Principia Memologiae

Mémológia je univerzálna teória človeka, jeho biologickej, psychickej, mentálnej a kultúrnej podstaty. Mémológia súčasne konzistentne dokáže interpretovať človeka a kultúru s ním spojenú, jej pôvod a jej evolúciu, jednotným spôsobom, ktorý konzistentne naväzuje na Darwinov koncept evolúcie organizmov na Zemi, pretože je jej pokračovaním.

Prečo potrebujeme univerzálnu teóriu človeka a kultúry

Vyše 2500 rokov prebiehajúci vývoj západneho racionalizmu, ktorý vo forme vedy triumfálne ovládol postupne celý svet, nebadane ale neúprosne priniesol vo forme vedeckej evidencie veľké množstvo poznatkov, ktoré zásadne vyvracajú sebaobraz človeka. Ten je možné zhrnúť do jedného slova — antropocentrizmus. Antropocentricky chápanmý človek je o sebe slobodne rozhodujúci tvor, ktorý sa vymanil z diktátu prírody a vlastným rozumom stvoril svoju kultúru a určuje svoj osud. Nazhromaždená vedecká evidencia postupne spochybnila tri základné piliere tejto predstavy:

Človek je výnimočný tvor, ktorý sa vymanil prírode. Prvú významnú ranu tejto predstave zasadil Darwin, ktorý človeka do prírody vrátil tým, že vysvetlil jeho pôvod. Stále sa však dalo veriť, že v priebehu evolúcie sa čosi udialo, človek nadobudol rozum a už prírode nepodlieha, ale diktuje. V skutočnosti tomu tak nie je. Veľmi podstatná zmena nastala od mladšieho neolitu, kedy sa výrazne zmenil fenotyp človeka. Nadobudol rovnaké domestikačné rysy, ako u ním domestikovaných zvierat [1]. Domestikácia je podľa biológov spontánny symbiotický proces medzi dvoma organizmami: domestikátorom a domestikantom. Znaky typické pre domestikantov vznikajú ako dôsledok selekčného tlaku domestikátora. V symbióze na seba vyvíjajú selekčný tlak obaja symbionti, preto je na stole nevyhnutne otázka, kto je náš symbiont? Súčasne si treba uvedomiť, že symbióza je vzťah medzi organizmami, takže sa kľúčová otázka mení na: aké organizmy na nás vyvíjajú selektívny domestikačný tlak?
Človek má slobodnú myseľ, ktorou rozmýšľa a sám o sebe rozhoduje.Sme nesmierne hrdí na svoju schopnosť myslieť, pokiaľ netreba nejako vymedziť, definovať, čo to myslenie vôbec je, ako prebieha, čo je to vedomie, inteligencia, atď. Aby toho nebolo málo, vedecká evidencia krok za krokom spochybňuje slobodnú vôľu [2], výskumom jednovaječných dvojčiat vychovávaných oddelene ukazuje na vrodenú determinovanosť správania [3], alebo vie preukázať evolučnú dedičnosť motivácií nášho správania, ktorú sme zdedili od našich predkov z paleolitu [4]. Pokračujúci neurovedný výskum preukazuje narastajúcu evidenciu potvrdzujúcu deterministický charakter mozgových procesov, založený na reaktívnosti mozgu, nie proaktívnosti, ako by implikoval koncept slobodnej vôle. Naše myslenie teda nie je nezávislé ani od minulosti, ani od prítomnosti. Naša myseľ je determinovaná geneticky, epigeneticky a prostredím, v ktorom sa počas ontogenézy formovala. Chýba nám však funkčné vysvetlenie determinizmu.
Človek si sám vytvára svoje prostredie, ktorému hovoríme kultúra. Hoci to zdanlivo tak vyzerá, v skutočnosti pri hlbšom pohľade na štruktúru a správanie kultúry vidíme značné rozpory s antropocentrickou predstavou. Predovšetkým sa v tejto argumentácii hovorí o abstraktnom človeku ako takom. Ten však nemá ani podobu a ani adresu, kde býva. Takýto kolektívny človek nie je entita, ale proces, v ktorom sa kultúrne entity vyvíjajú. To ostatne vidno ak sa na hocijakú kultúrnu entitu pozrieme historicky. Uvidíme, ako sa postupne vyvíjala, ako mutovali jej podoby a vytvárali variabilitu jej foriem. Napokon možno podobne, ako u živých organizmov, tento vývoj zobraziť v podobe vývojového stromu. Na obrázku 1 vidno ako príklad evolúcie kultúrnej entity vývojový strom počítačov. Je zrejmé, že kultúrne entity sa vyvíjajú podobne ako organické a podstata tohoto procesu je darwinistická. Možno na to nazerať (ako to robia niektoré vedecké disciplíny) ako na neorganický vývojový proces, to však nič nemení na tom, že človek je v tomto procese používaný evolúciou rovnako, ako sú používané organizmy. Kultúra sa samovytvára. Dôležitým aspektom veci je, že kultúra nie sú iba materiálne objekty. Napríklad jazyk sa vyvíja úplne rovnako, ako materiálne objekty, ako ukazuje obrázok 2. Tak isto sa vyvíjajú náboženstvá, inštitúcie, predstavy, slovesnosť, pojmy, skrátka všetko. A to všetko v mozgoch replikovaním z hlavy do hlavy. Kultúra nežije v materiálnych objektoch, ale v mozgoch. Ako sme si ukázali v bode 2, tento proces je deterministický, čo nám opäť pripomína darwinistický koncept evolúcie.


Obr. 1 Vývojový strom počítačov do roku 1970	Obr. 2 Vývojový strom jazykov

Mémologický koncept

Na každé z týchto troch okruhov vedeckých poznatkov existuje veľa od seba nezávislých odpovedí. Ak všsk veríme, že svet je

jeden nedeliteľný jav, tak potrebujeme jeden univerzálny výklad týchto troch okruhov javov, tým skôr, že ich spoločným predmetom je človek.

Základnou tézou mémológie je, že človek je opica (Homo sapiens sapiens, skrátene sapient), ktorá žije v symbióze s kultúrou. Kultúru mémológia vysvetľuje ako ekosystém organizmov druhej formy života na Zemi — mémbiontovej. Výklad každého antropologického, psychologického a kultúrneho javu musí byť popisovaný z kontextu tejto symbiózy, pretože je výsledkom súčasného vzájomného pôsobenia intencionalít dvoch symbiontov: kultúry a sapienta.

Mémbionty sú také štruktúry synaptických prepojení v mozgu, ktoré majú tri základné vlastnosti živého: metabolizmus, replikáciu a intencionalitu. Samé si udržujú svoju štruktúru a dosahujú svoje záujmy, rovnako ako organický život. Túto štruktúru prenášajú do budúcnosti rozmnožovaním z mozgu do mozgu, čím vytvárajú predpoklady pre variabilitu potomkov a z nej následne vyplývajúci darwinistický prírodný výber.

V ďalších kapitolách postupne priblížim v skratke mémologické princípy, zákony a zákonitosti.

