Jednou z kľúčových koncepcií mémológie je založená na darwinisticko-ekologickej predstave mysle, alebo ak chceme duše. Podľa nej je myseľ ekosystém mémov, ktoé majú medzi sebou zložitý systém symbiotických a konkurenčných vzťahov.

Z darwinistického náhľadu taktiež vyplýva, že všetky mémy, tak ako znaky organizmov, či iné darwinistické entity, majú svoju evolučnú minulosť, nezjavujú sa v mysli zčista-jasna zázrakom. Podstatnú časť našej mysle tvoria kultúrne mémy, a tie sú prevažne lokalizované v mozgu. Zdôrazňujem PREVAŽNE, pretože miera podieľania sa iných častí tela na tvorbe „pocitu“, základu to každého mémplexu, je dosť nepreskúmaná a môže byť často podstatná.

Mozog je darwinistické prostredie, pretože v ňom prebieha kompetícia mémov, tvoria sa mutácie, teda variácie mémov, prebieha prírodný výber, ktorý má dve formy:

• podobu zabúdania a
• neschopnosti mému prejsť z tzv. krátkodobej do dlhodobej pamäte.

Z charakteru neuronálnej siete mozgu vyplýva, že mém je štruktúralne uložený v synapsách medzi neurónmi a zdá sa ešte, že aj v určitých vnútrobunečných mechanizmoch neurónov, napríklad v miere intenzity produkcie mRNA molekúl, ktoré sa podieľajú na tvorbe synaptických prenosov. Z takéhoto hľadiska je pre mém dôležité, v koľkých synaptických, či vnútrobunečných reláciách sa vyskytuje. Darwinisticky povedané: koľko má potomkov.

Prakticky žiadna informácia v mozgu nie je uložená osamote, ako v pamäti počítača. Neurón je miesto, kde sa stretáva mnoho informácii z mnohých miest mozgu. Mém preto neexistuje osamotene, je z asociatívnej podstaty mozgu vždy v symbióze s inými mémami mozgu. Pravda, pokiaľ sa mu podarí túto symbiózu vytvoriť. To má niekoľko koncepčných dôsledkov.

Prvý dôsledok je chronologicko-topologický. Štruktúra ekosystému mémov v mozgu vzniká ako hierarchický systém v procese ontogenézy mozgu postupne. Mozog sa rodí s už daným vrodeným ekosystémom mémov, ku ktorým mémy prichádzajúce prostredníctvom zmyslov a iných vstupov musia vytvárať mémplexy. Týmto sa mení ekosystémové usporiadanie mozgu a vznikajú nové pravidlá pre následne prichádzajúce mémy. Tento postup sa neustále cyklicky opakuje počas celej ontogenézy mozgu. Ide o typický darwinistický proces, pri ktorom sa nevyvíjajú len darwinistické entity, ale súčasne aj pravidlá prírodného výberu nad nimi v ďalšom kole.

Z pohľadu mémov je dôležité, aký dlhý čas prebieha ontogenéza mozgu. Ontogenéza mozgu šimpanza trvá zhruba dva roky. Za ten čas by mal byť schopný šimpanz mentálne ovládnuť svoje prostredie. Následne sa mozog morfologicky a vývojovo ukončí, stáva sa dospelým ako ostatné časti organizmu. U sapienta však tento proces nenastane [1]. Náš mozog teda ostáva morfologicky a vývojovo meukončený, mláďací do smrti, čo je zjavne jednou z hlavných príčin jeho fenotypovej plasticity. Môže sa prakticky učiť, replikovať kultúrne mémy, skoro do smrti.

