Anima et Machina

Niekde som sa dočítala alebo mi to niekto povedal (?), že by sme mali pri malom dieťati robiť niektoré činnosti pravidelne, aby sme mu tým vytvorili pre neho bezpečné prostredie, ustálil sa mu pravidelný spánok, inak povedané, rituálne činnosti vzbudzujúce v dieťaťu pocit istoty a bezpečia. O to sme sa aj snažili (vyhovovalo to všetkým), striedali sme pravidelne jednotlivé činnosti, najskôr sme sa ráno prezliekli, naraňajkovali, občas sa pravdaže stalo, že tie pravidelnosti sám synček porušil, chcel sa najskôr hrať alebo sa najedol aj v pyžame, ale ďalej sme pokračovali v bežnom dennom režime. Šli na prechádzku, potom sa buď najedli (ak synček nebol príliš unavený) alebo hneď šli na "didu", pri ktorej zaspal. Poobede hranie, prechádzka, príchod tatinka domov, večera, kúpanie v istom časovom rozpätí, kojenie a spánok. Premýšľala som, či v ňom práve týmto pravidelným striedaním činností nepodporujem aj vznik ďalších rituálov, ktoré sa nabaľujú úplne automaticky a vznikajú často náhodne. Jedného večera tatinko telefonoval s ujom a keďže bol čas na spanie, odviedla som synčeka do spálne a zatvorila za nami dvere, aby nás tatinko nerušil, i keď ich bežne nechávam pootvorené, aby som malého počula, keď sa zobudí. Na druhý deň šiel malý zase spať so mnou, podišiel k posteli, zrazu zastal a povedal "zatvoriť dvere", vrátil sa k dverám, zatvoril ich, súhlasne pokýval hlavou a spokojný sám so sebou skonštatoval "tak", a šupol sa do postele. Veľmi ma týmto gestom prekvapil, najskôr som nechápala, prečo to urobil. Odvtedy dosť často zatvára za nami dvere, i keď nás už nik neruší. Rovnakým spôsobom priviera kôš (i keď sa veľmi hnevám, keď sa ho dotýka), a podobný rituál sme si vytvorili aj pri kreslení. Vyžadoval odo mňa, aby som mu kreslila pílku, vŕtačku alebo autíčko a potom ich vystrihla (čo som mu navrhla ja, keďže vnímal plošné obrázky ako trojrozmerné a chcel ich chytiť do ruky). Preto najskôr vždy stál pri mne, kým som za pár sekúnd nakreslila požadovaný predmet, potom ho chytal, kým som obrázok vystrihovala, poprosila som ho, aby si sadol na stoličku (z bezpečnostných dôvodov, hm) a tak celý proces sprevádzali rovnaké slová "nakreslííímeeee, ostrihnemeee, hačinkáme, počkáááme" (pričom doslova vpálil do tej stoličky a jednotlivé slová čoraz rýchlejšie a horlivejšie opakoval, aby mal obrázok čo najskôr v ruke). No častokrát bol nedočkavý a zase vstal, poprosila som ho, aby si sadol a znovu začal "hačinkáme, počkáme". Jednu vec sme za sebou kreslili aj niekoľkokrát (5x) a často akoby skracoval jednotlivé etapy rituálu, napríklad bral nakreslený predmet do ruky skôr, ako bol vôbec nakreslený. Vystrihnutý predmet používal na činnosti ako jeho predlohu, tj. pílil pílkou, vŕtal vŕtačkou atď. Ešte som si spomenula na príchody tatinka domov. Keď som počula (približne v čase príchodu nášho tata) idúci výťah, upozornila som na to aj synčeka a väčšinou sa po chvíli objavil tato vo dverách. Lenže neskôr ma na to začal upozorňovať sám syn a to nielen v čase zvyčajného príchodu tata domov, ale aj ráno a prakticky hocikedy, čo je však zaujímavé, aj po príchode tatinka domov. A to slovami "výťah, tato ide". Takmer všetky svoje činnosti alebo tie, ktoré robíme spolu, komentuje tak, ako som mu ich vysvetľovala a komentovala ja či tatinko. Je to náš kecko šikuláčik :)