Anima et Machina

V našich končinách sa zvykneme s pohŕdavým úsmeškom pozastaviť nad tým, že v USA sa na mnohých školách dodnes (aká to zaostalosť!!!) nevyučuje Darwinova teória, ba že náboženské organizácie bojujú za zrušenie jej vyučovania zákonom tam, kde sa táto teória vyučuje. V občasných diskusiách na túto tému zvyknem dodať: namiesto toho, aby sa vyučovala tak, ako dnes, tak jej vyučovanie radšej zrušme aj na našich školách a deti učme niečo užitočnejšie, napríklad ako zaobchádzať z peniazmi.

Krásnou ukážkou toho, ako aj pomerne rozhľadený intelektuál vôbec nepochopil podstatu Darwinovej teórie je rozhovor Marka Ebena v relácii ČT  „Na plovárně“, kedy položil biológovi Janu Zrzavému otázku (asi od 4:11 min): „Máme už nějakou představu o tom, kdy se to zlomilo, kdy přestal člověk být zvířetem...?“ Budiž, Marek Eben je umelec a tí žijú predsa len v určitom okruhu tém. Napriek tomu však samotná otázka ukazuje, aký obraz sveta si odniesol zo školy, teda že podľa Darwina pochádzame z opice. Inak povedané: voľakedy sme mali predka — opicu —, teda zviera ako iné zvieratá, a z tohoto zvieracieho stavu sme sa oslobodili a stali sa niečím iným, ľuďmi. Toto je tak bežná predstava o darwinizme a evolúcii, že ju ako samozrejmosť berú nielen umelci ako Marek Eben, ale žiaľ aj mnohí spoločenskí a prírodní vedci.

Evolučná teória nás učí, že všetky organizmy sú si v rôznej miere príbuzné, pretože pochádzajú od jedného spoločného predka. To mimo iné znamená, že nemôžeme byť niečo iné ako iné organizmy, teda „neprestali sme byť zvieratami“, ale sa od iných zvierat líšime nejakými znakmi a súčasne s nimi celý rad znakov zdieľame. Čím menej spoločných znakov zdieľame tým sme si príbuzensky vzdialenejší. Už na prvý pohľad musí byť každému jasné, že s takými šimpanzmi, či gorilami zdieľame oveľa viac spoločných znakov ako povedzme s medveďom, a tak nás darwinovská logika učí, že patríme do tej istej príbuznej vývojovej vetvy organizmov, ktorej sa zvykne hovoriť aj opice (v strome života viď naše zaradenie na Wikipedii). Inými slovami: človek sa nevyvinul z opice, človek JE opica. A samozrejme, všetky opice majú nejakého spoločného vývojového predka, z ktorého sa vyvinuli, teda nejakého menej opičieho predka.

Zaujímavá je samozrejme otázka koľkými znakmi sa líšime od iných opíc. Už v časoch Darwina sme si lichotili, že to bude veľa znakov, že sme nejaká unikátna vývojová vetva opíc. Lenže v skutočnosti už vtedy poctiví biológovia priznávali, že tých znakov je málo, a ak postupujeme biologickými metódami porovnácej morfológie poctivo, tak medzi sapientom a šimpanzom nájdeme menej rozdielnych znakov ako medzi koňom a oslom a tí su tak príbuzne blízki, že sa môžu páriť. A tak sa antropocentrické sebalichotenie utiekalo v hľadaní rozdielov v správaní a myslení. Lenže aj tu sa postupne ukázalo, že medzi nami a inými opicami sú v správaní a kognitívnych schopnostiach oveľa menšie rozdiely, ako je nám milé.

V písaní článku som dospel k miestu, kde doslova v tichu počujem námietku: „no dobre, ak sú nám šimpanzy tak podobní, ako to, že nevymysleli počítač, na ktorom tento článok píšeš? Musí byť teda medzi nami nejaký zásadný rozdiel!!!“ Táto námietka je samozrejme oprávnená a prinajmenšom stojí za rozbor.

