Odpovedať na komentár

Prirodzenosť

Kým prikročíme k ekológii mémov, považujem za potrebné kvôli správnemu pochopeniu ekologických zákonitostí mémosféry (mémový pandant biosféry) vysvetliť, čo budeme rozumieť v ďalšom výklade pod prirodzenosťou sapienta.
Aby sa mohli mémy replikovať medzi sapientami, musia byť na to ich mozgy stavané. Stavba, alebo lepšie architektúra mozgov, je zásadná pre to, či sú nejaké mémy vôbec replikovateľné a taktiež pre to, aby vznikali nové mémy. Podrobnejšie sa budem tejto téme venovať v kapitole Model sapienta , tu sa obmedzím na nevyhnutné rámcové východiská.
Prvá otázka, ktorú budeme teraz riešiť je, do akej miery je sapient formovateľný prostredím, teda pôjde o to, či je každý sapient schopný sa naučiť čokoľvek v rovnakej miere. Od osvietenských filozofov panovalo presvedčenie, že sapient sa rodí čistý ako nepopísaný list (viď Jean-Jacques Rousseau, Emil ), ktorého až spoločnosť formuje na svoj obraz. Táto predstava dosiahla svojho vrcholu začiatkom 20. storočia v behavioristickej psychológii.
Zásadný úder behaviorizmu zasadila genetika, objav psychofarmák a psychologické výskumy, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnil výskum jednovaječných dvojičiek. Tieto výskumy boli údajne motivované prípadom Jima Lewisa a Jima Springera z Ohia, ktorí boli vo veku 4 týždňov po narodení adoptovaní dvoma rodinami, ktoré žili (a samozrejme o sebe nevedeli) vzdialené asi 50 míľ. Keď mali 39 rokov, náhodou sa stretli. Zistili, že obaja si kúpili rovnaký modrý model Chevroletu, hryzú si nechty, majú radi rovnaké pochúťky, radi dovolenkujú v rovnakej destinácii na Floride, majú rovnakú rasu psa s tým istým menom Toy. Pri testoch osobnosti a mentálnych schopností pochopiteľne vykazovali úplne rovnaké parametre. Ich prvé manželky sa volali Linda a druhé Betty. Jeden pomenoval syna James Allen, druhý James Alen. Atď.
Neuveriteľná zhoda psychických a mentálnych parametrov jednovaječných dvojičiek implikovall celý rad výskumov, ktoré sa robili za účelom zistenia miery vrodenosti psychických a kognitivnych vlastností sapientov. V nasledovnej tabuľke (požičanej z knihy Matta Ridleyho Genom ) sú výsledky jedného rozsiahleho výskumu, kde sa merala korelácia výsledkov testov IQ, EQ, MQ, psychických profilov a iných mentálnych a psychických testov podľa miery príbuznosti.

Osoby podľa miery genetickej príbuznosti

Korelácia [%]

Rovnaká osoba testovaná 2x

87

Jednovaječné dvojičky vychovávané spoločne

86

Jednovaječné dvojičky vychovávané oddelene

76

Dvojvaječné dvojičky vychovávané spoločne

55

Biologickí súrodenci

47

Rodičia a deti žijúci spoločne

40

Rodičia a deti žijúci oddelene

31

Adoptované deti žijúce spoločne

0

Nepríbuzní ľudia žijúci oddelene

0

Pri čítaní tejto tabuľky predpokladám, že čitateľ vie, že miera genetickej príbuznosti jednovaječných dvojičiek je skoro 100%, iných súrodencov približne 50%, rodičov a detí tiež približne 50%, starých rodičov a vnukov, bratancov a sesterníc približne 25%, atď.
Ako z tabuľky vidno, psychické a kognitívne vlastnosti jedinca sa so štatisticky malou odchýlkou kryjú s genetickou mierou príbuznosti, teda sú vo viac ako 80% miere vrodené. To inými slovami značí, že naše vnímanie, spôsob, akým reagujeme, ako konáme, skrátka to, čím osobnostne sme, je do vysokej miery determinované vrodenými dispozíciami.
Z pohľadu darwinisticky konzistentnej teórie mémov je preto dôležité si uvedomiť, že diverzita v replikácii mémov je daná diverzitou v génovej determinovanosti jedincov, ktorí mémy replikujú.
Ak teda nemá narodený sapient mozog ako nepopísaný list, logicky má vrodené kognitívne štruktúry. Druhá otázka teda znie, aká asi je vrodená funkčná architektúra duše. Aby ostala teória mémov striktne darwinistická, takáto architektúra musí spĺňať nasledovné kritériá:

  • Musí mať evolučnú históriu, teda každý prvok tejto architektúry musí mať svojho predka v organizmoch, ktoré nám predchádzali.
  • Kedže je táto architektúra primárne determinovaná génmi, musí byť aj jej primárnou úlohou zvyšovanie zdatnosti ( fitness ) jedinca.
  • Musí zabezpečiť replikovanie mémov.
  • Musí ich replikovať s určitou diverzitou.