Ako možno potom vysvetliť zjavnú skutočnosť, že čím je jedinec starší, tým je menej schopný meniť názory, učiť sa nové sociálne schopnosti a reagovať na meniace sa podmienky v spoločnosti? Napríklad staršie generácie majú neprekonateľné problémy ovládať produkty technologického vývoja, začlenňovať sa do meniacej spoločenskej komunikácie, ovládať nové pracovné návyky, atď. Časť odpovede sa iste nachádza v zhoršujúcej sa fyziológii neurónov. To je iste pravda, čo sa týka veku nad 60 rokov. Pravdou však je, že spomínaná znížená schopnosť replikácie nových generácií kultúrnych mémov sa začína prejavovať už oveľa skôr. Jedinec po tridsiatke začína byť názorove konzervatívny, menej ochotný k zásadným zmenám v modeli prostredia, ktorý je reprezentovaný ekosystémom mémov v jeho mozgu.

Myslím, že odpoveď na túto skutočnosť treba hľadať v hierarchickej topológii ekosystému mémov, ktorú si môžeme názorne reprezentovať topológiou stromu.. Mémy, ktoré prídu ako prvé, vytvárajú hlavné vetvy, na tých sa budujú závislé vetvy a na tých ešte závislejšie atď. V podstate je to hierarchia mémov do rôznych mémplexov a ekosystémové vzťahy medzi rôznymi mémplexami. Takto vybudované štruktúra postupne stále menej umožňuje vytváranie zásadných zmien. Nové kultúrne mémplexy nenachádzajú vhodných symbiontov.

Druhý dôsledok je ekologický, teda nemožnosť vytvárania izolovaných ostrovov mémov v mozgu. Každý nový podnet z prostredia, každý mémplex, ktorý sa pokúšať do mozgu vreplikovať, musí mať už svoju podstatnú v mozgu vytvorenú a iba pre niektoré mémy musí mozog vytvárať nové štruktúry. To je obrovská výhoda mozgu, pretože napríklad nemusí na každý mémplex vytvárať nové štruktúry, čím sa enormne šetria zdroje. Napríklad každá tvár je identfikovateľná určitými čiarami, preto tvar týchto čiar je jeden mém (mémplex?), ku ktorému sa postupne pridávajú iba detaily pre konkrétne osoby [2].

Tretí dôsledok tkvie v ekosystémovom chápaní mozgu. Mozog nemôžeme deliť na časti, z ktorých každá koná autonómne. Podobne ako v biosystémoch nie je možné popísať správanie organizmu ako vyčlenené z prostredia, a teda z ekosystémových vzťahov, tak aj žiaden mém, či mémplex v mozgu nie popísateľný bez jeho ekosystémových vzťahov. Súčasťou každej analýzy správania jedinca je preto nutnosť odhaľovať tieto ekosystémové zákonitosti. Je bezpočet štúdií, ktoré toto dokazujú. Napríklad pohlavne deteminované riešenie morálnych dilem, ktoré je závisle na vrodených mémplexoch pre empatiu a vyhodnocovanie rizík [3]. Je tak isto systémovo nesprávne deliť myseľ na funkčné celky, napríklad na vedomie a nevedomie.

Zdroje a literatúra:

1. Bufill, E., Agustí, J., & Blesa, R. (2011). Human neoteny revisited: The case of synaptic plasticity. American Journal of Human Biology : The Official Journal of the Human Biology Council. doi: 10.1002/ajhb.21225
2. Quiroga, R. Q., Fried, I., & Koch, C. (2013). Brain Cells for Grandmother. Scientific American, 308, 30 – 35. doi:10.1038/scientificamerican0213-30
3. Friesdorf, R., Conway, P., & Gawronski, B. (2015). Gender Differences in Responses to Moral Dilemmas: A Process Dissociation Analysis. Personality and Social Psychology Bulletin, 41(5), 696–713. doi:10.1177/0146167215575731

Evolučný pohľad na svet je v princípe historizujúci, preto na akúkoľvek stávajúcu skutočnosť nazerá ako na bod v reťazci príčin a následkov. V darwinistickom zmysle duša nemôže vzniknúť náhle, bez nejakej predchádzajúcej formy, ale ako transformácia niečoho predchádzajúceho, transformácia, ktorá umožňuje organizmu prispôsobiť sa zmenám prostredia. Zrejme nebude pre nikoho prekvapením, že to, čo pomenúvame dušou, budeme väčšinou lokalizovať do orgánu, ktorému hovoríme mozog.

