Odpovedať na komentár

Tušenia symbióz

Stabilita pojmov môže byť frustrujúca. Ak dnes začíname opatrne hľadať hlbší význam obrovského množstva poznatkov, ktoré sa nakopili hlavne s vývojom vied, tak sa neraz ocitneme v situácii, keď na seba narážajú do očí bijúce pojmy s rovnakou štruktúrou, ale s iným historickým pozadím, prípadne iným koncepčným zázemím. Roztrieštenosť poznania v rôznych vedeckých disciplínach, teológiách či filozofiách prakticky znemožňuje v stromoch vidieť les. Obsiahnutie toho lesa, dôsledku predpokladu, že bytie je jednotné a nedeliteľné, vyžaduje nielen poznanie monohých zdanlivo vzájomne nesúvisiacich poznatkov, ale aj istú vzburu proti pojmom. Pojmy (majúce svoju štruktúru danú práve tou roztrieštenosťou) sa stali z nevyhnutného komunikačného nástroja medzi sapientami brzdou uchopovania štruktúry prostredia. Jedným z takýchto pojmov je podľa mojej mienky aj symbióza, rep.symbiotizmus.

Slovo symbiotizmus použil v roku 1877 Albert Bernhard Frank aby dáko vyjadril fakt, že sú také orgsnizmy, ktoré pre svoj život potrebujú iné organizmy. Za každým slovom je pojem, teda nejaká štruktúra modelu prostredia, ktorá sa vytvára v našich hlavách. Za symbiotizmom (javom spolu-žitia) Frank zjavne videl zreteľné ukážky spolu-žitia dvoch druhov organizmov tak tesného, že ho nemožno oddeliť. Súžitie lišajníkov s hubami, parazitov a hosteľa, mravcov a vošiek, rastlín a ich opeľovačov… Nemám dosť elánu na to, aby som skúmal, čo viedlo Franka k popisu spolužitia organizmov, nijako by ma však neprekvapilo, ak by to nebol aj dôsledok Darwinovho pohľadu na evolúciu, v ktorom koncepcia prírodného výberu zdôrazňuje vzťah medzi organizmom a jeho prostredím.

Pojem symbióza je od tých čias na svete a žije si svojím životom. V prvom rade sám seba ohraničil definíciou , čím pri svojej replikácii do ďalších hláv vytvára pocit vylúčenosti a výlučnosti. Ak dnes povieme: symbióza, každý si predstaví nejakú tú formu nerozlučného spolužitia dvoch organizmov. Ak sa pozrie na definíciu trebárs vo Wikipédii , nanajvýš ak vyjadrí počudovanie, že za symbiózu biológovia považujú aj parazitizmus.

Biológovia už z povahy vlastnej tradície jav symbiózy pekne zaklasifikovali, roztriedili na druhy a spôsoby. Všetko vyzerá byť úhľadné a vcelku rozumné, ako keby nebolo potrebné k veci uviesť nič podstatné.

Lenže ja s tým mám problém, ktorý sa dá zhrnúť do prostej otázky: prečo je symbióza, resp. symbiotizmus? Tí istí biológovia, ktorí považujú za hybný moment života gén uložený v molekule DNA, gén, ktorý má byť alfou a omegou všetkého živého, gén, ktorý je tou elementárnou jednotkou prírodného výberu, a preto je vlastne jediným skutočným subjektom života a ním vytvorené bunky a telá sú iba vyjadrením tejto subjektivity, teda tí istí biológovia, ktorí vychádzajú zo subjektivity génu zrazu nemajú problém so systémom dvoch organizmov, ktorých spolužitie je sotva subjektívnym vyjadrením jedného spoločného génu (prípadne niekoľkých spoločných génov).

S odretými ušami si viem predstaviť, že nejaký spoločný gén určuje spolužitie mravca a vošky. Spolužitie vyzerá tak, že mravec nosí voške potravu a chráni ju pred predátorom a ona mu za to vylučuje potravu, z ktorej mravec žije. Dobre. Nech teda je nejaký gén, ktorého reprodukčný úspech ( fitness ) sa zvýši ak je vo voške a súčasne v mravcovi tak, že usmerní ich správanie k symbiotickej konformácii. Ale predpokladať nejakú podobnú génovú konštrukciu u symbiózy včely a kvetu by bolo zrejme riadne pritiahnuté za vlasy. Taký gén by musel byť riadne starý, pretože by musel byť už v organizmoch, ktoré predchádzali rastlinám a článkonožcom, musel by byť teda už v jednobunkových predchodcoch. Na čo by tam vlastne slúžil?

