Anima et Machina

Hlavný a posvätný zákon antropocentrizmu je: človek je centrálny bod svetového diania. Ak k tomu pridáme z kresťanstva zdedený sklon hľadať v každom našom konaní hriech, dostávame špoecifickú kultúrnu posadnutosť sebaobviňovania zo všetkého, čo je inak prirodzený beh vecí.

Dáko tá hypnóza musí predsa fungovať. Pre spoločenské tvory je zrejme nevyhnutná nejaká synchronizovanosť. Vidíme to na kŕdľoch vtákov, na kŕdľoch rýb, či hmyzu. Konať tak ako iní znamená vyššiu mieru istoty, že je to správne. Prečo? Hlavne preto, že prírodný výber formuje správanie optimálne metódou pokusu a omylu a úspešné riešenia sú napokon väčšinovo rozmnožené v populácii.

Prekliatím sebareflexie sapienta je antropocentrizmus, ktorý o čo je prirodzenejší, o to je ohlúpujúcejší. Prirodzenosť tkvie v sebastrednosti každého druhu orgasnizmu.

S nárastom dôsledkov hospodárskej krízy stáva sa populárnejšou predstava o nespravodlivom rozdelení bohatstva. Podľa nej si pár superzbohatlíkov či už v jednotlivých krajinách, najmä však v globálnych finančných korporáciách uzurpuje (rozumejme  — ukradne) od väčšiny populácie zdroje pomocou rôznych špekulácií, vytváraním účelových dohôd s politikmi, či korupcie. Je predsa nemysliteľné, aby niekto vlastnil stovky miliárd dolárov, kým polovica sveta žije zo štyroch dolárov na deň.

Tento článok si kladie za cieľ priblížiť čitateľovi fascinujúci vedný odbor — evolučnú psychológiu v širšom historickom a myšlienkovom kontexte.