Ako každý orgán v tele, aj mozog plní určitú funkciu, na ktorú ho evolučný vývoj formoval desiatky miliónov generácií predkov. Aby sme túto funkciu správne popísali, musíme si uvedomiť, že každý organizmus aby dokázal prežiť vo svojom prostredí, musí byť naň funkčne prispôsobený, čo inými slovami znamená, že musí v sebe obsahovať nejaký funkčný model toho prostredia.

Čo si môžeme predstaviť pod funkčným modelom prostredia? Sú to nástroje, ktoré organizmus má, na riešenie situácií, do ktorých sa v prostredí dostáva. Ak musí napríklad vyhľadávať potravu, musí mať na to zmysly, pohybový aparát, rozoznávacie nástroje a všeličo iné. Tieto nástroje sú funkciami, ktoré organizmus obsahuje, funkciami, ktoré plnia úlohy dané prostredím. Sú to teda funkcie odrážajúce vzťah organizmu k prostrediu, a tvoria jeho funkčný model.

Dlhé obdobie vývoja života na Zemi bol tento model realizovaný pevným zápisom v genóme organizmov. Ak genóm jednotlivca sformoval správanie organizmu v prostredí menej presne, tak tento jedinec mal menej potomkov, alebo dokonca zahynul bez akýchkoľvek potomkov. Ak mal vrodený výhodnejší variant modelu prostredia, tak sa tento model v populácii rozšíril. Tomuto modelovaniu prostredia môžeme hovoriť genetické.

Pre náš výklad je dôležité si uvedomiť, že genetické modelovanie prostredia má tú nevýhodu, že prispôsobovanie sa organizmov zmenám v prostredí je generačné, čiže ak v prostredí nastanú zmeny, až nasledujúce generácie sú schopné ich vo svojej genetickej variabilite odraziť. Platí jednoduchá logika: ak je jedinec vopred (vrodene) prispôsobený zmene v prostredí, tak prežije.

Preto je hlavnou stratégiou takýchto druhov organizmov (napríklad baktérií) veľkosť populácie. Čím rýchlejšie a vo väčšom počte sa druh organizmov rozmnožuje, tým má väčšiu vnútornú variabilitu modelu prostredia, a teda má väčšiu šancu na druhové prežitie. Rýchlosť replikácie je však spojená s veľkými energetickými výdajmi, preto je genetické modelovanie prostredia výhodné pre jednoduché organizmy.

Napríklad ak podrobíme populáciu baktérií pôsobeniu antibiotika, ktoré rozkladá bunkovú membránu baktérie, tak väčšina populácie, ktorá má štandardne tvorenú bunkovú membránu, zahynie. Antibiotikum je zmena v prostredí, na ktorú baktéria nebola vrodene prispôsobená. Inými slovami: nemá vrodený model prostredia, v ktorom existujú antibiotiká. Lenže platí variabilta v populácii a niektoré baktérie majú trocha inak tvorenú membránu. Táto (pôvodne možno nevýhodná) variácia je iný vrodený model prostredia, ktorý zrazu nadobudne význam, a baktérie s týmto modelom založia novú populáciu.

Ak sa má organizmus vo svojom prostredí cielene pohybovať za zdrojmi (napríklad za potravou), tak potrebuje oveľa zložitejší vnútorný model prostredia, ako organizmus, ktorý na zdroje čaká. Zrejme preto sa postupne vyvinula najprv nervová a potom centrálna nervová sústava, ktorá umožňuje reagovať na meniace sa prostredie počas života jedinca lepšie, ako čisto statický vrodený systém. Dôsledkom vývoja centrálneho nervového systému je aj jeho súčasť — mozog. Mozog umožňuje vytvárať model prostredia na základe skúsenosti žijúceho jedinca. Jedinec tak pozná mapu svojho prostredia, rozloženie zdrojov potravy, partnerov na párenie, predátorov v okolí a mnohé iné prvky prostredia, ktoré sú individuálne, a preto nie je možné organizmus na ne vopred pripraviť genetickým modelovaním. Toto modelovanie budeme nazývať skúsenostné.