Blžšie o problematike domestikácie človeka píšem v Domestikácia človeka.
Prvý výzkum, ktorý zasadil ranu predstave slobodnej vôle bol experiment (Libet, B., Gleason, C. a., Wright, E. W., & Pearl, D. K. (1983). Time of Conscious Intention To Act in Relation To Onset of Cerebral Activity (Readiness-Potential). Brain, 106(3), 623–642. https://doi.org/10.1093/brain/106.3.623). Experiment tkvel v tom, že účastníci mali sledovať rotujúcie hodiny a voľne rozhodnúť o tom, kedy budú stláčať tlačidlo. Počas toho sa zaznamenávali mozgové aktivity pomocou elektroencefalografie (EEG). Výsledky ukázali, že signál z merania mozgových aktivít, nazývaný readiness potential, sa objavil niekoľko stotín milisekúnd pred tým, než účastníci stlačili tlačidlo, a predtým, než si boli účastníci vedomí svojho rozhodnutia. Toto naznačuje, že rozhodnutia sa formujú na neurálnej úrovni predtým, než sa stane jedinec vedomý svojho rozhodnutia, čo vedie k otázke, do akej miery máme skutočnú kontrolu nad našimi rozhodnutiami.
Jeden z takýchto výskumov skúmal možné genetické dispozície pre politické preferencie a zistil výraznú závislosť. Dokonca takú, že jednovaječné dvojičky po narodení adoptované do rozličných rodín, aj keď boli vychovávané v rozličných preferenciách adoptívnych rodičov (liberálne a konzervatívne), v dospievaní sa zorientovali rovnako, na preferencie biologických rodičov. (Alford, J., Funk, C., & Hibbing, J. (2005). Are political orientations genetically transmitted. American Political Science …. http://journals.cambridge.org/production/action/cjoGetFulltext?fulltexti...)
Dobrý prehľad evolučnej psychológie možno nájsť v knihe Buss, D. M. (n.d.). The Handbook of Evolutionary Psychology (D. M. Buss (ed.)). Jo hn Wiley & Sons, Inc., alebo v knihe Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J. (2007). Evoluční psychologie člověka. Portal s.r.o. Praha.

Tri princípy života

Život nie je substancia, ale proces

Apriorným tvrdením mémológie je, že naše myslenie vytvára ekosystém mémových organizmov — mémbiontov — ktoré od prenatálneho veku až po smrť formujú naše mozgy. Sú živé. Toto radikálne tvrdenie treba obhájiť.

V prvom rade však musíme vedieť, ako je v mémológii vymedzený pojem života. Ak sa pozrieme na heslo vo Wiokipedii Life, tak prvé, čo musí každému prísť na um, že pokusy o vymedzenie pojmu vopred nepočítajú s inými formami života, ako sú molekulárne. Tým je implicitne predpokladané, že život môže byť založený iba na jedinej substancii, a tou sú molekuly. To však nevieme a súčasne si zabraňujeme spoznať život, ktorý je založený na iných substanciách. Bolo veľa pokusov nejako definovať život. Boli motivované najmä snahou oddeliť živé od neživého. Preto sa zvolil deskriptívny postup, zameraný na faktory, ktoré sa zdajú byť spoločné všetkým bunečným organizmom, viď Wikipédia. Lenža všetky sú sporné, čo vedie mimo iné k neutíchajúcemu sporu o tom, či sú vírusy živé, alebo nie.

Mémológia vychádza z apriorného tvrdenia, že podstatou mysle je ekosystém organizmov, ktoré nemajú molekulárnu povahu. To pred otázku vymedzenia života stavia inú výzvu: ako vymedziť život tak, aby to vymedzenie bolo spoločné pre obe formy, prípadne pre všetky ďalšie, v niečom podstatnom podobné, formy života? Po dlhom hľadaní a skúmaní rôznych biologických teoretických škôl navrhujem iný postup, vymedziť nejaké základné princípy života, z ktorých sa dajú odvodiť všetky známe deskriptívne znaky, tak ako sú obecne prijímané.

Princíp metabolizmu: Organizmy pozostávajú z nejakej substancie, ktorá neustále mení svoje zloženie, tvar, či funkciu.

Každý živý systém je zložený zo substancií, ktoré sa stále premieňajú. pretože život je neustály proces. Doteraz poznáme iba jeden typ substancie, a tým sú molekuly, známy život je molekulový. To implikuje chemickú povahu premeny. Preto sa zvyčajne ani neuvažuje o princípe, ktoprý za tým stojí, a tým je premena, transformácia substancie života. Slovo metabolizmus je z gréckeho μεταβολή metabolē, čo doslova značí prehadzovať loptu, alebo prenesene premieňať niečo. V molekulovom živom svete vidíme neustále premeny molekúl. Spájajú sa, rozdeľujú, menia konformácie, atď. V tomto zmysle budeme chápať ako metabolický proces každú premenu substancie z ktorej je zložená konkrétna forma života. Teda aj syntézu DNA, RNA, proteínov, katalytické prosesy, polymerizácie a chemické reakcie v molekulovom svete.

Princíp replikácie: Organizmy si udržujú štruktúrnu stabilitu v čase pred rozpadom replikáciou svojej formy do potomkov.

Z druhej vety termodynamickej vyplýva nevyhnutný dôsledok postupného rozkladu všetkých usporiadaní hmotného sveta. Živé systémy sa vyznačujú tým, že tomu čelia trikom: zreplikujú svoju štruktúru skôr ako sa rozpadnú. Tento trik umožňuje vytvárať stále zložitejšie živé systémy, pretože v nich síce entity hynú, ale ich podoba, štruktúra, usporiadanie, pretrvávajú pokiaľ je v okolí dostatok energie a zdrojov substancií. Vďaka replikácii je možný konštrukčný princíp živého sveta: darwinistická evolúcia výberu entít prirodzeným výberom. Kedže replikácia z rôznych dôvodov (mutácie nie sú jediný) prebieha nepresne, vznikajú variácie entít, ktoré musia súťažiť o zdroje medzi sebou. Následná selekcia určuje prežitie variánt.

Princíp intencionality: Každý organizmus sa usporiadava a koná účelne vo vlastnom záujme

Kým prvé dva princípy sú v zásade spomínané vo všetkých pokusoch o vymedzenie života, princíp intencionality sa nespomína myslím nikde, hoci jeho prejavy nájdeme vo všetkých definíciách života. Je preto na mieste ho vysvetliť dôkladnejšie. Slovo intencionalita je odvodené z latinského intentus naťahovať sa, natiahnutie, roztiahnutie, naťahovanie sa ze niečím.Slovo intentio má v latinčine význam aj účelu a zámeru a práve tieto významy sú pre ďalší výklad dôležité.

Od počiatkov kedy si začala veda všímať prírodu, každého udivuje vysoká účelnosť všetkého, čo sa týka života. Či už ide o účelnosť znakov organizmu, jeho štruktúry a funkcionality, rovnako aj účelnosť vzťahov medzi organizmami tvoriacu ekosystémy. Účelnosť jednotlivých životných procesov nie je samo-účelná, vždy je viazaná na celkový kontext iných účelných procesov, ktorú pozorujeme ako organizovanosť. Všetky procesy sa vzájomne ovplyvňujú cez zložité sieťové vzťahy. Čo formuje organizmy do tejto samoregulačnej účelnosti? Pochopiteľne prírodný výber, pretože ten z variánt riešení vyberá tie, ktoré majú dlhšiu schopnosť prežitia.

Usporiadanie a konanie organizmov za účelom zachovania vlastnej organizovanosti a formy nazývam intencionálnym konaním vo vlastnom záujme.