V prvom rade sa pozrime na to, čo vlastne za rozdiel medzi nami a inými opicami považujeme. Podľa doterajších výskumov sme so šimpanzmi, ktorí sú nám geneticky najpríbuznejší, rovnakí vo fyziológii, vo všežravosti, v tom, že sme cicavce a máme veľmi podobnú stavbu tela. Líšime sa v zásade vzpriamenou chôdzou, výrazne redším ochlpením, trochu inou stavbou hrtana a niektorými inými znakmi. V podstate však ani to nie sú kvalitatívne iné znaky, ale skôr kvantitatívne, pretože vo vývoji jedinca z vajíčka v dospelca (ontogenéze) sa u nás dáva dôraz na určité vývojové štádiá a u šimpanza zas na iné. Napríklad máme väčší mozog, ale napriek doterajšiemu veľkému úsiliu sa nepodarilo preukázať, že by mal náš mozog inú štruktúru ako majú iné opice. Opäť sú rozdiely kvantitatívne a nie kvalitatívne, čo presne zodpoveda darwinistickému pohľadu na vec: čím väčšia príbuznosť tým menej rozdielov. Pri skúmaní rozdielov v správaní a v kognitívnych schopnostiach sa opäť nenašli nejaké zásadné rozdiely, čo pochopiteľne vyplýva z rovnakej stavby mozgu. Šimpanzy sú rovnako ako my výrazne sociálni, agresívni, vedú medzi sebou vojny, majú hierarchické a veľmi zložité sociálne štruktúry, dorozumievajú sa jednoduchým jazykom, myslia, sú schopné abstraktných konštrukcií, ak ich naučíme posunkovú reč vyjadrujú názory a emócie, majú svoje jednoduché kultúry, ktoré si odovzdávajú učením od starších. Tak prečo nevynašli počítač?

Ak argumentujeme našu výnimočnosť pomocou artefaktov ako je počítač, naše mestá, agrokultúra, výroba, umenie, veda, filozofia, či poznanie, tak argumentujeme našou kultúrou. Lenže aj šimpanzy majú svoju kultúru. Niektoré tlupy si hmyz vyberajú z dier pomocou paličiek, iné to nerobia, ale vedia napríklad rozbíjať orechy kameňmi. Rôzne tlupy používajú iné pracovné postupy pri stavaní hniezd v stromoch. U niektorých tlúp boli pozorované akési rituály, ktoré iné tlupy nepraktikovali. Existuje celý rad posobných príkladov. Skrátka aj šimpanzy majú svoju kultúru, len nie je taká bohatá ako tá naša. Opäť ide o rozdiel kvantitatívny, nie kvalitatívny. Argument kultúrnych rozdielov je v takom prípade nedostatočný pre potvrdenie našej výnimočnosti. Nanajvýš sa dá povedať, že kým šimpanzy oveľa lepšie skáču zo stromu na strom ako my, my naopak tvoríme bohatšiu kultúru ako šimpanzy. Preto majú šimpanzy oveľa mohutnejšiu svalovú hmotu ako my a my zasa mohutnejšie niektoré štruktúry mozgu, aby sme si viac pamätali.

Vec však má aj aspekt, ktorý je napriek viac ako 150 rokov od vydania Darwinovho klúčového diela „O pôvode druhov prírodným výberom“ notoricky prehliadaná najmä spoločensko-vednými disciplínami. Otázku: prečo si nevyvinuli šimpanzy počítač, totiž môžeme položiť aj rôznym skupinám sapientov. Prečo si papuánci nevyvinuli počítač? Prečo si ho nevyvinuli nejakí sapienti pred 20 tisíc rokmi, veď sa od nás vlastne ničím nelíšili, dokonca mali väčšie mozgy ako máme dnes my? Prečo nie sú počítače v amazónskom pralese?

Odpoveď je jednoduchá. Nikto z nás nedokáže vymyslieť počítač. Nikto nemá také schopnosti mozgu aby si sadol ráno na priedomie a povedal: tak a dnes vymyslím počítač. Málokto z nás dokáže v podstate vymyslieť niečo kvalitatívne rádovo zložitejšie od pästného klinu. Počítač a drvivú väčšinu našej kultúry nevymyslel žiaden jednotlivý sapient a žiaden sapient k tomu nemá schopnosti. Všetko sa vyvinulo postupnými evolučnými krokmi, postupným hromadením zmien. A ten, kto skutočne vie o čom je Darwinova teória, tak musí spozornieť, pretože podstatou Darwinovho názoru je, že všetka rozmanitosť a zložitosť v prírode sa vyvinula postupným hromadením drobných zmien, ich variabilitou, pričom konštrukčným nástrojom, ktorý z tej variability vyberal úspešné varianty je prírodný výber. Ešte raz zdôrazním: postupné hromadenie malých zmien. Lenže aj naša kultúra sa takto vyvíjala, aj ona podlieha rovnakému konštrukčnému princípu. Preto je v princípe neproduktívne hľadať príčiny foriem a zložitosti našej kultúry vo vlastnostiach sapientov, ale v kultúre samej, v jej zákonitostiach podobne, ako štruktúru biosféry nehľadáme vo vlastnostiach molekúl, ktoré sú nepochybne nevyhnutné pre existenciu organizmov, ale v ekologických zákonitostiach, ktoré určujú charakter prírodného výberu, ktorý formuje organizmy z molekúl.