Je dôležité si uvedomiť, že z darwinistického hľadiska nejde o nič prevratne nové, pretože ide stále o ten istý princíp: malými adaptívnymi zmenami z generácie na generáciu sa postupne vytvoril prechod od druhového modelovania prostredia ku skúsenostnému.

Hlavná výhoda modelu, ktorý sa získava skúsenosťou je možnosť tzv. prediktívneho rozhodovania. To neznačí nič iné, ako to, že orgán skúsenostného modelovania prostredia — mozog — môže pri svojom rozhodovaní testovať možné rozhodnotia najprv na modeli prostredia, a až potom sa rozhodnúť. Lakonicky to vyjadril filozof Karl Popper (parafrázujem): Je oveľa výhodnejšie ak zahynie hypotéza o svete ako jej nositeľ. Napríklad je rozdiel ak rovno prejdem v teréne cez nejaké nebezpečné miesto, kde na mňa čaká predátor, alebo si pred pohybom predstavím možnosť priameho prechodu (hypotéza, že terén je voľný), alebo cez to miesto v teréne radšej nepôjdem (hypotéza, že tam predátor môže byť) a radšej pôjdem bezpečnejšou, hoci dlhšou trasou.

Mozog teda nielenže môže ukladať skúsenosť jedinca o prostredí do modelu tohoto prostredia, ale tiež vytvárať alternatívy tohoto modelu v prediktívnych variantách.

• Potomkovia dedia podobu svojich predkov  —   druhová stabilita .
• Potomkovia síce dedia podobu svojich predkov, predsa len sa však v detailoch líšia  —   individuálna variabilita, diverzita .
• Vždy existuje viac potrieb využitia zdrojov, ako možností uspokojiť tieto potreby, alebo inak: vždy sa rodí viac potomkov ako môže prežiť  —   konkurencia .
• Odlišnosť potomkov spôsobuje rozdielnu schopnosť prežiť v súťaži o obmedzené zdroje — selekcia , alebo prírodný výber .

Z pohľadu darwinizmu sú všetky znaky organizmu, či už ide o fyzické znaky alebo prvky správania, adaptáciami na selekčný tlak prostredia. Od počiatku bola táto teória problematická v otázke, ktoré časti prírody sú vlastne vystavené tlaku prírodného výberu: druhy, či jednotlivci? Až genetika priniesla do veci zreteľnejšie riešenie, ktoré vyústilo v tzv. génocentrický model evolúcie, ktorý je v súčasnosti prevažne uznávaný. Považujem za nevyhnutné na tomto mieste uviesť, že ja patrím k tej menšine, ktorá nepovažuje génocentrický model evolúcie za dostatočný, ale pre účely tohoto cyklu budem pre jednoduchosť vychádzať z neho.
Génocentrický model evolúcie predpokladá, že jednotkou prírodného výberu je gén, ktorý je dnes chápaný ako kúsok informácie zaznamenanej na molekule DNA, alebo RNA. Gén je vlastne predpis, pomocou ktorého sa v bunke vyrába konkrétna bielkovina (proteín). No a z proteínov je vlastne poskladaný celý živý svet tak ako z kociek Lega.
V génocentrickom modeli nesúťažia o prežitie organizmy ale gény, čo je popísané nasledovnou schémou:

• Gén je informácia , zapísaná vo forme molekuly.
• Gén je molekula, ktorá má schopnosť sebaopakovania  —   replikácia. .
• Replikácia prebieha s rozličnou presnosťou  —   variabilita .
• Potomkovia pôvodného génu súťažia o zdroje. Zdrojmi sú predovšetkým organické molekuly, z ktorých sa poskladajú ďalší potomkovia génov  —   konkurencia .
• Tie gény, ktoré sú schopné získavať zdroje rýchlejšie, či sa naraz kopírovať vo viacerých kópiáchť, majú viac potomkov a postupne v populácii prevážia  —   selekcia, prírodný výber .