Vyzerá to teda skôr tak, že dôvod pre symbiotizmus treba hľadať mimo génocentrickú paradigmu súčasnej biológie. Z pohľadu biológie je symbiotizmus diktovaný prostredím, je to niečo ako vzťah predátora a koristi, či iné ekologické zákonitosti, ktoré vytvárajú selekčný tlak na taký výber génov, ktoré symbiotizmus umožnia. A tu pociťujem rovnakú podivnú koncepčnú dichotómiu medzi všetko určujúcim génom a neurčitým definovaním prostredia a jeho zákonitostí ako vo viaxerých biologických pojmoch.

Napríklad taká otázka vzťahu génotypu a fenotypu, teda vzťah medzi súborom génov organizmu a súborom znakov, ktoré vlastne tvoria to fýzis, telo organizmu. Dnes prevláda viera, že gény určujú znaky organizmu. V súvislosti so symbiózou je potom na mieste položiť si otázky:

  • Je v symbiotickom vzťahu symbiont znakom organizmu? Teda napríklad je pre slnečnicu včela jej fenotypovým znakom? Je pre črevnú baktériu sapient jej fenotypovým znakom? Ak gén určuje správanie sa organizmu, malo by tomu tak byť.
  • Ak považujeme vtáčie hniezdo, mravenisko mravcov, úľ včiel, vodnú hrádzu bobrov, či jazyk sapienta za tzv rozšírený fenotypový znak, prečo to isté neplatí v prípade symbiózy? Je teda včela rozšíreným fenotypovým znakom fialky?
  • Ak je symbióza fenotypovým znakom, ako je možné, že sa vyskytuje u najrôznejších druhov organizmov? Je tu síce známy jav, kedy rovnaké podmienky v prostredí vytvoria tlak na rovnaké znaky organizmu. Napríklad plutvy majú aj ryby ale aj cicavce — delfíny. Lenže v tejto súvislosti ostáva do génostrednej predstavy nezapadajúci fakt, že plutvovitosť je vlastnosťou prostredia, ktorá sa replikuje na všetky vhodné organizmy. Vlastnosť, ktorá si vyberá vhodné gény, nie naopak. Podobne to je aj so symbiotizmom, ako vlastnosťou prostredia, ktorá sa replikuje na vhodné organizmy a určuje selekciu ich génov. Inými slovami: znaky organizmu určujú vhodné gény, nie naopak. Znaky sú tie subjekty evolúcie a gény sú ich objektami.

Naozaj, prečo neskúsiť pohľad na symbiózu, ako na znak, ktorý má vlastnú subjektivitu, teda sa rozmnožuje na organizmoch vždy, keď je to možné. Prečo by mal byť jediným replikujúcim sa subjektom iba gén a nemôže ním byť aj vlastnosť prostredia, či kooperácia organizmov? Aj jeden z propagátorov „sebeckosti“ génov, Richard Dawkins nás nabáda, aby sme gén chápali ako informáciu, nie ako molekulu. No a čo iné je informácia, ako nejalé usporiadanie prvkov do celku — znaku. Potom je symbiotické spolužitie organizmov tak isto znakom, ako trebárs šupiny, či klepetá. Znak, teda usporiadanie, teda informácia sú to, čo je replikované.

Samozrejme znakom môže byť aj kúsok DNA, ktorý je neustále replikovaný bunkou. Podľa niektorých biologických koncepcií si kúsky molekuly RNA vytvorili DNA na to, aby si mali kam uložiť informáciu pre vlastnú replikáciu. Na organický svet môžeme nazerať ako na súbor znakov, ktoré sú v rôznej miere, s rôznou úspešnosťou replikované. Prečo by sme mali myšlienkovo vydeľovať organizmy z ich prostredia? Na jednej strane uznávame, že organizmy tvoria ekosystém, ktorý následne vytvára selekčný tlak na výber vlastností (znakov) organizmov, súčasne však máme tendenciu oddeľovať vlastnosti ekosystému (napríklad symbiotizmus, potravinová hierarchia, populačné zákonitosti atď) od vlastností organizmov.