Pre bližšie pochopenie pojmu intencionalita orgnizmov uvediem niekoľko príkladov, ktoré súčasne zrejme naznačujú vývoj života od najjednoduchších foriem po tie najzložitejšie:

Metabolické cykly. Možno ich považovať za najjednoduchší prejav intencionality, pretože pokiaľ je dostatočný prísun energie a prekurzorov, tak si udržujú metabolickú štruktúru.
Metabolické siete. Vznikajú vzájomným ovplyvňovaním metabolických cyklov. Produkty jedných cyklov vstupujú do cyklov iných, syntetické reťazce sú ovplyvnené prítomnosťou produktov iných metabolických dejov. V bunke napokon všetky procesy nejako súvisia so všetkými v ťažko popísateľných metabolických vzťahoch. Napokon vidíme vysokú bunečnú organizovanosť a vysoký stupeň intencionality, ktorý tú organizovanosť drží pokope.
Nadbunečná intencionalita. U mnohobunečnýh organizmov slúžia signálne proteíny ako vstupy do metabolických sietí v bunkách. Udržanie tejto komunikácie je v záujme celistvosti organizmu, jeho prežitia a schopnosti replikácie. Vytvára sa tak nadbunečná intencionalita. Treba poznamenať, že to sa netýka iba organizmov ktorých telá tvoria bunky s jednou DNA, ale súčasne aj ich symbiontov (mikroflóra čriev, pokožky a slizníc). Symbionti okrem vlastnej intencionality prejavujú aj intencionalitu, ktorá udržuje symbiózu. Podobne sú známe intencionality bakteriálnych kolónií často zložených z rôznych druhov, ktoré pôsobia ako jeden organizmus s jemu vlastnou intencionalitou.
Intencionalita voči prostrediu. Organizmy potrebujú jednak zdroje pre svoj metabolizmus, ale aj zdroje pre svoje rozmnoženie. Intencionalita je v schopnosti rozoznať užitočné zdroje, vedieť ich získať, teda poznať ich význam pre vlastné zámery [1].
Mentálne funkcie. Kognícia, emocionalita, pohlavný výber, rodičovské investície, socialita a iné funkcie, ktorých intencionalotu (zámernosť) snáď ani netreba vysvetľovať.

Všetky uvedené príklady sa budú dať ilustrovať aj v nemolekulovej, mémovej forme života.

Otázkou vzťahu organizmu k prostrediu sa zaoberal Jakob von Uexküll, ktorý pochopil, že organizmus sa vzťahuje voči prostrediu cez znaky, ktoré majú preň význam, čo je len užšie poňatie intencionality. Bližšie Jakob von Uexküll Umwelt und Innerwelt der Tiere, alebo Bedeutungslehre (Náuka o význame)

Mémový život

Substanciou organického sveta sú molekuly, substanciou mémového života sú mémy. V tejto kapitole popíšem druhú formu života. Ide o obsiahlu tému aj v stručnom prehľade, tak som ju rozdelil na tri podkapitoly. V prvej si vysvetlíme koncepciu mému, v druhej koncepciu mémového organizmu, mémbionta a v tretej spôsob jeho rozmnožovania cez zakódovaný tvar do morfu ako analogonu DNA v organickom svete.

Mém ako substancia druhej formy života

Slovo mém má svoju pomerne pohnutú históriu plnú omylov, ktoré sa však bežne prijali a stali súčasťou všeobecného povedomia [1].

Dawkinsov koncept postuloval mém ako analogon jeho génocentrického konceptu génu, preto je závislý od jeho platnosti. Génocentrický model evolúcie a života ovšem neplatí, bol už veľakrát vyvrátený [2]. Gén nie je nijakým základným elementom života. Ako zdôrazňuje A. Markoš, gén je recept na tvorbu proteínu, nič viac a nič menej. Bunka tento recept interpretuje, nevykonáva otrocky presne, ale podľa svojich životných potrieb, podobne ako kuchár varí podľa receptu ale riadi sa tým aké má k dispozícii suroviny, akú má náladu, alebo nápad na vylepšenie hotového jedla.

Čo je teda základným elementom života? V predchádzajúcej kapitole som uviedol tri princípy života. Navrhujem, aby sme za základný element života považovali metabolickú zmenu. Argumentom preto je pozorovaná skutočnosť, že organizmy žijú iba keď metabolizujú. Život nie je substancia, ale proces, no a proces sa skladá zo zmien. Preto z úcty k autorovi pojmu meme ho od neho preberám pri zachovaní pôvodného zámeru, teda elementu života.

Mém je však elementárnou jednotkou inej formy života, neorganickej. Treba ho teda vymedziť a presne definovať. Má ísť o metabolickú zmenu ale čoho? Dawkins mylne považoval napríklad texty, alebo popevky za mémy. To sú iba materiálne aspekty kultúry. Nemajú sa ako rozmnožovať, neprebieha na nich cyklus replikácia - variácia - selekcia. Sú v princípe nemenné ako kamene a dokážu iba degradovať. Ako správne pokukázal R. Aunger v kniehe The electric meme: a new theory of how we think, jediné miesto, kde sa môže kultúra vyvíjať je mozog. Preto treba hľadať element živého v ňom a nikde inde.

Na mozog môžeme nazerať rôzne, napríklad anatomicky, topologicky, behaviorálne alebo funkčne. Funkčný pohľad je najbližší predstave života ako procesu, preto z neho budem ďalej vychádzať. Funkčne jer mozog reaktívny systém, čo ako prvý správne popísal I.P. Pavlov v jeho koncepcii podmieneného a nepodmieneného reflexu. Na podnety z prostredia mozog reaguje výberom vhodnej reakcie a následným konaním voči prostrediu. Táto funkčná cesta je v mozgu výslednicou nesmierne komplikovanej siete malých funkčných ciest, zložených z ešte menších funkčných ciest až po neurón, ktorý je v princípe jednoduchý spínač: veľa vstupov (dendritov) nastaví jeden výstup (axón). Kto pozná vnútrobunečný život tak mu tento popis bude veľmi povedomý, ako bohatá siať metabolických reťazcov a cyklov [4]. Je zrejmé, že element mémového života treba hľadať v tej funkčnej reakčnej sieti v mozgu.

Pre pochopenie toho, čo je elementárna metabolická uzmena v mozgu, teda mém, bude najlepšia ilustrácia. Tú nájdeme vo vizuálnej percepcii, ktorá patrí k najlepšie preskúmaným oblastiam mozgu.

Začiatok každého funkčného kruhu začína zmyslovým vstupom. Vo vizuálnom vnímaní sa ten vstup odohráva premietnutím obrazu z prostredia na sietnicu oka tvorenú fotoreceptívnymi bunkami (Obrázok 1). Tam sa obraz rozloží na sieť farebných bodov a sieť intenzity svetla obrazu. Dá sa povedať, že ešte v tomto momente obraz na sietnici, podobne ako v kamere, reprezentuje fyzikálnu podstatu obrazu a obraz sa nezmenil iba zredla jeho hustota informácie.

Obrázok 1. Sietnica
Zdroj: [3]

Obrázok 2. Odozva gangliónu
Zdroj: [3]

Pred fotoreceptívnymi bunkami je sieť neurónov, ktoré sú usporiadané do gangliónov (Obrázok 1). Nás tu nebude zaujímať ako je tvorený ganglón ale čo robí. Každý ganglión spracováva výstupy z tzv. receptívneho poľa (RP) fotocitlivých buniek, ktoré má približne kruhový tvar. RP má stred a okraj. Výstupná gangliová bunka vystreľuje signály zo svojho axónu najintenzívnejšie, ak je osvetlený stred RP, alebo je kontrast osvetlenia medzi stredom a okrajom RP. Ak je osvetlené celé RP, alebo dopadá mimo neho, tak je odozva nulová (Obrázok 2). Gangliová bunka teda reaguje na kontrast osvetlenia v RP. Obraz na sietnici je týmto interpretovaný ako sieť kontrastov obrazu, ktorý dopadá na sietnicu.

Aký je účel tejto interpretácie. Zo sietnice výstup pokračuje očným nervom ďalej do thalamu a odtiaľ do vizuálneho kortexu. A tam je oblasť označovaná V1, ktorá je zložená z veľkého množstva malých separovaných populácií neurónov. Každý z tých neurónov vyhodnocuje vstupy z ganglií sietnice v RP a z vedľajších RP. Každý neurón v tejto populácii reaguje na iný sklon susediacich kontrastov RP (Obrázok 3). Obraz zo všetkých recepčných polí sa vo V1 mení na susediace kontúry, ktoré spolu tvoria obrysy objektov scény.