Tejto myšlienkovej schéme sa populárne hovorí sebecký gén . Teoreticky ju spracoval George C. Williams a spopularizoval ju Richard Dawkins, ktorý jej dal aj ten názov.
Z koncepcie sebeckého génu vyplýva, že organizmy sú nástroje ( vehicles ) génov, na presadenie ich sebeckosti. Gény si v priebehu vývoja vytvorili telá, mozgy, svaly na presadenie svojej sebeckosti.
Rovnako však z tejto teórie vyplýva aj informačná podstata génu. Gén je predovšetkým informácia, ktorá sebe vlastným spôsobom organizuje molekuly do určitého usporiadania. Aby sme zvýraznili túto skotočnosť, tak informačnú podstatu génu nazveme replikátor . Replikátor je usporiadanie niečoho (v prípade génu usporiadanie molekúl), ktoré má schopnosť opakovať sa, rozmnožiť —  zreplikovať.
Aby túto skutočnosť R. Dawkins dostatočne zdôraznil, hľadal v prírode iný príklad na replikátor. Všimol si, že určité kultúrne javy, napríklad móda, alebo vtipy sa opakujú, replikujú od sapienta k sapientovi. Sú to svojou povahou informácie  —  replikátory. Nazval ich mémy , z gréckeho miméma (napodobniť), zrejme preto aby sa názov foneticky podobal na gén. Bližšie v knihe R. Dawkinsa Sebecký gén.
Od toho momentu môžeme datovať zrod koncepcie, ktorá má potenciál darwinisticky vysvetliť dušu a kultúru sapientov bezo zvyšku.

V kapitole Význam mozgu som ukázal, že mozog je pre organizmus orgánom modelovania prostredia. Pre sociálne organizmy je prostredím nielen životné prostredie, ale aj sociálne prostredie. Z pohľadu mozgu je to jedno: prostredie ako prostredie. Aj sociálne prostredie má svoje zákonitosti, a tie treba vo forme skúsenosti uložiť do modelu, v rámci ktorého môže organizmus prijímať optimálne riešenia svojich životných situácií.

Čo je to vlastne skúsenosť?  Majme ľubovoľný predmet, napríklad jablko. Jablko má tvar, zloženie, vlastnosti. Na jablko môžeme nazerať ako na štruktúru, usporiadanie, informáciu. Jablko je súčasť prostredia. Ak prídeme do styku s jablkom, reagujeme naň. Pokiaľ sme jablko dovtedy vôbec nepoznali, uložíme si do mozgu časť štruktúry „jablkovej“ informácie, teda časť usporiadania prostredia do mozgu. Pochopiteľne, do mozgu si neuložíme celé jablko, iba tú časť informácie, ktorá nám stačí na jeho identifikovanie. Napríklad obraz jablka, a jeho chuť. V našom funkčnom modeli prostredia v mozgu pribudli ďalšie asociácie, ďalšie prvky, ďalšia skúsenosť.

Ako som v kapitole Sebecké replikátory uviedol, súčasná génocentrická koncepcia evolúcie chápe gén ako element prírodného výberu. Gén nechápe primárne ako molekulu, ale ako informáciu, replikátor, ktorá usporiadava molekuly vo svoj sebecký prospech. Ak sa vrátime k nášmu príkladu s jablkom, tak vidíme, že z jablka ako neoddeliteľnej súčasti prostredia, ako usporiadania časti prostredia, teda informácie, sa ako skúsenosť zreplikovala časť toho usporiadania (obraz, chuť, vôňa, pocit spokojnosti, či odporu,…) do modelu prostredia v našom mozgu.

Informácia je nemateriálna, je to vždy vzťah medzi elementami, ktoré môžu byť materiálne. Na informácii nie je dôležitá jej podstata, ale jej štruktúra. Ak sa z prostredia do modelu prostredia zreplikuje nejaká informácia, tak v skutočnosti sa usporiadanie niečoho, v tomto príklade časti usporiadania prostredia  —  jablka  —  skopíruje do modelu prostredia, v tomto prípade do neuronálnej štruktúry mozgu. Informácia, ktorá formovala časť prostredia — jablko  —  teraz sformovala väzby v neuronálnej sieti.