Vidím v tom systémovú nekonzistentnosť. Ako príklad uvediem znova symbiotizmus. Ak je chápaný ako tesné súžitie dvoch organizmov (viď definícia vo Wikipédii), tak sa táto definícia vzápätí oslabí príkladom symbiotizmu: eukaryotická bunka. Eukaryotické bunky, z ktorých sme poskladaní), obsahuje okrem DNA a nejakých molekulových strojčekov aj mitochondrie, ktoré majú vlastnú DNA. Mitochondrie slúžia našim bunkám ako zdroje energie. Zdá sa, že to boli pôvodne samostatné bunky, ktoré sa v evolučnej minulosti stali súčasťou dnešných eukaryotických buniek. Žijú s nimi v symbióze. Podstatné pre naše úvahy však je, že samé sa nedokážu rozmnožiť, stratili časť svojej DNA, vlastné rozmnoženie nechávajú na materskú bunku. To už nevyzerá na „čisté“ súžitie dvoch samostatných organizmov, ktoré by dokázali prežiť osve. No ale to nedokáže ani väčšina génov uložených v DNA. Prečo potom molekulu DNA nepovažovať za symbiotické súžitie génov daného organizmu?

Čo je vlastne podstatou predstavy symbiotizmu? Pôvodne z pohľadu Alberta Bernharda Franka zrejme výhodnosť pre symbionty. Dnes však z pre mňa nepochopiteľných dôvodov definícia symbiózy hovorí o tesnom súžití organizmov. V čom je to tesné súžitie, v skutočnosti, že minimálne jeden zo symbiontov neprežije bez toho druhého? V takom prípade je táto definícia dosť vágna a nepresvedčivá, pretože prísne vzaté — všetci tvoríme spolu ekosystém a v rôznej miere sme na sebe závislí. Potom je „tesnosť“ subjektívny pocit hodnotiaceho biológa, alebo normatívne určená? Ak áno, tak postráda zmysel. Načo je taká biologická definícia, ktorá má povahu normatívneho aktu? Napríklad ak sa živíme poľnohospodárskou produkciou, ktorej základom sú rastliny, tak sotva prežijeme bez pôdnych baktérií. Žijeme teda v ako tesnom symbiotickom vzťahu s pôdnymi baktériami?

Skúsme sa na vec pozrieť z iného zorného uhlu, ako je génocentrický, len si z neho skúsme zachovať základnú myšlienku, že podstatou génu nie je molekula DNA, ale to, že je to replikovaná informácia, pričom informácia je usporiadanie niečoho. Ak je gén informácia, tak je usporiadaním molekúl v DNA makromolekule. Toto usporiadanie je replikované ako celok, teda celý jeden kúsok DNA sa rozmnožuje v tom usporiadaní molekúl, ktoré tvoria gén. Replikáciu zabezpečuje prostredie bunky. Pre gény je bunka ich prostredím.

Pozrime sa na symbiózu z rovnakého pohľadu. Spolužitie symbiontov môžeme vyjadriť ako ich určité usporiadanie, ako informáciu, ktorá je prostredím, teda biotopom replikovaná ako jeden celok. V takomto zmysle sú akékoľvek vzťahy organizmov v biotope planéty rovnakej kvality. Vzťah oeganizmov, teda ich usporiadanie, sú informáciami, ktoré sú replikované v ich štruktúre ako celok. Vzťah predátora a koristi, hoci je replikovaný na rôzne konkrétne typy organizmov, je vo svojej štruktúre rovnaký a vždy, keď sa v biotope vytvoria vhodné podmienky, tak sa vzťah predátora a koristi zreplikuje na ďalšie organizmy. Podobne aj vzťah parazita a hostiteľa, vzájomne výhodný vzťah symbiontov, či vzťah potravinového reťazca. Skrátka akýkoľvek vzťah medzi organizmami.

Takýto pohľad je dôsledným akceptovaním súčasnej predstavy biologickej evolúcie, ktorá chápe gén ako replikovanú informáciu, nie ako molekulu. Ten istý pohľad však zároveň nepriznáva génu výsadné postavenie ako jediného objektu prírodného výberu. Nevidím pre to najmenší dôvod. Ak by mal byť gén jediným objektom prírodného výberu, tak by bolo treba túto výlučnosť zdôvodniť a tiež by bolo nevyhnutné vysvetliť nielen tvarovú stálosť génov, ale aj tvarovú stálosť ekologických vzťahov (napríklad aj symbiózy) a ich opakovanosť, replikovanosť.

