, ktoré má približne kruhový tvar. RP má stred a okraj. Výstupná gangliová bunka vystreľuje signály zo svojho axónu najintenzívnejšie, ak je osvetlený stred RP, alebo je kontrast osvetlenia medzi stredom a okrajom RP. Ak je osvetlené celé RP, alebo dopadá mimo neho, tak je odozva nulová (Obrázok 2). Gangliová bunka teda reaguje na kontrast osvetlenia v RP. Obraz na sietnici je týmto interpretovaný ako sieť kontrastov obrazu, ktorý dopadá na sietnicu.

Aký je účel tejto interpretácie. Zo sietnice výstup pokračuje očným nervom ďalej do thalamu a odtiaľ do vizuálneho kortexu. A tam je oblasť označovaná V1, ktorá je zložená z veľkého množstva malých separovaných populácií neurónov. Každý z tých neurónov vyhodnocuje vstupy z ganglií sietnice v RP a z vedľajších RP. Každý neurón v tejto populácii reaguje na iný sklon susediacich kontrastov RP (Obrázok 3). Obraz zo všetkých recepčných polí sa vo V1 mení na susediace kontúry, ktoré spolu tvoria obrysy objektov scény.

Ak sa pozrieme na proces z pohľadu informácie, ktorá vstúpila do senzora (oka), tak bola hneď vzápätí transformovaná, teda metabolizovaná do inej formy, inej podoby, v zmysle definície metabolizmu v predchádzajúcej kapitole. V uvedenom príklade sme videli dve postupné metabolické zmeny informácie:

1. Z bodov obrazu na sietnici na kontrast receptívneho poľa.
2. Z kontrastov susediacich receptívnych polí na vektor kontúry.
   

To, čo sa v mozgu mení z jednej populácie neurónov na druhú je informácia, in-formovaná štruktúra reakčných tokov. Nemení sa anatomická ani topologická štruktúra mozgu. Toto je dôležité si uvedomiť, pretože pri rovnakej štruktúre prepojení populácií neurónov, pri nezmenenej štruktúre ich synaptických prepojení môže vzniknúť iný výsledok, iný reakčný tok ako ukazuje obrázok 3. Z povahy fungovania neurónov vyplýva, že reagujú iba na signály zo synapsií na ich dendritoch [3], ak žiadne neprichádzajú tak neurón žiadnu informáciu nemení.

Preto naša definícia mému bude založená na metabolickej zmene štruktúry informácie v neurálnej sieti mozgu a tela organizmu.

Mém

Metabolická zmena štruktúry informácie v neurálnej sieti organizmu

Ako vznikajú mémy? V zásade tromi spôsobmi:

• Vrodené mémy. Tie sú vytvorené počas stavby mozgu v prenátalnom a postnatálnom vývoji. Ich štruktúra je silne závislá od prepojenia neurónov ktoré vzniklo genetickým a epigenetickým formovaním mozgu. Náš vyššie uvedený príklad sú vrodené mémy. Je to niečo podobné organickému svetu multifunkčných proteínov, kde proteín môže meniť tvar a tým aj funkciu, ale jeho štruktúra je stále rovnaká, zmenil sa iba tvar a tým funkčnosť. Vrodené mémy sú prakticky nezmeniteľné, iba ich je možné inkorporovať do mémových organizmov.
  
• Získané mémy. Tieto mémy vznikajú interakciou mozgu s prostredím. Tiež nazývané učením. Počas učenia sa vytvárajú nové synaptické prepojenia v asociačnej oblasti mozgu. Do toho už môže zasahovať mémový život a modifikovať takéto štruktúry.
  
• Kontextuálne mémy.Vznikajú dynamicky počas interakcií mémových organizmov počas procesu, ktorému zvykneme hovoriť rozmýšľanie, či vedomie. Ich vznik, či zánik je plne ovládaný vzájomnými interakciami mémových organizmov a tvoria dynamickú stránku ekosystému týchto organizmov.
  

Myslenie, vedomie, nevedomie, duša, skrátka všetko čo sa deje v mozgu má povahu zložitého ekosystému založeného na mémoch podobne ako organický život je založený z neustálych metabolických zmien organizmov. A nič mimo toho v mozgu netreba hľadať.

Obrázok 3. Metabolizmus kontrastu na kontúry
Zdroj: [3]

1. Slovo meme vymyslel Richard Dawkins vo svojej kultovej knihe Selfish gene (Sebecký gén). Dawkins prišiel so svojím génocentrickým modelom života, v ktorom je základnou jednotkou života, na ktorú pôsobí prírodný výber gén. Gény mutujú, podľa toho ako sú schopné riešiť výhodné znaky pre organizmus sú prírodným výberom negatívne alebo pozitívne selektované. Organizmy sú iba nástrojmi génov (vehicules) na presadenie ich sebeckého záujmu prežiť. Odtiaľ názov knihy. Aby Dawkins ukázal, že ním spomínaný princíp je vysvetlením prírodného výberu a evolúcie vôbec, tak prišiel s myšlienkou, že musí platiť pre akékoľvek živé systémy. A navrhol kultúru, pretože tá sa zjavne vyvíja darwinisticky. Navrhol hypotézu, že ak pre organický svet je základnou jednotkou života gén, tak aj v kultúre musí nejaký taký replikátor byť a aby sa to rýmovalo, navrhol slovo meme, z gréckeho mimem, napodobňovať.
2. Veľmi dobrý výklad problematiky nájdeme napríklad v knihe Antona Markoša Tajemství hladiny.
3. Kandel, E. R. (2013). Principles of neural science Fifth edition (5th, rev. ed.). McGraw Hill.
   
4. Kto nepozná bunečnú biológiu, tak mu doporučujem knihu A. Markoša Povstávání živého tvaru