To isté si skúsme vyjadriť pre názornosť na nasledovnom zobecňujúcom onrázku.Vidíme tam ako sa v prostredí reprezentovanom sieťou jeho prvkov (entít) časť prostredia (napríklad charakteristika jablka) skopíruje (zreplikuje) do modelu prostredia (napríklad mozgu), ktorý je reprezentovaný žlto podfarbeným výsekom prostredia.

Replikácia skúsenosti

Pozrime sa však na ten istý proces z darwinistického pohľadu. Ak sa nejaká informácia skopírovala, zreplikovala, tak ide o evolučný proces a my ho môžeme darwinisticky popísať. Táto informácia má predkov a potomkov. Ten istý predmet, napríklad to jablko, sa môže dostať do kontaktu s viacerými replikačnými nástrojmi  —  mozgami. Informácia bude teda mať viac potomkov. Každý z týchto potomkov bude súčasne druhovo rovnaký, veď vždy ide o to isté jablko, zároven však bude vždy trocha iný, pretože každý z mozgov, ktoré ho ako skúsenosť zreplikovali má inú evolučnú históriu, a teda tú istú informáciu z prostredia zreplikuje v trocha inej štruktúre.

Takýmto mémom bude v našom príklade napríklad tvar jablka, chuť jablka, konzumovateľnosť, skrátka každý elemntárny prvok skúsenosti s jablkom. Je to rovnaké ako v organickom svete. Každý pes má ňufák. Jeden je väčší, iný menší, jeden je vystúplejší iný menej, ale vždy to je charakteristický znak, ktorý sa rozmnožuje od psa k psovi a stále sa zachováva. Aj mém, ako charakteristické usporiadanie časti prostredia môže mať vždy trocha inú vnútornú štruktúru, ale vždy má charakteristické celkové usporiadanie.

Vyjadrime doteraz povedané v darwinovskom evolučnom mechanizme:

• Mém je informácia o prostredí, zapísaná v organizme ako časť modelu prostredia.
• Mém má schopnosť sebaopakovania  —  replikácia.
• Replikácia prebieha s rozličnou presnosťou  —  variabilita.
• Potomkovia pôvodného mému súťažia o obmedzené zdroje. Zdrojmi sú modely prostredia, napríklad mozgy  —  konkurencia.
• Tie mémy, ktoré sú schopné získavať zdroje rýchlejšie, či sa vo viacerých kópiách v jednom cykle replikovať, majú viac potomkov a postupne v populácii prevážia  —  selekcia, prírodný výber.

Prvé tri body sme si v predošlom výklade prebrali. O konkurencii a selekcii bude reč neskôr. Teraz si však skúsme rozobrať dôsledky darwinistickej evolučnej interpretácie mému.

1. Prvý dôsledok je evolučná kontinuita. Mém sa neobjavil zrazu aktom nejakého zázraku, ale je tu ako etapa miliardy rokov trvajúceho vývoja. Mém je informácia, ktorá sa rozmnožuje z prostredia do organizmu. Tak tomu však bolo vždy, len sa to dialo geneticky, nie skúsenostne. Ak prežije jedna jediná baktéria v zhubnom prostredí antibiotika, pretože jej potomstvo do seba zreplikovalo informáciu o molekulách antibiotík do genetickej informácie, tak je to v princípe taká istá replikácia informácie, ako keď sa mláďa šimpanza naučí od svojej matky ako sa rozbíjajú orechy.
2. Druhý dôsledok vyplýva z prvého. Pokiaľ chápeme mozog ako orgán modelovania prostredia, mém je elementom vnútornej organizácie tohoto modelu, inými slovami to čo považujeme za vedomie, myseľ, dušu je tvorené výhradne mémami. Navyše sa táto duša neobjavila až u človeka, ale sa postupne transformovala od štruktúr prvých organizmov a možno (ja tvrdím že určite) od samého vzniku tohoto Vesmíru. Štrukturovanosť a komplexnosť duše od prvých organizmov po dnes narastala tak, ako narastala štrukturovanosť a komplexnosť týchto organizmov.
3. Tretí dôsledok poukazuje na to, že niet dôvodu hľadať na vysvetlenie akejkoľvek činnosti mozgu iné vysvetlenia a modely, ako také, ktoré vyplývajú z darwinistickej povahy elementov usporiadania mozgu  —  mémov. Každý psychický, či sociálny a napokon kultúrny jav musí byť vysvetliteľný pomocou evolučnej dynamiky a ekologických zákonitostí vyplývajúcich z replikačnej povahy mémov.

