Centrálne plánované hospodárstvo

Kováč [1] v kapitole „Iracionalita ekonomického systému“opisuje komunistický ekonomický systém ako iracionálny. To je ale pomerne zvláštne, pretože schopnosť racionality prisudzuje systému, hoci v celej knihe robí za ten systém zodpovedných ľudí. Skrátka systému priznáva intencionalitu. Ale môže byť systém iracionálny?

Ak na chvíľu zabudnem na to, že Kováč teóriu mémov vlastne nepochopil a slovo mém používa iba ako synonymum pre niektoré kultúrne entity, pričom mému, ako darwinistickému tvorovi priznáva jeho intencionalitu iba občas., tak predpokladajme, že spolu s ním budeme chápať kultúru ako svojbytný darwinistický ekosystém. V takom prépade však je otázka iracionality komunistického ekonomického systému otázkou toho, či môže byť darwinistický systém racionálny, či iracionálny. Odpoveď je už viac ako poldruha storočia známa: nemôže. Darwinistický systém skrátka iba JE bez prívlastkov.

Pridávanie prívlastkov nejakej stávajúcej skutočnosti je vyjdrením postoja k nej. Samotný kmunistický ekonomický systém nie je racionálny, či iracionálny, sám o sebe, ale až vo vzťahu k nejakým hodnotám. A hodnoty nie sú súčasťou toho systému, hodnoty sú súčasťou hodnotiaceho subjektu. To nie je nič iné, ako iným spôsobom prevyprávaná predstava sveta, ktorý je stvorený pre človeka, a je len na ňom ako s tým svetom naloží, teda teologická predstava. Teologická predstava sa však nezaobíde bez absolútneho Boha, pretože iba on jediný môže z (ním ustanovených) pravidiel sveta niekoho vymaniť. Darwinistický svet však Boha nepotrebuje, sám si deterministicky ustanovuje svoj poriadok a z tohoto poriadku niet výnimiek.

Ak teda Kováč hovorí o iracionalite komunistického ekonomického systému, robí bežnú chybu mnohých humanistických intelektuálov: zamieňa si hodnotový model nejakej skutočnosti za samotnú tú skutočnosť. Teda napríklad, že predstava centrálne plánovaného hospodárstva (CPH), teda komunistický model skutočnosti, je totožný so skutočnosťou, v ktorej sa CPH realizovalo. Celá Kováčova analýza ekonomického systému za komunizmu, inak vecne správna, však nie je analýzou iracionálnosti CPH, ale rozporu modelu CPH s realitou CPH. CPH fungovalo jedniným možným spôsobom, teda ani racionálne ani iracionálne.

Rozporu modelu sveta so svetom samým sa z povahy veci nedá vyhnúť. Nikoho však nenapadne tvrdiť, že svet je iracionálny. Ekonomické a politické modely (teórie) spoločnosti sa v mnohom od seba líšia, jedno však majú spoločné: všetky do jedného sa mýlia, pretože sú to len modely. V momente, keď pri pokuse vysvetliť spoločenské javy na túto nevyhnutnú vec zabúdame, prestávame byť vedcami a stávame sa ideológmi. Kováč, sa žiaľ vo svojej knihe vydal týmto smerom, hoci sa snaží budiť dojem vedeckej analýzy.

Skutočná vedecká analýza, navyše s ambíciou darwinistického výkladu, by skúmala z akých mémov a prečo sa vyvinul model CPH, aké symbiózy s akými mémamai vytváral, aby si zabezpečil úspech replikácie, ktoré z týchto mémov potom v praxi prežili v reálnom CPH a prečo, ktoré nie a prečo, ktoré po rozpade komunistického ekosystému prežili a prečo atď. Odhalila by nejaké zákonitosti, napríklad vysoký symbiotický potenciál rovnostárskych mémov.

Taktiež by pravdepodobne odhalila vývojový strom mémov, ktoré tvorili mémplex predstavy CPH, strom, ktorého pôvodné mémy siahajú ďaleko do minulosti. Stačí si spomenúť na Platónovu Ústavu. Mémy rozumného riadenia spoločnosti sú hádam tak staré, ako sú staré spoločnosti. To značí iba jedno. Kováč nemá pravdu v tom, že komunistický model CPH sám seba usvedčil z iracionality a zlyhal. CPH je len jedna z mnohých symbióz, do ktorých mém rozumného riadenia spoločnosti vstúpil. Má mimoriadne úspešnú stratégiu prežitia. Je súčasťou všetkých politických ideológií bez rozdielu. Áno, aj ideológie anarchokapitalizmu, hoci jej hlásatelia veria, že chcú spoločnosť ktorá sa sama reguluje bez riadenia nejakou autoritou. V skutočnosti súčasťou tohoto mémplexu je mém rozumného riadenia spoločnosti, len v symbióze s mémom samo.

Model je model, ale skutočnosť je vždy iná. Preto je logicky najlepšou stratégiou mémov, ktoré tieto modely vytvárajú, vstupovať do symbióz vždy s inými mémami a mémplexami, rovnako, ako to robí mém rozumného riadenia spoločnosti. Vždy, keď nastane rozpor modelu s realitou, takýto mém nezahynie s rozpadom ekosystému inštitúcií (ekotopov mémplexov) na modeli stavanom.


Literatúra a odkazy:

  1. Kováč, L. (2007). Prírodopis komunizmu Anatómia jednej utópie. Kaligram, Bratislava.