Kým sme nemali evolučnú teóriu bol pre nás svet prírody, jeho rozmanitosť a komplexnosť, ťažko uchopiteľný, preto sme si ho vykladali antropomorfne. Boli vňom tvory dobré a zlé, tvory božské a tvory diabolské. Formujúcim princípom bol zámer, či už Boží, alebo bohov, či iných bytostí. V prírode, rovnako ako v spoločnosti, vládli zámernosti a osobné vzťahy formovateľov. Dnes sa na vysvetlenia našich predkov pozeráme s povzneseným úsmeškom, pretože máme vysvetlenie v podobe darwinovskej variácie, selekcie a dedičnosti. Jednoduchý, elegantný formujúci mechamizmus. Dnes už biológa ani nenapadne aby hľadal vysvetlenie nejakého javu v organickej prírode mimo rámec tohoto mechanizmu, aby hľadal v prírode konflikt dobra so zlom, či inú formu morálneho diskurzu. Na otázku: prečo má tiger také veľké zuby a mohutné pazúry, neodpovie, že je to pre to, lebo je nástrojom diabla, ale povie, že je to preto, že tie varianty jeho predkov, ktoré mali menšie pazúry a zuby ulovili iba malú korisť a stali sa z nich mačky loviace myši, kým tie varianty, ktoré mali krok za krokom väčšie zuby, telo a pazúry mohli loviť kopytnatú zver a stali sa z nich tigre, levy, či gepardy. Podstatné na tom je, že o tom, či bude mať potomok väčšie či menšie zuby, nerozhoduje on, ale systém vzťahov, ekosystém, v ktorom žije. Ekosystém určuje podmienky prírodného výberu, nie jedinci. Ak teda chceme pochopiť, čo formuje, či formovalo v organickom svete nejaký jav, hľadáme odpoveď v štúdiu ekosystému, nie v správnosti, či nesprávnosti rozhodnutí jednotlivých organizmov.

Evolucionistický diskurz zo svojej podstaty nie je diskurzom etickým. To ovšem platí pre všetky systémy, ktoré sa dajú popísať darwinisticky. Pre všetky systémy, kde existuje variabilita nejakých entít, následne selekcia z variánt a dedičnosť úspešných vlastností vyselektovaných entít. A to v neustále sa opakujúcich cykloch, ktoré umožňujú postupné hromadenie zmien. Kultúra je presne takýmto systémom. V nej sú vždy variácie riešení, ktoré vzájomne súťažia: Tie varianty, ktoré uspejú sa dostávajú do ďalšieho kola, pričom si pamätajú svoju štruktúru. Takto sa v kultúre postupne vyvinulo všetko.Od nástrojov, cez myšlienkové systémy, spoločenské systémy, ekonomické vzťahy az po inštitúcie. Skrátka všetko to, čo považujeme za výdobytok Človeka. Napokon aj ten počítač. Od jednoduchých pravidiel pre počítanie, cez počítacie schémy, abakusy a iné ručné počítadlá, prvé mechanické hodiny a kalkulačky, mechanické automaty, Jacquardov programovateľný tkací stav, prvý pokus o programovateľný počítač Charlesa Babbagea a ďalšími a ďalším postupným hromadením úspešných variánt riešení SA počítač vyvinul do dnešnej podoby a pokračuje ďalej vo svojom vývoji. Opakujem to slovíčko SA, pretože ho nevyvinul nikto, vyvinul sa sám a iba použíl všetkých tých Jacquardov, Pascalov, Babbageov, Turingov, von Neumanov a celý rad iných bezmenných sapientov pre svoj vývoj. Zopakujme si: ekosystém určuje podmienky prírodného výberu, nie jedinci. Tí sú iba entity, na ktorých sa realizuje prírodný výber.

Z toho nám ovšem vyplýva jeden dôležitý záver. Ak sa pokúšame pochopiť akýkoľvek spoločenský jav, tak nám nepomôže používať hodnotové východiská. Evolúcia je bezhodnotová, a ako sme videli, to čo nás robí odlišnými od šimpanzov je naša kultúra, teda evolvujíci ekosystém. Nepomôže nám pozerať sa na čokoľvek z pohľadu správne/nesprávne, dobré/nedobré, užitočné/neužitočné a podobne, pretože sa tým dopúšťame rovnakého postupu, ako biológovia do 18. storočia. Nepochopíme to, čo sa v skutočnosti v spoločnosti deje, iba do nej premietame svoje túžby a potreby, tak ako to robili oni voči živej prírode. Tak ako oni antropomorfizovali organický svet, my stále ešte antropomorfizujeme kultúru sapientov. Kultúra však je na nás nezávislá do tej miery, ako je organický svet nezávislý na tej, či onej konkrétnej podobe molekúl. To, čo chápeme v organickom svete, že práve ekosystémové vzťahy a podmienky určujú podobu molekúl, z ktorých sa tento svet tvorí, tak aj ekosystémové vzťahy vo svete kultúry sapientov určujú konkrétnu podobu toho, či onoho mozgu sapienta. To, čo si myslí, ako myslí a kedy si to myslí.