Odpovedať na komentár

JoM - Tri výzvy pre prežitie memetiky (Bruce Edmonds)

Translated from: EDMONDS, B. 2002. Three challanges for the survival of Memetics [online].In Journal of Memetics - Evolutionary Models of Information Transmission , 6. [cit. 2010-07-30]. Dostupné na internete: < http://cfpm.org/jom-emit/2002/vol6/edmonds_b_letter.html>

Podľa môjho názoru, memetika dosiahla kritický bod. Ak sa v blízkej budúcnosti, nepreukáže, že  môže byť viac ako len koncepciou platformy, bude zavrhnutá. Aj keď je pravda, že veľa úspešných paradigiem, začínalo ako takáto koncepcia platformy a neskôr sa stali ústrednou teóriou. No je tiež pravda, že mnoho ďalších sa jednoducho vytratilo. Platforma, ktorá slúži na premýšľanie o javoch, môže byť užitočná, ak to prináša nové poznatky, ale ak nakoniec nie sú k dispozícii žiadne použiteľné výsledky, akademickí pracovníci budú hľadať inde.

Takéto rámce majú značnú moc nad ľuďmi, ktorí sa ich držia. Vidia svet prostredníctvom týchto "teoretických okuliarov“ (Kuhn 1969) a javí sa im nevyhnutné konvertovať platformu. Ich snahou je preukázať univerzálnosť ich spôsobu videnia vecí, prozaickejšie, ale preukázateľné príklady sa im zdajú ako jednoducho zrejmé. Avšak tento rámec naďalej nepresvedčí nových akademických pracovníkov, pokiaľ im neposkytuje žiadny podstatný vysvetľujúci alebo predikatívny "pákový efekt“. Memetika nie je výnimkou a spadá pod tento vzor.

Z tohto dôvodu stoja pred memetickými spoločenstvami akademikov výzvy, ako vyriešiť tieto tri úlohy rôznych typov:

  • presvedčivá prípadová štúdia;
  • teória, ktorá uvádza, kedy sú memetické modely vhodné;
  • a simulácie vzniku memetického procesu.

Tieto výzvy nie sú navrhnuté tak, aby obsiahli všetky prípady, kde by memetické analýzy mohli fungovať alebo nejakým spôsobom vyčleniť rozsah memetiky. Tak napríklad, aj keď štýl výzvy 1 hovorí o tom, čo v nej Gatherer argumentoval (Gatherer 1998), netvrdíme, že iba takéto druhy prípadov sú memetické, iba to, aby sa ľudia presvedčili, že v týchto druhoch prípadov musíme najprv stanoviť pole. Veľké teórie sú málokedy preukázané všeobecne alebo pre zložitejšie prípady, ale bitka o založenie vedeckej dôveryhodnosti sa často bojuje cez niektoré celkom všedné územia.
Ak sa tieto výzvy podarí vyriešiť, memetika takmer určite prežije, ak nie, nezomrie hneď, len bude stále viac ignorovaná, kým sa nestane len malou poznámkou pod čiarou v histórii vedy. Ako memetici musíme rozhodnúť! Zastavíme nad-ambiciózne teoretické diskusie a urobíme niektoré obtiažne kroky, ktoré naozaj rozšíria poznanie memetických procesov? Ako David Hull povedal na memetickej konferencii: "Prestaňme kecať o memetike a začnime ju robiť."

Výzva 1: Presvedčivá prípadová štúdia

Účelom tejto výzvy je jasne preukázať, že existuje aspoň jeden kultúrny proces, ktorý má evolučný charakter, kedy je "evolučný” chápaný v úzkom slova zmysle. Musí byť postačujúci proti vážnej kritike. Podľa nášho názoru je toto minimum, ktoré je potrebné k dosiahnutiu tohto cieľa.

  • Preukázanie mechanizmu replikátora - musí to byť niečo fyzikálne a nie v mysli. Mechanizmus musí poskytnúť testovateľný prípad tvrdenia evolučného procesu. Mechanizmus musí verne kopírovať skutočnosť s nízkou úrovňou chyby alebo zmeny (aj keď tam musí byť nejaká nepresnosť). Nesmie byť pochýb o tom, že konkrétne dedičné vzory boli mnohokrát presne replikované.

  • Línia replikátora musí byť neporušená dostatočne dlho na to, aby mohol nastať proces adaptácie na vonkajšie faktory, ktoré nastanú. Ak mém pochádza z niekoľkých centrálnych zdrojov a vznikne po ich niekoľkonásobnom replikovaní, potom to nie je dostatočné. Preto, keď veľa ľudí kopíruje myšlienku z určitej knihy, a potom ju neprevezmú za svoju vlastnú, nemôže sa ďalej vyvíjať. Dokonca aj keď existuje preukázateľná schopnosť napodobňovať a demografické štatistiky naznačujú, že ide o evolučný proces, stále to môže byť prípad, kedy k žiadnemu trvalému vývoju v skutočnosti nedochádza (Edmonds 1989).

