Odpovedať na komentár

Subjektivita mému

Pre ďalší výklad je dôležité pochopiť podstatnú vlastnosť mému, ktorá vyplýva z jeho replikácie. Replikáciu si môžeme schématicky znázorniť na nasledovných obrázkoch:

obr. 1 obr. 2 obr. 3

  1. Na obrázku máme schématicky znázornenú časť bytia, skutočnosti, reality, prostredia, alebo ako si to nazveme. Krúžky znázorňujú prvky (entity) toho prostedia a čiarky ich vzájomné väzby. Napríklad je to časť biotopu, alebo je to kultúrne prostredie sapientov.
  2. Časť tejto reality znázornená na obrázku modrou farbou vystupuje ako jedna entita. Môže to byť bunka, gén na molekule DNA, jedinec, ale aj myšlienka, technický postup a každý prvok kultúry, teda mém.
  3. Podstatnou vlastnosťou takejto entity je, že sa rozmnožuje, replikuje ako ukazuje schématicky obrázok. Čo to znamená, že sa rozmnožuje? Znamená to tú skutočnosť, že sa zopakuje štruktúra entity v jej tvarovej stálosti, teda v pre ňu charakteristických väzbách a štruktúre. Takto sa stále zachováva druh organizmov, mémov, či iných entít. Mačka vždy vyzerá ako mačka, kryštál kremíka vždy vyzerá ako kryštál kremíka a trebárs slovo jablko vždy označuje nejakú našu skúsenosť s jablkom.

Tvarovú stálosť a jej replikovanosť považujem za základnú vlastnosť nášho Vesmíru. Diskusia o podstate tejto vlastnosti presahuje rámec tohoto cyklu. Tu stačí povedať, že aj mém je takýto spôsob zachovávania tvarovej stálosti skúsenosti, ktorá je v mozgoch reprezentovaná usporiadaním neuronálnej siete. Ako neskôr uvidíme, mém sa rozmnožuje (replikuje) nielen ako štruktúra nejakej časti prostredia do hlavy sapienta vo forme skúsenosti, ale aj medzi sapientami navzájom ako základný element sociálnej interakcie.

Darwinistický koncept replikácie nám však hovorí, že hoci sa zachováva tvarová stálosť (druh organizmov) existujú individuálne odchýlky, čiže variabilita. Replikácia teda nemusí byť presná, a to z dôvodov, ktoré sa súhrnne nazývajú náhoda. Inak povedané: presnosť replikácie prebieha s rôznou mierou pravdepodobnosti.

obr. 4  —  Subjektivita

Túto skutočnosť si znázorníme na obrázku 4. Vidíme nejakú štruktúru rodiča (parent), ktorá má dvoch potomkov (descent) A a B. Základná štruktúra usporiadania rodiča sa zachovala, ale nie presne. Potomok A má niektoré väzby kratšie a potomok B má síce základnú štruktúru zachovanú, ale niektoré prvky v nej pribudli aj s väzbami.

Napríklad každý gén, uložený na molekule DNA je postupná štruktúra molekúl adenín, guanín, cytozín a tymín (AGCT). Štruktúra génu (napríklad ACCCTGGTCA) sa pri rozmnožení bunky zachováva. Potomkovia majú stále tú štruktúru ACCCTGGTCA. Niekedy však z rôznych dôvodov môže nastať zmena, napríklad jedno písmeno C je nahradené písmenom G  —  A G CCTGGTCA. Pre organizmus je dôležité, či proteín, ktorý sa pomocou takéhoto zápisu génu vyprodukuje plní v organizme danú funkciu. Ak áno, tak máme mutáciu, potomka génu, ktorý si zachoval svoju štruktúru. Ak sa pomocou takto pozmeneného génu produkuje nefunkčný, či dokonca organizmu škodlivý proteín, tak tento potomok génu nezachoval tvarovú stálosť a zanikne pod tlakom prírodného výberu.

Podobne si môžeme predstaviť našu štruktúru jablka, ktorá sa šíri ako skúsenosť medzi sapientami. Táto skúsenosť je síce individuálna, ale vždy zachováva základnú tvarovú skúsenosť s jablkom. Všetci čo toto čítajú mi rozumejú, ak už mali skúsenosť s jablkom. Súčasne mi rozumejú, pretože v rámci nášho jazykového okruhu je súčasťou individuálnej skúsenosti s jablkami aj od sapienta k sapientovi replikovaná štrúktura jazyka, v tomto prípade grafické symboly písmen spojené do slova jablko. Jablko ako skúsenosť a jablko ako pojem sa môžu v našom kultúrnom kontexte šíriť napriek tomu, že s ním má každý individuálnu slkúsenosť. Teda niečo sa zachováva. pričom sa to stále replikuje.

