Odpovedať na komentár

Návrat k sapientovi

Každé poznanie je iba modelom skutočnosti, nie skutočnosťou samou, a preto je nevyhnutne nepravdivé vo svojej úplnosti a pravdivé vo svojej čiastkovosti. Model s modelovaným spája spôsob, metóda, akým sa z úplnosti celku vyberajú podstatné prvky, na ktorých sa potom model stavia. Západný model poznania bol tisícročia budovaný na nediskutovateľnej predstave výlučnosti človeka v celku bytia, na jeho centrálnom postavení, ktoré bolo (a dodnes je) spájané s rôznymi podobami poslania, centrálneho účelu a významu. Či už bolo úlohou človeka plniť Boží plán, alebo opanovať a najnovšie zachraňovať planétu Zem, nebolo pochýb, že človek je niečo výnimočné, principiálne iné , dokonca nadradené ostatnému bytiu , pravda s výnimkou Boha. Tento implicitný postoj sa nazýva antropocentrizmus .
V priebehu 18. a 19. storočia antropocentrizmus začal dostávať vážne trhliny tvárou v tvár ťažko spochybniteľným dôkazom a živočíšnom pôvode človeka. Človek sa stal jedným z obrovského množstva živočíšnych druhov, pravda s tým, že naďalej oproti ostatným organizmom má dušu , alebo novšie premenované na vedomie . Kým v dušu veria len kresťania v jej dedeizovaný ekvivalent — vedomie — sa verí dodnes. V odborných kruhoch sa hovorí o „vynáraní (emergencii) vedomia z hmoty“, „najväčšej záhade Vesmíru“ a podobne, pričom zároveň sa študuje správanie iných organizmov z úplne iných stanovísk: ako výsledok správania sa podmieneného darwinistickým prírodným výberom. Kým správanie sa človeka je popisované rôznymi psychologickými vedami, na popis správania sa zvierat používame vedu zvanú etológia ako keby išlo o výskum niečoho odlišného.
Tak ako v úvode pri popisovaní vnútornej metodologickej nekonzistentnosti ekonómie ako vedy, tak aj tu vidíme podobnú metodologickú nekonzistentnosť. Na jednej strane uznávame evolučné zákonitosti vedúce od pratvora ku človeku, na strane druhej však vnímame jeho správanie vytrhnuto z celkového evolučného procesu. Na jednej strane tvrdíme, že človek nie je pánom prírody, ale jej súčasťou, na strane druhej vnímame jeho správanie vytrhnuto z prírody a voláme po jeho zodpovednosti a ochrane prírody, teda po určitej forme neprírodného správania sa. Na jednej strane chápeme sociálne správanie cicavcov, alebo hmyzu ako dôsledok optimalizovaného správania sa voči prostrediu, pričom optimalizácia je daná zákonmi prírodného výberu, na strane druhej považujeme kultúru, vedu, trh, umenie, civilizáciu, atď za niečo výlučne ľudské, ako produkt vedomia alebo duše.
To všetko sú zrejmé prejavy antropocentrickej metódy nazerania na pozorované javy. Pritom niet dôvodu pre túto metódu, práve naopak. Historický vývoj poznania naznačuje neustály trend ústupu od antropocentrickej predstavy o človeku. Najprv žil človek v centre Vesmíru, dnes žije na jednej z planét obiehajúcej okolo jednej z miliárd hviezd v jednej z desiatok miliárd galaxií. Najprv bol stvorený k obrazu Boha a svet mu bol daný k dispozícii a dnes je jedným z cicavcov. Najprv bol síce jedným z cicavcov ale líšil sa od nich rozumom a dnes už stále viac a viac etologických výskumov ukazuje, že tzv rozum majú aj ostatné cicavce a mnohé vtáky, ba niečo majú aj plazy a ktovie kde to skončí.
Ostáva už len to vedomie, nech už je to čo len chce. Ostáva úpenlivá viera, že predsa len sa v evolučnej minulosti stala nejaká nezvyčajná mutácia, aká nenastala u iných druhov a tá nejako (nedefinovateľne) vytvorila v mozgu niečo (nedefinovateľné) čo nás predsa len zázračne odlišuje od ostatných zvierat. Však dôsledky vidíme na každom kroku. Kto vymyslel pyramídy, matematiku, knihy, peniaze, literatúru, filmy atómové elektrne, kto pristál na Mesiaci…? Opice, delfíny, alebo my — ľudia?  Ak sme to boli my, nie je to jasný dôkaz toho, že máme niečo, čo ostatné tvory nemajú?
Všetko však môže byť (a ja som presvedčený, že je) inak, ak tento pohľad na ľudské artefakty a správanie prestaneme vyčleňovať zo súvislého evolučného procesu na Zemi a budeme pojem duše, či vedomia považovať za poslednú baštu antropocentrizmu. Napokon aj mnoho iných tvorov pretvára svoje prostredie pre vlastné potreby. Pavúčie siete, bobrie hrádze, termitištia, hniezda vtákov, dialekty vtáčej či delfínej komunikácie a mnoho iných prejavov organizmov sú prírodné artefakty rovnako ako atómová elektráreň či Shakespearov sonet alebo peniaze. K tomu aby vzniklo čokoľvek nepotrebuje nijaké zázračné koncepty, nepotrebujeme teda ani vedomie či dušu.
Aj v prípade peňazí, tak ako iných ľudských artefaktov sa dá preukázať, že sú dôsledom rovnako chladných a neúčastných javov, ako je gravitácia, jadrová fúzia, rekombinácia génov, tokanie tetrovov či akýkoľvek iný prírodný jav. Stačí len zmeniť pohľad z antropocentrického na nezúčastnený a toho sa dôsledne držať. Takto v tejto štúdii budem postupovať aj ja a dúfam, že aj moji čitatelia. Začnem hneď terminologickým zvratom. Kvôli odlíšeniu antropocentrického prístupu k človeku od toho nezúčastneného budem miesto pojmu človek používať druhové meno sapient aj s jeho odvodeninami. Pojem človek budem používať iba tam, kde ho budem chápať ako antropocentrický model sapienta.
No a ako jedno zo základných metodických pravidiel budem dôsledne používať de-antropocentrizovanie pojmov a interpreácií javov.

Odpovedať

By submitting this form, you accept the Mollom privacy policy.