Ak sa pozrieme na proces z pohľadu informácie, ktorá vstúpila do senzora (oka), tak bola hneď vzápätí transformovaná, teda metabolizovaná do inej formy, inej podoby, v zmysle definície metabolizmu v predchádzajúcej kapitole. V uvedenom príklade sme videli dve postupné metabolické zmeny informácie:

Z bodov obrazu na sietnici na kontrast receptívneho poľa.
Z kontrastov susediacich receptívnych polí na vektor kontúry.

To, čo sa v mozgu mení z jednej populácie neurónov na druhú je informácia, in-formovaná štruktúra reakčných tokov. Nemení sa anatomická ani topologická štruktúra mozgu. Toto je dôležité si uvedomiť, pretože pri rovnakej štruktúre prepojení populácií neurónov, pri nezmenenej štruktúre ich synaptických prepojení môže vzniknúť iný výsledok, iný reakčný tok ako ukazuje obrázok 3. Z povahy fungovania neurónov vyplýva, že reagujú iba na signály zo synapsií na ich dendritoch [3], ak žiadne neprichádzajú tak neurón žiadnu informáciu nemení.

Preto naša definícia mému bude založená na metabolickej zmene štruktúry informácie v neurálnej sieti mozgu a tela organizmu.

Mém: Metabolická zmena štruktúry informácie v neurálnej sieti organizmu

Ako vznikajú mémy? V zásade tromi spôsobmi:

Vrodené mémy. Tie sú vytvorené počas stavby mozgu v prenátalnom a postnatálnom vývoji. Ich štruktúra je silne závislá od prepojenia neurónov ktoré vzniklo genetickým a epigenetickým formovaním mozgu. Náš vyššie uvedený príklad sú vrodené mémy. Je to niečo podobné organickému svetu multifunkčných proteínov, kde proteín môže meniť tvar a tým aj funkciu, ale jeho štruktúra je stále rovnaká, zmenil sa iba tvar a tým funkčnosť. Vrodené mémy sú prakticky nezmeniteľné, iba ich je možné inkorporovať do mémových organizmov.
Získané mémy. Tieto mémy vznikajú interakciou mozgu s prostredím. Tiež nazývané učením. Počas učenia sa vytvárajú nové synaptické prepojenia v asociačnej oblasti mozgu. Do toho už môže zasahovať mémový život a modifikovať takéto štruktúry.
Kontextuálne mémy.Vznikajú dynamicky počas interakcií mémových organizmov počas procesu, ktorému zvykneme hovoriť rozmýšľanie, či vedomie. Ich vznik, či zánik je plne ovládaný vzájomnými interakciami mémových organizmov a tvoria dynamickú stránku ekosystému týchto organizmov.

Vrodenú štruktúru mémov, ktorá do veľkej miery zaberá štruktúru mozgu som nazval substrátom.

Substrát: Vrodená štruktúra mémov.

Myslenie, vedomie, nevedomie, duša, skrátka všetko čo sa deje v mozgu má povahu zložitého ekosystému založeného na mémoch podobne ako organický život je založený z neustálych metabolických zmien organizmov. A nič mimo toho v mozgu netreba hľadať.

Obrázok 3. Metabolizmus kontrastu na kontúry
Zdroj: [3]

Slovo meme vymyslel Richard Dawkins vo svojej kultovej knihe Selfish gene (Sebecký gén). Dawkins prišiel so svojím génocentrickým modelom života, v ktorom je základnou jednotkou života, na ktorú pôsobí prírodný výber gén. Gény mutujú, podľa toho ako sú schopné riešiť výhodné znaky pre organizmus sú prírodným výberom negatívne alebo pozitívne selektované. Organizmy sú iba nástrojmi génov (vehicules) na presadenie ich sebeckého záujmu prežiť. Odtiaľ názov knihy. Aby Dawkins ukázal, že ním spomínaný princíp je vysvetlením prírodného výberu a evolúcie vôbec, tak prišiel s myšlienkou, že musí platiť pre akékoľvek živé systémy. A navrhol kultúru, pretože tá sa zjavne vyvíja darwinisticky. Navrhol hypotézu, že ak pre organický svet je základnou jednotkou života gén, tak aj v kultúre musí nejaký taký replikátor byť a aby sa to rýmovalo, navrhol slovo meme, z gréckeho mimem, napodobňovať.
Veľmi dobrý výklad problematiky nájdeme napríklad v knihe Antona Markoša Tajemství hladiny.
Kandel, E. R. (2013). Principles of neural science Fifth edition (5th, rev. ed.). McGraw Hill.
Kto nepozná bunečnú biológiu, tak mu doporučujem knihu A. Markoša Povstávání živého tvaru

Mémbiont

Aby sme mohli urobiť ďalší krok od mémov k mémovému životu, musíme nájsť v mozgoch organizmy. Prvý krok k tomu sme urobili v popise koncepcie mému ako metabolickej zmeny informácie. Tieto mémy by sa mali ako v organickom živote vzájomne prepájať do mémových reťazcov, cyklov, sietí a nakoniec do organizmov, podobne ako v molekulárnej forme života.

Obrázok 1. Cytoarchitekúra [3]

Učebnicový príklad mémového reťazca [1] je základný reakčný proces v mozgu, ktorý prebieha od zmyslového podnetu, cez jeho vyhodnotenie a priradenie k iným zmyslovým podnetom do skúsenosti až po reakciu v nejakej svalovej činnosti.

We can think of the brain as a set of tracks (pathways) connecting various origins (e.g. stimuli) to destinations (responses). Miller, E. K., & Cohen, J. D. (2001). An Integrative Theory of Prefrontal Cortex Function. Annual Review of Neuroscience, 24(1), 167–202

Ako príklad mémového cyklu môžeme uviesť tzv. fonologickú slučku v pracovnej pamäti. Aby sa nejaká nová udalosť zo zmyslových senzorov zapísala do neuronálnej štruktúry, treba upevniť aktivované synaptické prepojenia. To chce čas, pretože neuróny sú bunky a musia k tomu exprimovať patričné gény a vyrobiť proteínový aparát. Aby bunky nezabudli, že to majú robiť, musia byť aktivované synaptické prepojenia neustále dráždené. Od toho je tzv. pracovná pamäť, kde podľa Baddeleyho teórie [2] sa pamäťové stopy zvukov zaznamenávajú do zásobárne, kde zaniknú do dvoch sekúnd. Tie ktoré sa majú udržať dlhšie sú opakovaným dráždením obnovované.Takýchto mémových cyklov je veľa a sú buď vrodené, alebo vytvárané dynamicky.

Obrrázok 2. Konektóm ľudského mozgu [4]

Z metabolických reťazcov a cyklov sa tvoria bohatšie a komplexnejšie štruktúry metabolických sietí. Každý reťazec a každý cyklus má nejaké vstupné a výstupné miesta do ktorých si vzájomne odovzdávajú mémy, čím sa udržujú v chode. Príkladom takých veľmi komplexných sietí môže byť Default mode network, sieť ktorá sa nám v mozgu vytvorí vždy keď rozmýšľame.

Fyzickým predpokladom pre tvorbu mémových štruktúr je škálovaná architektúra mozgu. Na najnižšej úrovni sú vnútri prepojené populácie neurónov, ktoré sú organizované do vyšších celkov, napríklad jadierok v thalame, alebo cytoarchitektúry koertexu (obrázok 3). Týmto sa vytvárajú lokálne siete, reťazce a cykly reakcií, teda základný predpoklad organizovanosti mémbiontov. Organizovanejšie celky sú vzájomne prepojené bohatým konektómom (obrázok 4), čím sú vytvorené predpoklady pre tvorbu sietí zo sietí, a tým vysoká komplexita organizovanosti.

Vytvárenie zložitých mémových sietí je dôležitý predpoklad pre vznik intentencionality, pretože sa vytvárajú samoorganizujúce štruktúry, ktoré udržujú svoju stabilitu voči pôsobeniu prostredia.