Evolučná biológia napríklad popisuje jav mutačných ťahov a tlakov. Tento jav vyjadruje skutočnosť, že určitý typ mutácie je pravdepodobnejší ako iný, čisto náhodný. Kým čisto náhodné mutácie génov môžu byť prírodným výberom eliminované, iné ktoré vznikajú buď z fyzikálneho usporiadania molekuly DNA, alebo z daného prostredia v bunke vznikajú v určitom percente neustále, aj keď sú prirodzeným výberom eliminované. Prečo podobne nenazerať na symbiotický vzťah ako tlak ekosystému na vznik určitého typu spolužitia vždy, keď je to možné?

Inými slovami: prečo nepredpokladať, že evolučné zákonitosti neplatia iba pre organizmy, tak ako ich prvý raz definoval Ch. Darwin, ale aj pre vzťahy medzi organizmami?

Akýkoľvek vzťah medzi organizmami je ich usporiadanie do nejakej štruktúry. Je to informácia. Akékoľvek usporiadanie molekúl v DNA môžeme rovnako chápať ako ich vzťah, ako informáciu. A tiež akoko ich ekosystém. Niektoré usporiadanie je stabilnejšie, iné menej, niektoré sa ľahšie replikuje iné menej. V oboch prípadoch sa teda uplatňuje tvorivá sila prírodného výberu. A v oboch prípadoch sa uplatňuje vytváranie stability usporiadania, ako zákonitý výsledok prírodného výberu.

Napokon, prírodný výber vždy bol a je o vzájomnom vzťahu organizmov, o ich usporiadaní a ich usporiadavaní. Prírodný výber je tvorivý akt, keď sa nejaké usporiadanie organizmov vo vzájomnom vzťahu znovu usporiada v novej reinterpretácii týchto vzťahov. Pokiaľ to uznávame vrámci jedného druhu organizmov, či dokonca v kontexte súťaže jednotlivých génov, nevidím najmenší dôvod pre to, aby sme to isté nemohli chápať vo vzťahoch medzi druhmi organizmov.

A rovnako nevidím principiálnu prekážku pre to, aby sme také druhy vzťahov, ako je symbióza, parazitizmus, potravinová hierarchia, frekvenčne závislá selekcia, či evolučne stabilné stratégie a iné zákonitosti, ktoré sme identifikovali v evolučnej biológii a ekológii, nemohli skúšať hľadať aj v iných druhoch usporiadaní, dokonca aj tam, kde by sme ich doteraz nehľadali. Opäť sa inšpirujme symbiotickým vzťahom, len si ho prestaňme spájať s organizmami. V ďalšom texte budem pod symbiózou chápať iba ten druh symbiotického vzťahu, kde z neho majú obe strany prospech, nech už je tým prospechom čokoľvek, pričom tento vzťah je replikovaný, rozmnožovaný (keď už sa vytvoril) ako jeden celok.

Po viacerých pokusoch vysvetliť fenomén kutúry sa až v poslednej tretine 20. storočia objavila skutočne darwinistická koncepcia, ktorú jej autor Richard Dawkins a jeho nasledovníci nazvali teóriou mémov. Teória sama osebe trpí mnohými ťažkosťami a koncepčnými nehomogenitami. Ak však chceme zostať darwinistami, nemáme k teórii mémov alternatívu. V teórii mémov chápeme mém ako kultúrny pandat génu. V oboch prípadoch ide o podstatu, teda o informáciu, usporiadanie.

V prípade kultúry usporiadanie čoho? Na tejto otázke dnes zatiaľ teória mémov stroskotáva. Príčinou je podľa mojej mienky kontraproduktívne hľadanie materiálneho nosiča mému, pričom sa neustále poukazuje na to, že gén má svoj materiálny nosič — molekuly DNA a RNA. Zabúda sa pri tom na to, že informácia je nemateriálna v zmysle samotného nosiča informácie, nosiča, ktorý nie je bytostnou podstatou informácie. Informácia je in-formácia, teda usporiadanie niečoho do formy. Ak má byť teória mémov k nejakému prospechu, tak musí v prvom rade identifikovať, čoho formovaním je mém. Tak ako som v prípade symbiózy organizmov ponúkol koncepciu znaku, ako replikovanej informácie, tak pokojne môžem v prípade kultúry urobiť to isté. Mém je znak kultúry, ktorý je replikovaný. Kým replikovaný? Jednoznačne spoločnosťou sapientov. Spoločnosť je možné chápať ako ekosystém spoločenských interakcií. Tieto interakcie sú evolučným produktom, ktorého zmyslom bolo (tak ako aj v iných súvislostiach) zabezpečiť prežitie génov, znakov, jedincov, či druhov, alebo dokonca ekolosystémových interakcií.