  • Po dlhú dobu musí úspech replikovania mému preukázateľne súvisieť s rozpoznateľne porovnateľnými výhodami mému, v medziach mechanizmu a súvislostiach replikácie. Ak dôvody, prečo je  jeden mém úspešnejší ako iné majú len vágnu vierohodnosť, potom to nestačí.

  • Dynamika musí byť číselne v súlade s platnými teóriami populačnej genetiky, Priceova kovariancia a výber teorémov (Price 1970, 1972).

Nie je pravdepodobné, že takéto prípadové štúdie budú mať vysoko ambiciózny charakter (napr. vysvetľovanie zložitých ľudských orgánov), ale len obmedzený rozsah, o ktorých budú dostupné kvalitné dáta. Môže sa vyskytnúť aj mnoho ďalších memetických procesov, ale cieľom tohto bude, byť nepopierateľne preukázateľný. Akonáhle sa jedna takáto prípadová štúdia objaví, môžeme sa pokúsiť o ambicióznejšie prípady, no náročnejším prípadom nebudeme veriť, pokým niektoré jednoduchšie prípady nebudú preukázateľné.

Prípady by mohli obsahovať niečo takéto:

  • Riekanky. Tu je preukázateľný proces kopírovania, v ktorom sa deti naspamäť učia riekanky od svojich rodičov a učiteľov. Rýmovanie a rytmus pomáha zabezpečiť presnú replikáciu naprieč generáciami, a to by mohlo preukázať súvis úspechu riekaniek s ich funkciami (napr. ako si ich ľahko zapamätať). Existuje niekoľko evidencií pochádzajúcich spred niekoľkých sto rokov ako "knihy ľudového čítania” pochádzajúce z obdobia vzniku kníhtlače ( Opie and Opie, 1997 ).

  • Právne frázy. Úspešné právne frázy (t. j. tie, ktoré uspeli v právnych prípadoch) sa znova používajú v právnych dokumentoch ako sú zmluvy a zákony. Sú doslovne kopírované, aby nevznikol priestor pre iný spôsob ich výkladu. Štúdiom dynamiky ich vývoja a línie by sa dalo preukázať, že ich výsledkom je významný evolučný proces.

Výzva 2: Teoretický model pre určenie toho, kedy je vhodnejšie použiť memetický model

Jedným z hlavných vysvetľujúcich tvrdení memetiky je, že v istom zmysle sa mémy vyvíjajú vo vlastnom záujme viac , než len ako výsledok voľby podľa vlastného záujmu `hostiteľských' jednotlivcov. Ako extrém niektorí memetici (napr. Rose 1998, Blackmore 1999) tvrdia, že ľudské mozgy nie sú v podstate "nič iného, než” hostitelia pre takéto mémy - nemajú žiadne zmysluplné zdôvodnenie mentálnej existencie bez týchto o seba sa zaujímajúcich mémov. Avšak rozsah týchto nárokov a "pridaná hodnota“ k viac konvenčnému (t. j. biologicky postavenému) vysvetleniu, sú nejasné. Zdá sa nám viac pravdepodobné, že pokiaľ by hosťujúce mémy vo všeobecnosti nepreberali žiadne biologické zvýhodnenia jednotlivcov, "hostiteľ” by sa biologickým spôsobom nevyvíjal. Mozog je z biologického hľadiska nákladná organizácia a nebolo by došlo k jeho vývoju, ak by bol vývoj inicializovaný len pomocou iných osôb (t. j. mémov).

Zdá sa nám (memetickým agnostikom) jasné, že niektoré ľudské názory je rozumné považovať za také, ktoré nemajú memetický charakter. Napríklad, môžem získať informáciu, že 192 autobusov, odchádza zo Stockportu do centra Manchestru, a dokonca môžem povedať túto skutočnosť aj niekomu inému. Avšak, reťazec predávania je veľmi krátky - to znamená, že je pravdepodobné, že sa jednotlivci nebudú spoliehať na spôsob získavania takýchto typov informácií z dlhých reťazcov komunikácie z dôvodu pravdepodobnosti zavedenia chyby. Skôr budú mať tendenciu vrátiť sa k pôvodnému zdroju - centrálnemu časovému harmonogramu. „Kondícia“ týchto informácií nespočíva v žiadnom vnútornom sklone k odovzdaniu, ale vzhľadom k ich užitočnosti využívania slúži pre harmonogram autobusov pre osobnú dopravu, t. j. ich pravde.