Prepojenie mnohých mémových sietí do zložitejších funkčných štruktúr budeme nazývať mémovým organizmom — mémbiontom. K tomu aby sme tieto štruktúry mohli považovať za živé organizmy musia spĺňať už spomínané tri princípy živého.

Uveďme príklad. Ak napíšem „komu sa nelení“ v slovenskom kultúrnom prostredí sa vo väčšine mozgov čitateľov doplní „tomu sa zelení“ celok známeho slovenského príslovia. Keď sa na vec pozrieme z pohľadu porekadla, tak vidímr, že si dokáže udržovať svoju štruktúru naprieč mnohými mozgami, do ktorých sa dokázalo rozmnožiť, naprieč generáciami mozgov. Má teda všetky tri podstaty živého. Usmerňuje metabolické zmeny reakčných štruktúr mozgu (metabolizmus), udržuje túto štruktúru v stabilite (intncionalita), dokže túto svoju štruktúru rozmnožiť do iných mozgov (replikácia) a vie prinútiť hostiteľa — sapienta — aby to robil (intencionalita).

Mémbiont: Živá bytosť tvorená organicky previazanou štruktúrou mémov

Mémologický pohľad je, že myseľ je veľmi zložitý ekosystém zložený z vrodených mémových štruktúr, ktoré sa v priebehu ontogenézy jedinca samoorganizujú do mémbiontov. Tieto mémbionty sa v priebehu celej evolúcie mozgov prinajmenšom stavovcov stávali stále zložitejšie až boli schopné prežiť smrť svojich nositeľov tak, že sa dokázali rozmnožiť do stále nových mozgov.

V nasledujúcej kapitole si priblížime ako sa mémbionty rozmnožujú.

Miesto pojmu metabiolickej zmeny informácie, či zmeny reakčného toku budeme ďalej v zmysle definície používať slovo mém.
Baddeley, A. (2010). Working memory. Current Biology, 20(4), R136–R140.
Gerry Leisman1, Calixto Machado, Robert Melillo1, Raed Muale, Intentionality and “free-will” from a neurodevelopmental perspective, Frontiers
Wikipedia, Connectome, https://en.wikipedia.org/wiki/Connectome

Morf

Počas ontogenézy každého mozgu sa vytvoria vrodene dané štruktúry mémov, mémových reťazcov, cyklov a sietí. To sa deje od počiatku evolúcie centrálnej nervovej sústavy. Zväčšovaním mozgovej hmoty darwinistickými postupnými krokmi rástla hustota mémového ekosystému v mozgoch, čo postupne umožnilo vznik prvých mémbiontov, ktoré dokázali udržať svoju štruktúru, mali svoju intencionalitu. Intencionalita mémbiontov je evolučná výhoda hostiteľského orgnizmu, pretože mu umožňuje hromadiť skúsenosti s prostredím a prežiť. Každá skúsenosť je vo svojej podstate mémbiont, pretože metabolizuje vrodené mémové skúsenosti do samoudržovanej štruktúry komplexnej reakcie na podnet z prostredia. To je veľká výhoda, pretože na rozdiel od vrodených mémových štruktúr, ktoré rátajú s nejakým generickým prostredím, mémbionty umožňujú prežiť v konkrétnom prostredí.

Všetky mémbionty neprežijú smrť hostiteľa. V každej ontogenéze hostiteľov sa musia nanovo vyvinúť.Zároveň platí, že ich štruktúra je individuálna do tej miery ako je individuálny genofond hostiteľa a aké prostredie na hostiteľa vplýva. Jediný spôsob, ako tieto obmedzenia prekonať je rozmnožiť svoju mémovú štruktúru do iného mozgu skôr, ako vlastný mozog zahynie.

Obrázok 1. Protomorf

Ako je to možné spraviť? Substanciálna povaha mémbiontov je nehmotná, usporiadanie, štruktúra, organizovanosť sú nezávislé od svojich nosičov. Mémbiont je v podstate nehmotná informácia v mozgu. Aby sa replikoval do iného mozgu potrebuje hmotný nosič, ktorému vtlačí svoju informačnú štruktúru. Tento nosič musí mať takú štruktúru, aby vyvolal v inom mozgu produkciu nového mémbionta.

Mémologia je darwinistická teória, preto musí vysvetliť evolúciu javu, ako je replikácia mémbiontov. Preto sa pozrieme na také vlastnosti organizmu, cez aké tá evolúcia prebiehala. Navrhujem nazerať na organizmus ako na aktéra, ktorý robí zmeny vo svojom prostredí. Na obrázku 1 vidíme typickú situáciu organizmu (reprezentovaného mozgom). Ten urobí prvú zmenu v proatredí tým, že z neho odstráni potravu. K tomu v mozgu slúži nejaký mémbiont banánu. Následne je potrava skonzumovaná a nasleduje druhá zmena v prostredí — výkal a šupka z banánu. Zmena v prostredí nie je spojená so žiadnou replikáciou mémbionta banánu v mozgu, ale ako uvidíme, je východiskovým procesom evolúcie replikácie mémbiontov. Ide o evolučných predchodcov morfov, preto ich označujem ako protomorfy.

Obrázok 2. Akustický morf

Obrázok 3. Morf písomného textu."

Príklad na obrázku 2 ukazuje inú situáciu. Mémbiont A v jednom mozgu využije svalovú koordináciu pľúc a hlasiviek svojho hostiteľa a zmení prostredie vzduchu na akusticky modulované vlnenie, napríklad vety „Komu sa nelení, tomu sa zelení“. To cez sluchový orgán a sieť vrodených mémových štruktúr umožňujúcich reč zreplikuje do mozgu prijímateľa. Reč je najstarší kultúrny fenomén. Slová, vety, sú základné elementy kultúry, tak staré, že mali čas selekčným tlakom zmeniť štruktúru opičiho mozgu (Brockova a Warnickova oblasť v mozgu sapienta).

Zmena v prostredí má podobu akustického vlnenia vzduchu. Na rozdiel od príkladu na obrázku 1 má tíáto zmena prostredia schopnosť zmeniť mémovú štruktúru v inom mozgu. Zmeny v prostredí vyvolané mémbiontami v jednom mozgu schopné utvoriť mémbionty v iných mozgoch som nazval morfami, z gréckeho μορφή morfí, tvar, pretože účelom morfu je preniesť tvar mémbionta medzi mozgami.

Cieľom obrázku 3 je demonštrovať inú ukážku kultúrnej entity — textu. Morf reči má tú nevýhodu, že po odoznení zanikne. Morf textu môže pretrvávať naprieč generáciami sapientov a spôsobovať nové a nové replikácie dávno mŕtvych mémbiontov. Možnosť prežiť smrť pôvodcu morfu poskytuje mémbiontom schopným generovať textové morfy tak zásadnú evolučnú výhodu, že sa objav písma nezávisle ma viacerých miestach planéty javí ako evolučná zákonitosť

Oba príklady ukazujú zásadný rozdiel medzi mémológiou a memetikou [1]. Memetika chápe mém ako alternatívu génu a potrebuje ho preto materiálny. Kultúrne artefakty sú tými génmi, na ktorých prebieha prírodný výber a v mozgoch majú iba svoju reprezentáciu. Problém však je, že memetika nevie vysvetliť ako takáto reprezentácia prebieha a hlavne načo by vôbec bola potrebná. Prečo sa musí koleso vyvíjať cez mozgy a nevyvíja sa samé, ak je predmetom prírodného výbereu [2]? Mémológia chápe kultúrny artefakt ako reprezentáciu kultúrnej entity v mozgu, ktorá je živá. Tým vlastne vychádza v ústrety memetickému konceptu, pretože kultúrny artefakt plní úlohu génu, len je umiestnený mimo telo organizmu, ktorý sa pomocou neho má vytvárať. Mémbiont musí materializovať svoju štruktúru mimo svoje telo, dokonca aj mimo telo hostiteľa. Evolúcia však prebieha v mozgoch na živých entitách rovnako ako v organickej prírode.