V tomto procese replikovania, kde sa niečo neustále zachované prenáša je podstatné nie odkiaľ sa replikuje, kam zreplikuje, ale to, čo sa pri replikácii zachovalo. Je jedno, či gén vyzerá individuálne tak, či onak, je jedno ako ja individuálne vnímam jablko a ako ho individuálne vníma čitateľ týchto riadkov, podstatné je to, že gén je tým génom ako jeho predok a jablko moje, či čitateľove je „jablkové“, čiže tiež má spoločného predka. Každá kópia replikovaného tvaru je iba okamihom v procese replikovania. Ak bolo pôvodné usporiadanie entít pred replikáciou nejaké, po replikácii sa mení v prospech usporiadania replikovaného tvaru.

Túto tendenciu k zachovaniu tvaru pri replikácii si zadefinujeme ako subjektivitu replikátora.

Budeme hovoriť, že mém, či gén chce zachovať svoju štruktúru, že je v jeho záujme byť rozmnožený v čo najviac kópiách, že uzatvára symbiózy s inými mémami, či génmi v záujme vlastného zachovania a podobne. Budeme tým myslieť to, že príroda uprednostňuje zachovanie tvaru vždy, keď je to ešte možné.

Doteraz sa pojem subjekt vždy prisudzoval človeku, ktorý v duchu kresťanskej tradície bol obdarený dušou, ktorá mohla subjektívne konať. Tento koncept sa vcelku hladko zreplikoval aj do racionalistickej vedy a prakticky nezmenený ostal vo filozofických konceptoch. Pri pokusoch o vysvetlenie čo to je subjektivita, však tieto koncepcie nemali rámec, z ktorého by vychádzali. Filozofie preto subjektivitu spravidla zahmlievajú a veda ponúka bezradne „záhadu vedomia“. Je až zarážajúce, ako mnohé myšlienkové koncepty, ktoré o sebe tvrdia, že skúmajú objektívne zákonitosti sveta súčasne pripúšťajú od objektivity nezávislý skúmajúci subjekt.

Darwinizmus vracia človeka späť do prírody. Z človeka nadaného subjektivitou robí to, čím v skutočnosti je  —  sapienta, ktorý je výslednicou minulých a súčasnych prírodných dejov, ktorý je nevydeliteľnou súčasťou prírody. A ak sa darwinizmus uplatňuje dôkladne, tak niet najmenšieho dôvodu, aby zachoval predstavu samostatne, od prírodných procesov nezávislej duše, či vedomia, niet dôvodov aby mu prisúdil subjektivitu. Úlohou darwinizmu je subjektivitu vysvetliť, pričom sa nemôže oprieť o doterajšie koncepcie, ktoré nepredpokladajú evolučné zákonitosti. Tak ako nechápe telesnosť sapienta ako jeho subjektivitu, ale ako dôsledok subjektivít evolučných procesov, tak musí to isté vykonať aj s jeho socialitou. Nikoho ani nenapadne tvrdiť, že človek má čiernu farbu pokožky, pretože sa mu to páči, ale preto, že to je výsledkom toho, aké má gény po predkoch, čiže to je dôsledkom subjektivity génov. Pri tom sa v minulosti stávalo, že keď sa belochom narodilo čierne dieťa, tak to bolo pripisované ich subjektivite  —  čarodejníctvu alebo hriechu. Súčasne však každý predpokladá, že má svoje myšlienky preto, lebo ich sám vymyslel, teda, že má subjektivitu. Súčasne však nevie vysvetliť, ako by telo, ktoré je výslednicou subjektivity génov stvorilo tú od doterajšieho evolučného vývoja nezávislú subjektivitu myslenia.

V teórii mémov sa pokúsim ukázať, ako sa tými istými procesmi, ktoré formujú naše telo formuje aj naše správanie a to čomu hovoríme myslenie a tiež ako sa úplne nezávisle od individuálity sapientov formuje ich kultúra, ba presnejšie: ako sa v záujme subjektivity mémov tvoria jednotliví sapienti tak, aby si mémy vytvárali vlastný ekosystém.

Odpovedať

By submitting this form, you accept the Mollom privacy policy.