Pre ďalšiu informáciu, môže byť oveľa vhodnejšie modelovať vzor informácií, než by si mal zobrať evolúciu svojho vlastného života oddeleného od výhod, jeho "hostiteľa”. Napríklad to môže znamenať, že úspech riekaniek má vysokú koreláciu s ich zapamätateľnosťou miesto iných funkcií - že takmer akékoľvek monotónne rytmické slová by mohli byť rovnako dobré ako akékoľvek iné, na uspávanie detí alebo na výučbu jazyka, preto dôvodom, prečo sa šíria riekanky, je ich rozmnožovanie. V takom prípade memetický model môže vysvetliť rozmanitosť a dynamiku šírenia riekaniek tak, že pomocou modelov nie je možné získať individuálnu výhodu.
Čo je potrebné, je mať nejakú (nespochybniteľnú) teóriu, ktorá nám (za určitých presne stanovených podmienok) povie, kedy je memetická analýza užitočnejšia ako tradičná. Takáto teória by mala spĺňať nasledujúce kritériá:

  • Mala by vytvoriť nejaké druhy predikcií, kedy bude memetický model vhodný (t. j. že podá vysvetlenie alebo predikciu), a kedy nie. Inými slovami je potrebné, aby povedala, kedy bude užitočné vytvárať model, ktorý bude kopírovať o seba sa zaujímajúce mémy.

  • Táto teória by mala fungovať s informáciami, ktoré bolo niekedy možné získať, teda nie na základe nedosiahnuteľných informácií (napr. zloženia duševných stavov).

  • Teoreticky by museli byť pochopiteľné, pokiaľ ide o dôveryhodnosť, vhodnosť a zrozumiteľnosť svojho základného mechanizmu. Predpoklady, za ktorých tento model bude fungovať by museli byť pomerne jasné a prakticky stanoviteľné.

  • Táto teória by musela byť overiteľná pozorovateľným javom a nie založená len na vierohodnosti jej predpokladov.

Možná podoba takejto teórie nám nie je celkom jasná, ale dokážem si predstaviť teóriu, ktorá nejako porovnáva kondíciu príspevkov mémov so zameraním na mémy a kondíciu ich príspevkov so zameraním na jednotlivcov, ktorí sú ich "hostiteľmi”.

Výzva 3: Simulačný model zobrazujúci pravú príčinu memetického procesu

Účelom tejto časti je ukázať, že vzory informácií by mohli vzniknúť dôveryhodným spôsobom. Ak by boli kľúčové imitácie procesov "naprogramované” tvorcom simulácie, potom by to nebolo presvedčivé. Miesto toho simulácie musia byť navrhnuté tak, aby ostatní považovali za zákonitosť to, že model predstavuje situáciu, ktorá pravdepodobne nastane v reálnom svete, ale tak, aby sa evolučný proces zložený z informačných správ ukázal ako výsledok interakcie medzi jednotlivcami a vrátane jednotlivca.

Kritéria takéhoto simulačného modelu by mali vyzerať takto:

  • Mikro-správanie jednotlivcov musí byť vierohodné. To znamená, že potrebuje odrážať vzory správania, ktoré by tretie strany považovali za naozaj možné. Správanie založené na silnom a priori predpoklade (napr. optimalizácie funkcií) alebo nemodifikovaných (off-the-shelf?) algoritmoch (napr. genetické algoritmy) by nebolo vhodné.

  • Objavené správanie musí byť preukázateľne výsledkom evolúcie v zmysle kritérií vo Výzve 1. To znamená, že musí byť substančnou a opakovanou replikáciou vzorov. Úspešnosť replikácie vzorov musí byť preukázateľná prostredníctvom ich charakteristík. Musí vzniknúť dlhá neprerušená evolučná línia konania atď.

  • Objavený memetický proces nesmie byť priamo "navrhnutý do” simulácie. Toto kritérium  môže byť ťažké posúdiť, ale minimálne by malo platiť: žiadny vstavaný ani priamo odvodený proces replikácie alebo imitácie, vznikajúci evolučný proces by mal byť závislý na určitých podmienkach a nastaveniach a správaní osôb, ktoré nie sú samozrejme určené na ovplyvnenie smerovania procesu (t. j. ponechávajú opisnú vierohodnosť).

Takáto simulácia demonštruje možnosť, že memetický proces by sa mohol objaviť v populácii dôveryhodných osôb. Viac abstraktný či menej realistický dizajn takejto simulácie, bude menej presvedčivý. Je nepravdepodobné, že by takáto simulácia bola pre-šperkovaná alebo veľmi všeobecná, skôr bude obyčajnejšej povahy.

Takáto simulácia by mohla byť zložená z populácie interagujúcich, o seba sa zaujímajúcich jedincov, ktorí sa vyvinú v primerane komplexnom prostredí. Bolo by potrebné preukázať, že sekundárne evolučné procesy, najskôr imitácia a neskôr evolúcia, vznikli z ich vzájomného pôsobenia, takže sa nakoniec sekundárny evolučný proces stane seba-riadiacim, a nebude priamym záujmom osôb (v zmysle Výzvy 2). Vznik memetických procesov presiahne len porovnanie, či vyhrávajú predurčujúce genetické alebo kultúrne operátory (alebo boli viac efektívne) - bude to ekvivalent predvedenia simulácie vzniku života z interakcie chemických látok.


Odpovedať

By submitting this form, you accept the Mollom privacy policy.