Analógia morfu s génom však týmto nekončí. Gén nie je samotný orgnizmus, ale kód na vytvorenie proteínu. Kód sa musí interpretovať bunečným prostredím. Podobne aj morf. Vypovedané, alebo napísané slovo nie je tým, čo to slovo značí v mozgu. Pre každého z nás slovo červená značí niečo iné, súčasne však pre všetkých niečo spoločné. [3]. Morf slova červená sa v mozgu musí interpretovať do podoby mémbionta slova červená.

Podobne ako v organickom svete sú morfy často zoskupené do štruktúr analogických DNA molekule. Hocijaký text, či výrobok sú zložené z mnohých morfov a dokopy tvoria tiež jeden morf, čo vyplýva zo symbiotickej povahy života mémbiontov v mozgu. Výrok komu sa nelení, tomu sa zelení je zložený zo šiestich mémbiontov slov, súčasne však ako celok tvorí mémbiont významu príslovia.

Morf: Zmena v prostredí organizmu, do ktorej je zakódovaný návod na stavbu mémbionta

Napokon gény neslúžia iba na rozmnožovanie organizmu, sú to návody na tvorbu proteínov. V každej bunke sa podľa návodu v génoch nestále znova a znova vytvárajú proteíny aby sa organizmus udržal pri živote. Podobnú úlohu majú aj morfy v mémovom živote. Mémbionty sú organizované na synaptických štruktúrach prepojení medzi neurónmi. Neuróny sú v prvom rade bunky, ktoré musia nákladne udržiavať aj synaptické prepojenia medzi sebou. Podľa Hebbianovej teórie, tie synaptické prepojenia, medzi ktorými je malý alebo žiaden prenos, neurón likviduje, čo je jedna z príčin zabúdania. Pre mémbionta je proto dôležité byť neustále vystavovaný morfom z prostredia, pomocou ktorých bol vytvorený, pretože pomocou nich neustále obnovuje svoju štruktúru.

Na záver upozorním na skutočnosť, že až schopnosťou tvoriť morfy sa mémbiont stavia plnohodnotne živým pretože uplatňuje všetky tri princípy života. Súčasne až tvorbou morfov sa reáne mohla spustiť evolúcia kultúry, pretože morf musí byť inými mozgami interpretovaný, pričom vznikajú mutácie a pre prírodný výber nevyhnutná variabilita.

Blžšie predstavenie prvého pokusu darwinisticky vysvetliť kultúru — memetiku — nájdeme hlavne v dielach Richarda Dawkinsa, Suzanne Blackmore a Daniela Dennetta
Kritiku nesprávneho konceptu mémológie z pozícií mémológie presvedčivo pojal Robert Aunger v knihe Electric meme. On prvý raz dokázal, že kultúrna evolúcia musí prebiehať v mozgoch, nioe mimo ne.
Pozri filozofickú a lingvistickú problematiku qualií.

Symbióza sapientov s mémbiontami

Ak prijmeme predpoklad živej formy bytostí, ktoré osídlili náš mozog, veľmi pochopiteľná ja vedecky evidovaná skutočnosť našej domestikácie. Domestikácia je špecifická forma symbiózy dvoch organizmov, kde znaky jedného z organizmov (domestikant) sú pod selekčným tlakom organizmu druhého (domestikátor). Na to aby bolo možné niekoho domestikovať, musíme predpoklaať u domestikátora vlastnú intencionalitu, ktorou vytvára selekčný tlak na genotyp alebo fenotyp domestikanta, tlak, ktorého dôsledkom sú typické znaky domestikantov, ktoré vykazujeme aj my.

V biológii sa popisuje viac typov symbióz, kde kritériom rozlíšenia je užitočnosť symbiotického vzťahu pre jednu alebo obe strany vzťahu. Je to sporný prístup k otázke tohoto mimoriadne zaujímavého biologického javu. My sa skúsime pozrieť na symbiózy z iného pohľadu, a to otázky evolučnej stabilty symbiotického vzťahu. Mutuálny, komensálny či paraitický typ symbiózy sú evolučne stabilné typy symbióz. Po počiatočnej evolúcii sa ustálili v optimálnej podobe. Napríklad parazit sa vyvinul tak, ab nezničil hostiteľa a hostiteľ tak aby zdroje na odhaľovanie a likvidáciu parazita nepohltiili zdroje na vlastné prežitie a rozmnoženie.

V prírode však poznáme aj taký typ symbiózy, ktorý sa neustále vyvíja — endosymbióza. Najznámejší príklad endosymbiózy máme v každej bunke nášho tela, je to symbióza eukaryotickej bunky s mitochondriami, ktoré tvoria jej organely [1]. Mitochondrie majú síce vlastnú DNA, ale len menej ako 30 génov, ktoré jej umožňujú udržiavať molekulový aparát potrebný pre hostiteľskú bunku. Počas evolúcie tejto symbiózy postupne prišli o väčšinu svojich génov, pretože ich nepotrebovali. Hostiteľská bunka ich udržuje pri živote a podľa vlastných potrieb ich rozmnožuje, či likviduje. V endosymbióze je vždy hostiteľ prostredím pre svojho vnútorného symbionta, preto pôsobí selekčný tlak evolúcie na redukovanie schopností vnútorného symbionta, preto hovoríme o symbiogenéze. U niektorých druhov eukaryotických buniek napok mitochondrie úplne zanikli a ich genetická výbava prešla do DNA hostiteľa.

Domestikácia je veľmi podobná endosymbióze. Hostiteľ prakticky odreže svojho domestikanta od jeho prirodzeného prostredia a nahradzuje ho umelým, takým aké vyhovuje jemu. Kravy do kravínov, ovce na salaše, psov a mačky do bytov, atď. Musí sa domestikantom postarať o ich potravu, rozmnoženie, mláďatá, bezpečie, fyziologické procesy, skrátka o všetko. Už zakladateľ modernej biológie Georges-Louis Leclerc, Comte de Buffon si v 18. st. všimol, že človek nesie znaky domestikácie a prakticky niet na svete ľudí, ktorí by žili mimo kultúrne prostredie. Počnúc jazykom, mýtami, náboženstvami, ideológiami, technológiami obstarávania životných potrieb, cez sociálne normy, zvyky, inštitúcie, je človek neustále obklopený iným, ako čisto prírodným prostredím, na ktoré sa pôvodne vyvinul. Od narodenia po smrť ho toto prostredie sformuje, využíva pre svoje prežitie a napokon vypľuje ako už nepoužiteľného.

Kým prejdem k rozboru dôsledkov našej domestikácie mémbiontami, a s tým súvisiacimi zákonitosťami, uvediem príklad sapienta, ktorého našli málo domestikovaného kultúrou vo veku šiestich rokov. Je to prípad Oxany Malayi, o ktorú sa alkoholickí rodičia prestali starať asi od veku troch rokov. Vyrastala medzi psami, ktorí jej pravdepodobne pomohli prežiť. Je to jediný reálne zdokumentovaný prípad dieťaťa odchovaného zvieratami. Oxana, keď ju v šiestich rokoch našli sociálni praovníci, nehovorila, ale brechala a aj inak sa správala ako pes. V kritickom období života nebola domestikovaná kultúrou, čo sa v konečnom výsledku odrazilo na jej mentálnych schopnostiach. Znížené mentálne schopnosti sa spomínajú aj v historických, avšak ťažko verifikovateľných, prípadoch. Oxana však už bola domestikovaná jazykom, pretože ju začali zanedbávať až asi v troch rokoch, takže sa nedá hovoriť o tom, že by bola nedomestikovaná. Navyše bola mimo kultúrny vplyv len asi tri roky.

