Vieme si predstaviť svet, v ktorom je platnosť jeho zákonitostí obmedzená naším horizontom? Napokon, čo naozaj vieme o svete, ktorý je ďaleko za horizontom toho, čo môžeme priamo uchopiť? V skutočnosti iba to, že sa nám nejako javí. To ako sa nám niečo javí povyšujeme na absolútnu platnosť.
Napríklad dĺžky a zakrivenie dráh v hmlovej komore vydávame za dráhy elementárnych častíc, ktoré vznikli rozpadom hmoty pri zrážkach v cyklotrónoch. Nikto nikdy nijakú elementárnu časticu neuvidí, nechytí, nezváži. Niečo sa nám javí ako elemtárna častica. Dopadajúce svetlo z oblohy sa nám javí ako zánik hviezdy, ale v skutočnosti je isté len to, že vidíme svetlo. Interpretujeme ho ako zánik hviezdy na základe extrapolácie rozumového konštruktu nejakých teórií na celý Vesmír.
V takom prípade je možné predpokladať platnosť zákonov iba na našu prirodzenú skúsenosť. Vylúčiť absolútnosť v akejkoľvek forme. Lenže aj tu nám ostane absolútna platnosť tohoto modelovacieho princípu. Rozdiel bude však aspoň v tom, že takáto platnosť vyplýva z nás, z našej skúsenosti, nie je to platnosť nad nami na nás uplatňovaná, ako je tomu s konštruktami prírodných zákonov.