Odpovedať na komentár

Sebecké replikátory

Pripomeňme si základné aspekty Darwinovej evolučnej teórie:
  • Potomkovia dedia podobu svojich predkov  —   druhová stabilita .
  • Potomkovia síce dedia podobu svojich predkov, predsa len sa však v detailoch líšia  —   individuálna variabilita, diverzita .
  • Vždy existuje viac potrieb využitia zdrojov, ako možností uspokojiť tieto potreby, alebo inak: vždy sa rodí viac potomkov ako môže prežiť  —   konkurencia .
  • Odlišnosť potomkov spôsobuje rozdielnu schopnosť prežiť v súťaži o obmedzené zdroje — selekcia , alebo prírodný výber .

Z pohľadu darwinizmu sú všetky znaky organizmu, či už ide o fyzické znaky alebo prvky správania, adaptáciami na selekčný tlak prostredia. Od počiatku bola táto teória problematická v otázke, ktoré časti prírody sú vlastne vystavené tlaku prírodného výberu: druhy, či jednotlivci? Až genetika priniesla do veci zreteľnejšie riešenie, ktoré vyústilo v tzv. génocentrický model evolúcie, ktorý je v súčasnosti prevažne uznávaný. Považujem za nevyhnutné na tomto mieste uviesť, že ja patrím k tej menšine, ktorá nepovažuje génocentrický model evolúcie za dostatočný, ale pre účely tohoto cyklu budem pre jednoduchosť vychádzať z neho.
Génocentrický model evolúcie predpokladá, že jednotkou prírodného výberu je gén, ktorý je dnes chápaný ako kúsok informácie zaznamenanej na molekule DNA, alebo RNA. Gén je vlastne predpis, pomocou ktorého sa v bunke vyrába konkrétna bielkovina (proteín). No a z proteínov je vlastne poskladaný celý živý svet tak ako z kociek Lega.
V génocentrickom modeli nesúťažia o prežitie organizmy ale gény, čo je popísané nasledovnou schémou:

  • Gén je informácia , zapísaná vo forme molekuly.
  • Gén je molekula, ktorá má schopnosť sebaopakovania  —   replikácia. .
  • Replikácia prebieha s rozličnou presnosťou  —   variabilita .
  • Potomkovia pôvodného génu súťažia o zdroje. Zdrojmi sú predovšetkým organické molekuly, z ktorých sa poskladajú ďalší potomkovia génov  —   konkurencia .
  • Tie gény, ktoré sú schopné získavať zdroje rýchlejšie, či sa naraz kopírovať vo viacerých kópiáchť, majú viac potomkov a postupne v populácii prevážia  —   selekcia, prírodný výber .

Tejto myšlienkovej schéme sa populárne hovorí sebecký gén . Teoreticky ju spracoval George C. Williams a spopularizoval ju Richard Dawkins, ktorý jej dal aj ten názov.
Z koncepcie sebeckého génu vyplýva, že organizmy sú nástroje ( vehicles ) génov, na presadenie ich sebeckosti. Gény si v priebehu vývoja vytvorili telá, mozgy, svaly na presadenie svojej sebeckosti.
Rovnako však z tejto teórie vyplýva aj informačná podstata génu. Gén je predovšetkým informácia, ktorá sebe vlastným spôsobom organizuje molekuly do určitého usporiadania. Aby sme zvýraznili túto skotočnosť, tak informačnú podstatu génu nazveme replikátor . Replikátor je usporiadanie niečoho (v prípade génu usporiadanie molekúl), ktoré má schopnosť opakovať sa, rozmnožiť —  zreplikovať.
Aby túto skutočnosť R. Dawkins dostatočne zdôraznil, hľadal v prírode iný príklad na replikátor. Všimol si, že určité kultúrne javy, napríklad móda, alebo vtipy sa opakujú, replikujú od sapienta k sapientovi. Sú to svojou povahou informácie  —  replikátory. Nazval ich mémy , z gréckeho miméma (napodobniť), zrejme preto aby sa názov foneticky podobal na gén. Bližšie v knihe R. Dawkinsa Sebecký gén.
Od toho momentu môžeme datovať zrod koncepcie, ktorá má potenciál darwinisticky vysvetliť dušu a kultúru sapientov bezo zvyšku.

Odpovedať

By submitting this form, you accept the Mollom privacy policy.