Významný príspevok k výskumu symbióz a ich evolučného významu priniesla Lynn Margulis, viď napr. Margulis, L. (2001). The Symbiotic Planet. Významne podporila myšlienku endosymbiózy mitochonndrií v eukaryotických bunkách aj symbiogenézu tohoto vzťahu.

Model symbiózy

Veľkú oblasť biologických javov nedokážeme popísať výkladovým rámcom fyziológie, prírodným výberom, či molekulárnou biológiu. Ide o oblasť vzťahov medzi organizmami, najmä symbiotických. Výkladový rámec musí byť iný, vzťahový, relačný. Pre vysvetlenie hlavných vývojových trendov v symbiotickom vzťahu medzi sapientami a svetom mémbiontov potrebujeme vychádzať z teoretického modelu symbiózy, ktorý bude schopný popísať javy dvoch svetov — organického a mémového — jednotným spôsobom. K tomuto účelu naviažem na učenie estónskeho (východopruského) biológa Jakoba von Uexküll o vzťahu organizmu ku svojmu prostrediu [1].

Model organizmu

Uexküll chápe každý organizmus vo vzťahu k jeho prostrediu ako do toho prostredia včlenený cez znaky, ktoré majú preň životný význam. Všetky znaky prostredia, ktoré majú pre organizmus nejaký význam tvoria dokopy jeho Umwelt. Všetky významy zasa jeho Innenwelt. Každý organizmus o svojom prostredí vie iba to, čo je súčasťou jeho Umweltu, zároveň však cez svoj Umwelt spoluvytvára svoje prostredie.

Nevymyslím lepší príklad ako sám Uexküll. Kliešť, ktorý striehne v tráve na hostiteľa zacíti pach kyseliny maslovej, ktorý vylučujú na pokožke všetci cicavci. Molekuly tohoto pachu sú pre kliešťa znakom jeho Umweltu, ktorého význam v Innenwelte je: blízko je vhodná potrava. Nič viac o koristi nepotrebuje vedieť. Ako je veľká, akú má minulosť, farbu, osrstenie, atď. Kyselina maslová plne reprezentuje význam koristi. Ak sa podarí kliešťovi dostať na pokožku hľadá na nej najteplejšie miesto, znak jeho Umweltu, pretože pod teplejším miestom býva krvná cieva s potravou pre kliešťa, čo je význam v jeho Innenwelte: zabodni sosák do tohoto znaku a saj.

Obrázok 1. Umwelt-Innenweltový model organizmu v prostredí

Obrázok 1 reprezentuje model organizmu v jeho prostredí v zmysle Uexküllovho učenia. Šedý amorfný útvar je fyzický organizmus, farebne vyznačené útvary sú funkčné prvky modelu. Organiuzmus vystupuje ako subjekt a entity prostredia voči nemu ako objekty, repezentované svojimi znakmi (fialová hviezdička a modrý päťuholník). Organkizmus je funkčne tvorený Innenweltom oddelným od prostredia Umweltom. Znaky Umweltu sú v princípe dvoch typov:

Merkmal — je znak, ktorý rozpoznáva organizmus na objekte. Tento znak má v Innenwelte organizmu nejaký význam. Napríklad spomínaná kyselina maslová. Všetky Merkmaly spolu tvoria časť Umweltu, ktorú Uexküll nazval Merkwelt (svet znakov). Na obrázku je vyznačený žltou farbou. Merkmal organizmus rozpoznáva pomocou Rezeptora, ktorý je na obrázku znázornený ako žlté kliešte, ktoré presne zapadajú na tvar fialovej hviezdy reprezentujúcej znak objektu. Recptorom v prípade kliešťa bude nejaký zmyslový orgán posiaty bunkami, ktoré majú na povrchu molekulu presne obklopujúcu nejakú časť molekuly kyseliny maslovej.
Wirkmal — je znak objektu, na ktorý organizmus pôsobí. Napríklad pokožka cicavca. Všetky Wirkmaly spolu tvoria časť Umweltu ktorej hovoríme Wirkungswelt (svet pôsobenia). Na obrázku je vyznačený modrou farbou. Na Wirkmal objektu organzmus pôsobí nejakým Effektorom, ktorý je presne tvarovaný a prispôsobený na svoj účel daný významom v Innenwelte. Effektor je na obrázku vyznačený ako modré kliešte, ktoré presne uchopujú tvar znaku objektu znázornený ako modrý päťuholník. V našom príklade to môže byť sosák, ktorý je tvarovo a funkčne dokonale uspôsobený na prerazenie pokožky a satie krvi z kapiláry.

Situáciu, kedy organizmus rozpozná Merkmal v prostredí svojím Rezeptorom, nájde vo svojom Innenwelte patričný význam a následne pomocou Effektora zapôsobí na objekt Uexküll nazval Funktionskreis, funkčný kruh, alebo funkčný okruh. Ak to čitateľovi pripomína Pavlovov reflexný oblúk, tak je na správnej ceste, pretože celý nervový systém je na tom založený. Vzťah organizmu k jeho prostrediu sa dá charakterizovať ako sada všetkých jeho Funktionskreisov. Cez Funktionskreisy tvoria všetky organizmy spolu s neorganickou prírodou jeden vzájomne previazaný ekosystém.

Význam Uexküllovho učenia je v tom, že umožňuje podobný výkladový rámec tých biologických javov, ktoré Darwinov model evolúcie prostredníctvom prírodného výberu vysvetliť nevie, obzvlášť javy symbiotické [2].

Variabilita znakov a významov

Obrázok 2. Umwelt-Innenweltový model s variabilitou

Znaky organizmov a významy znakov podliehajú mutáciám, čím vzniká ich variabilita. Táto ťažko popierateľná skutočnosť vnáša do Uexküllovej predstavy evolučnú dynamiku. Napríklad mutácia Merkmalu jedného organizmu môže byť zrazu zrozumiteľná pre Rezeptor iného organizmu, čím sa vytvorí úplne iný vzťah v ekosystéme.

Túto situáciu zobrazuje obrázok 2. Rezeptor a Effektor subjektu na ňom predpokladajú na objekte nejaký tvar Merkmalu (hviezdička). Ten sa však môže odlišovať (dvojitá šípka), pričom aj tento tvar Merkmalu je Rezeptrorom rozpoznaný. Podobná situácia môžed nastať s Effektorom. Nemusí to značiť nič viac ako omyl, rovnako však môže vzniknúť nová skutočnosť pre subjekt aj objekt, napríklad symbióza.

Symbióza

Obrázok 3. Model mutuálnej symbiózy

Pomocou Uexküllovej predstavy si môžeme ukázať teoretický model symbiózy, napríklad mutuálnej na obrázku 3. Princíp je v tom, že oba symbionti sú si vzájomne objektami. Čo je Merkmalom jedného je významom pre druhého a naopak.

Ako príklad si môžeme uviesť mutuálnu symbiózu medzi včelou a kvetom. Merkmal molekúl nektáru, alebo fartby kvetných lupienkov pre včelu v jej Innenwelte značí potrava. V Innenwelte kvetu má Merkmal chĺpkov na tele včely význam opelenia. Nemusí nás mýliť, že kvet nemá oddelený Rezeptor a Effektor, ale oboje je lokalizované v peľových tyčinkách a Funktionskreis nastal v momente prenosu peľových zrniek na včelu.

Aby sa vytvorila symbióza nestačí iba variabilta v Umwelte organizmu, podstatné je, aby sa v jeho Innenwelte našiel zodpovedajúci význam. Kvet sa dokáže opeľovať aj pomocou vetra, ale ten kvet, ktorý produkuje Effektor nektáru má viac potomkov, takže tento Merkmal jeho Umweltu je pozitívne selektovaný prírodným výberom.