Každá takáto interakcia je znakom, ktorý môžeme nazvať mémom. Interakcia medzi organizmami je v súčasnej biológii chápaná ako fenotypový znak, ktorý je vehiklom nejakého génu, alebo génov. Také jednoduché to však nemôže byť. Ak sa veci prizrieme bližšie, tak sa ukáže iný obraz. Existuje viacero foriem pohlavného výberu, ktorý môžeme pokojne chápať ako jednu z viacerých oblastí sociálnej interakcie. Kým jedny druhy uplatňujú čisto pohlavný výber samičí, iné zasa vzájomný pohlavný výber samcov a samíc. V prvom prípade je starostlivosť o potomstvo buď nulová, alebo nízka, zabezpečená samicami. V druhom prípade sú obyčajne potrebné vysoké rodičovské investície samca a samice. To, ktorá forma sociálnej interakcie sa presadí závisí od životných podmienok prinajmenšom rovnako, ako od génov, ktoré formujú fenotypový znak sociálnej interakcie. Dá sa povedať, že prostredie replikuje tie gény, ktoré sú pre prežitie v ňom najvýhodnejšie. Replikuje sa pri tom znak — mém — sociálnej interakcie. Mém v takomto ponímaní nie je (na rozdiel od definície R. Dawkinsa a jeho nasledovateľov) iba dôsledok napodobňovania výhodného správania iných č lenov tlupy, ale oveľa fundamentálnejší sociány jav, je to akýkoľvek znak sociálnej interakcie.

Toto vnímanie mému umožňuje chápať kultúru ultimatívne darwinisticky ako ekosystém mémov. A ako v každom ekosystéme, aj tu môžeme identifikovať výhodné spolužitia — symbiózy. Dokonca môžeme povedať, že symbiotická interakcia je základnou interakciou v mémickom ekosystéme. Veď čo iné je mémplex (komplex mémov) ako výhodné spolužitie — symbióza — mémov? A nielen to. Mémplexy tak isto dokážu vytvárať symbiózy. Napríklad mémplex peňazí dnes vytvára veľmi výhodné symbiózy s rôznymi druhmi mémplexov moci. Mémplex moci tým získava od sapientov potvrdenie výlučnej replikácie určitej konkrétnej formy spoločenského usporiadania, mémplexy peňazí získavajú sapientom vnútenú formu ich replikácie v nekomoditnej, teda dlhovej forme, čo im umožňuje vytvorenie oveľa viac kópií ako v komoditnej forme.

Symbióza ako výhodnosť určitého usporiadania entít môže byť prejavom nejakej základnej vlastnosti Vesmíru. Ak chceme, prečo by sme sa napríklad nepozerali na každý atóm ako na výhodné usporiadanie častíc s ich konkrétnymi kvantovými stavmi a s daným stavom prostredia, v tomto prípade určenom hustotou energie? Alebo usporiadanie kvarkov do bariónov ako sú protóny, alebo mezóny? Kvantové čísla môžeme chápať v takomto kontexte ako znaky, ktoré spoluvytvárajú usporiadanie častíc.

Napokon ak pripúšťame evolúciu v organickom svete, mali by sme z prepokladu jednoty a nedeliteľnosti bytia nejako k organickej evolúcii vo vyvíjacom sa Vesmíre dospieť ako k vývojovému dôsledku predchádzajúceho vývoja. Evolúcia by mala byť základnou vlastnosťou Vesmíru. Dnes stále nemáme fyzikálnu teóriu, ktorá by vedela vysvetliť ako prejsť od termodynamických zákonov k zákonom usporiadavania termodynamických systémov do štruktúr. Formy usporiadavania známe ako darwinizmus viac-menej uznávame pre organické termodynamické štruktúry a možno pre spoločenské interakcie. Tušíme, že musia byť dôsledkom nejakých obecnejších evolučných zákonitostí.

Symbiotizmus je možno jednou z nich.

Odpovedať

By submitting this form, you accept the Mollom privacy policy.