Dnes existuje celý rad modelov mysle, z ktorých len tie, ktoré sú definované v rámci mladej vedy — evolučnej psychológie  —  spĺňajú uvedené kritériá. Evolučná psychológia predpokladá, že akákoľvek funkcionalita organizmu (mentálne nevynímajúc) vznikla ako adaptívna odpoveď organizmu na tlak prírodného výberu v konkrétnom ekosystéme. Z toho dôvodu skúma každé konkrétne prejavy správania sapientov v kontexte jeho evolučnej minulosti, čo značí, že hľadá rovnaké, alebo podobné formy správania u najbližších príbuzných sapientov  —  primátov  —  a súčasne u takých etník, ktoré (zdá sa žijú) rovnakým spôsobom života, ako žili naši prapredkovia. Evolučná psychológia zároveň hľadá pre určité konkrétne prejavy správania dôvod, ktorý vyplýva z biologickej a sociálnej úlohy jedinca.
Evolučná psychológia je jediná veda, ktorá je dnes schopná popísať niečo, čo môžeme nazvať prirodzenosťou sapienta (človeka). Prirodzenosťou sapienta môžeme definovať ako súbor psychických vlastností, na ktoré sapienta formoval biologický prírodný výber v jemu prirodzenom prostredí. Predpokladá sa, že toto formovanie prebiehalo 2-4 milióny rokov od Homo erectus, po Homo sapiens sapiens.
Na základe evolučne-psychologických výskumov sa dá prirodzený spôsob života nášho druhu popísať v hlavných charakteristikách takto:

  • lovecko-zberačský spôsob života, spojený s exploatáciou rozsiahlych stepných plôch,
  • prirodzená veľkosť society 60-120 jedincov,
  • sériová monogamná rodina (to značí 3-5 ročné monogamné vzťahy),
  • dlhé obdobie neoténie mláďat,
  • vysoká miera rodičovských investícií, alebo spoločná starostlivosť oboch rodičov o potomkov,
  • multigeneračná starostlivosť o potomkov,
  • vysoká miera príbuzenského a recipročného altruizmu,
  • hierarchizované usporiadanie society.

Prirodzene, dalo by sa uviesť podstatne viac charakteristík. Prípadných záujemcov odkazujem na učebnicu evolučnej psychológie  —  Louise Barret, Robin Dunbar, John Lycett Evoluční psychologie člověka , prípadne už poučeného čitateľa ne vynikajúci žurnál   Evolutionary Psychology

Pre tento výklad teórie mémov je pre nás podstatné, že evolučná psychológia predpokladá určitú architektúru mozgu, založenú na vrodených neuronálnych moduloch. Každý z týchto modulov je schopný riešiť určité konkréktne úlohy, ktorým je sapient vystavený jednak biologicky, ale aj sociálne. Moduly sú vrodené a sú nastavemé tak, aby zabezpečili génom jedinca maximálne rozšírenie v populácii sapientov. Napríklad je tu celý rad vrodených modulov, ktoré zapezpečujú pohlavný výber partnera podľa toho, aké vysoké rodičovské investície do potomstva je schopný partner poskytnúť, z čoho potom vyplýva, či ide o hlbší vzťah alebo len prechodné párenie. Podobne je tu celý rad modulov, ktoré motivujú sapienta k sociálnym interakciám ako je boj o umiestnenie v tlupe, podvádzanie, či rozoznávanie podvodu, kalkulácia recipročného altruizmu, atď, atď.
Pre náš ďalší výklad je potrebné uviesť, že fungovanie týchto modulov tvorí to, čo klasická psychológia označuje pojmom nevedomie (nesprávne sa hovorí podvedomie). Sú to motivačné, pocitové reakcie mozgu na podnety, ktoré (ako dokázali experimenty) predchádzajú vedomému rozhodovaniu mozgu s pol až tri štvrte sekundovým intervalom pred vedomým rozhodnutím. Inými slovami: to čo vnímame ako naše vedomé uvážené rozhodnutie, bolo rozhodnuté pol sekundy pred tým ako sme „uvažovali“. Toto pred-rozhodnutie máme vrodené, geneticky determinované, pričom determinovanosť bola formovaná starým dobrým prírodným výberom na podmienky života našich prapredkov.
Mémy, aby sa mohli replikovať v sociálnom prostredí, musia dráždiť tieto vrodené moduly, to značí, že musia mať štruktúru, ktorá je modulmi rozpoznaná ako vonkajší podnet. Z pohľadu modulov sú vonkajším podnetom rovnako, ako každý iný vonkajší podnet. Tak, ako sa postupne v procese vývoja jedinca od narodenia jeho skúsenosť ukladá v modeli prostredia, tak sa mémy skúseností asociujú na vrodené moduly mozgu ako ich skúsenostná extenzia, ktorá sa stáva stále „hustejším“ komplexom mémov. Čím je tento komplex hustejší, tým viac času strávi mozog v modeli prostredia, vytvorenom mémami, čo pociťujeme ako vyčlenenosť JA, alebo sa to tiež nazýva vedomie.


Odpovedať

By submitting this form, you accept the Mollom privacy policy.