Symbiot

Obrázok 4. Symbiot

Vytvorením symbiózy vzájomným prepojením Innenweltov cez oddelené Umwelty vzniká spoločný Innenwelt, obsahujúci významy symbiózy. Oba symbionti súčasne pôsobia voči ostatnému prostrediu ako jeden systém, jeden celok. Ich spojenie vytvára pre okolie novú skutočnosť, nech už ide o mutuálnu, komensálnu, parazitickú alebo endo- symbiózu.

Napríklad krab pustovník, ktorý si na chrbte nosí pŕhlivú sasanku získal ochranu pred predátorom, ktorá nie je súčasťou jeho Innenweltu, ale vyplýva zo symbiózy. Sasanka ochraňuje kraba, čo tiež nevyplýva z jej Innenweltu. Tento význam ochrany je významom symbiózy kraba a sasanky, teda spoločného Innenweltu. S tým súvisí aj vytvorenie spoločného Umweltu, pretože krab získal Merkmal sasanky, pŕhlivosť, ktorý vystavuje svojim predátorom.

Ak má niečo svoj Umwelt a Innenwelt, tak to má charakter organizmu. Nazývam ho symbiot. Nevyvinul sa vertikálnou evolúciou z nejakého predka, ale horizontálnou spojením dvoch, alebo viac, organizmov, z ktorých každý je výslednicou svojej vlastnej vertikálnej evolúcie. Symbiot vystupuje voči selekčnému tlaku prírodného výberu svojimi znakmi rovnako, ako každý z jeho symbiontov a stáva sa pôsobiskom vlastnej vertikálnej evolúcie, čomu sa zvykne hovoriť symbiogenéza. Symbiot sa vzťahuje k prostrediu ako každý organizmus, má preto vlastnú intencionalitu.

Symbiot: Organizmus tvorený najmenej dvoma symbiontami, ktorý má vlastný Umwelt a Innenwelt.

Bližšie o význame Uexkülla a jeho učení nájdeme v biosemiotickej literatúre, napríklad v zborníku Karel Kleisner, Uexküll, J. von, Kliková, A., Markoš, A., Kouba, P., Stella, M., Witzany, G., & Havlíček, J. (2006). Umwelt — zborník (Alice Kliková & K. Kleisner (eds.); Amfibios, Vol. 4). Pavel Mervart 2006.
Podrobný rozbor otázky, prečo sa nedá prostredníctvom darwinistického princípu evolučnej súťaže vysvetliť spolupráca organizmov hlavne v podobe symbióz nájdeme napríklad v Gontier, N. (2007). Universal Symbiogenesis: A Genuine Alternative to Universal Selectionist Accounts. Symbiosis, 1(44), 167–181. https://philarchive.org/rec/GONUSA

Domestikačný transfer

Domestikácia je v tom zvláštna forma symbiózy, že jednému zo symbiontov (domestikantovi) druhý (domestikátor) nahrádza pôvodne autonómne pôsobenie intencionality domestikátorovou intencionalitou (obrázok 1).

Obrázok 1. Domestikantova intencionalita v pôvodnom a domestikovanom prostredí
(a) Divá forma	(b) Domestikovaná forma

Intencionalita divej formy (a) je formovaná cez mnoho generácií prírodným výberom tak, aby organizmus čo najúspešnejšie prežil vo svojom prostredí. Znaky tejto intencionality sú na to optimalizované a neustále pod evolučným tlakom, preto je ich variabilita v rámci druhu malá.

V prostredí domestikácie niektoré, alebo postupne väčšina, znakov intencionality domestikanta podlieha intencionalite domestikátora (b). Ten rozhoduje s kým sa bude domestikant páriť, stará sa o jeho potomkov, čo bude konzumovať a v akých množstvách, kedy a kam bude vylučovať, aké bude mať sociálne interakcie, skrátka všetko, čo nejakým spôsobom uspokojuje intencionalitu domestikátora.

Prenos intencionality z domestikanta na domestikátora som nazval domestikačný transfer:

Domestikačný ttransfer: Prenos časti intencionality z domestikanta na domestikátora

V intencionalite (v záujme) domestikátora je zamedziť pôsobeniu prírodného výberu na udržanie pôvodnej divej formy domestikanta, aby sa hlavne plnili jeho potreby, nie domestikantove. Intencionálne záujmy voči domestikantovi sa často diverzifikujú, pretože domestikátor má rôzne potreby od toho istého znaku domestikanta [1]. Napríklad rôznu telesnú výšku, či dĺžku podľa účelu, na ktorý domestikanta potrebuje.Tým sa vytvára selekčný tlak domestikátora na zväčšovanie variability druhu. Vznikajú rasy, podrasy, plemená, hybridy, atď.

Obrázok 2. Intencionalita sapienta v pôvodnom a domestikovanom prostredí
(a) Predchodca Homo sapiens	(b) Homo sapiens

Mémologická maxima: kedže je človek domestikovaná opica, symbiotické princípy, ktoré platia prinajmenšom pre iné cicavce, platia aj naň (obrázok 2). Domestikátor musí mať vlastnú intencionaôlitu. Zostáva neľahká úloha vysvetliť ako a prečo to robí. Najlepšie bude uviesť konkrétny príklad. Domestikačný transfer intencionality sapienta na mémbionty kultúry si demonštrujeme na hlavnej intencionalite každého organizmu, na rozmnožovaní.

Sapient	Transfer na mémosféru
Intencionalita	Mémbionty	Morfy
pohlavný výber	zákony, zvyky a názory na výber partnera eugenika virtuálni partneri AI partneri psychologické teórie	inštitút rodiny svadba porno AI partneri poradne
sexuálny styk	sexuálne praktiky sexuálne zvyky porno fantázie sexuálne teórie	sexuálne návody sexuálne pomôcky porno
oplodnenie	antikoncepcia reprodukčná medicína umelé oplodnenie	antikoncepcia klonovanie kmeňových buniek na gamety banky spermií banky vajíčok techniky umelého oplodnenia
tehotenstvo	náhradné materstvo medicína umelej maternice	inštitúcie náhradného materstva legislatíva náhradného materstva umelá maternica
pôrod	pôrodníctvo	cisársky rez pôrodnice inkubátor
výchova potomka	vzdelávanie	jasle škôlky školy

Ako vidno z tabuľky, domestikačný transfer reprodukcie sapienta dosiahol takú mieru, že si už dnes vystačí iba s gametami či kmeňovými bunkami sapientich rodičov, a pre celý ďalší reprodukčný postup už rodičov nepotrebuje. Podobné to je s celou intencionalitou sapienta, domestikačný transfer dosiahol maximálnu možnú mieru v obstarávaní potravy, explorácii terénu, v sociálnych interakciách, v ochrane pred hrozbami, vo vyrovnávaní sa so stresom, vo všetkom.

Považujem za dôležité uviesť, že tu nemyslím vedomú činnosť človeka v antropocentrickom ponímaní domestikácie ako cileného uváženého procesu, kde človek vie čo robí a mysľou mení svet. Aj v jave domestikácie ide znova o starý dobrý darwinistický prírodný výber, len ten sa deje v tlaku na intencionalitu mémbiontov uplatnrnú v mozgoch domestikátorov.

Poznámky:

Prenos významu x domestikanta na domestikátora je jadrom pocitu, že človek myslí, že niečo on koná, pretože vytvára významy.
Napríklad slovo je Merkmal pre mémbionta nájde význam vo svojom Innenwelte a aktivuje Effektor, ktorý zmení správanie sapienta.
~~obrázok transferu životných funkcií a potrieb (pes-pán)~~
transfer reakčnej vrodenosti
~~Príklad kompletný transfer reprodukcie sapienta~~
Neurálne a mémové mechanizmy