V ďalších kapitolách sa pokúsime postupovať presne v zmysle týchto dôsledkov a uvidíme, že striktne darwinistický prístup nám umožní jasne a nekompromisne uchopiť všetko, čo sa zdanlivo javí ako neuchopiteľné, záhadné a výhradne človečenské a to s pomocou malej skupiny základných predpokladov.

Pre ďalší výklad je dôležité pochopiť podstatnú vlastnosť mému, ktorá vyplýva z jeho replikácie. Replikáciu si môžeme schématicky znázorniť na nasledovných obrázkoch:

obr. 1	obr. 2	obr. 3

1. Na obrázku máme schématicky znázornenú časť bytia, skutočnosti, reality, prostredia, alebo ako si to nazveme. Krúžky znázorňujú prvky (entity) toho prostedia a čiarky ich vzájomné väzby. Napríklad je to časť biotopu, alebo je to kultúrne prostredie sapientov.
2. Časť tejto reality znázornená na obrázku modrou farbou vystupuje ako jedna entita. Môže to byť bunka, gén na molekule DNA, jedinec, ale aj myšlienka, technický postup a každý prvok kultúry, teda mém.
3. Podstatnou vlastnosťou takejto entity je, že sa rozmnožuje, replikuje ako ukazuje schématicky obrázok. Čo to znamená, že sa rozmnožuje? Znamená to tú skutočnosť, že sa zopakuje štruktúra entity v jej tvarovej stálosti, teda v pre ňu charakteristických väzbách a štruktúre. Takto sa stále zachováva druh organizmov, mémov, či iných entít. Mačka vždy vyzerá ako mačka, kryštál kremíka vždy vyzerá ako kryštál kremíka a trebárs slovo jablko vždy označuje nejakú našu skúsenosť s jablkom.

Tvarovú stálosť a jej replikovanosť považujem za základnú vlastnosť nášho Vesmíru. Diskusia o podstate tejto vlastnosti presahuje rámec tohoto cyklu. Tu stačí povedať, že aj mém je takýto spôsob zachovávania tvarovej stálosti skúsenosti, ktorá je v mozgoch reprezentovaná usporiadaním neuronálnej siete. Ako neskôr uvidíme, mém sa rozmnožuje (replikuje) nielen ako štruktúra nejakej časti prostredia do hlavy sapienta vo forme skúsenosti, ale aj medzi sapientami navzájom ako základný element sociálnej interakcie.

Darwinistický koncept replikácie nám však hovorí, že hoci sa zachováva tvarová stálosť (druh organizmov) existujú individuálne odchýlky, čiže variabilita. Replikácia teda nemusí byť presná, a to z dôvodov, ktoré sa súhrnne nazývajú náhoda. Inak povedané: presnosť replikácie prebieha s rôznou mierou pravdepodobnosti.

obr. 4  —  Subjektivita

Túto skutočnosť si znázorníme na obrázku 4. Vidíme nejakú štruktúru rodiča (parent), ktorá má dvoch potomkov (descent) A a B. Základná štruktúra usporiadania rodiča sa zachovala, ale nie presne. Potomok A má niektoré väzby kratšie a potomok B má síce základnú štruktúru zachovanú, ale niektoré prvky v nej pribudli aj s väzbami.

Napríklad každý gén, uložený na molekule DNA je postupná štruktúra molekúl adenín, guanín, cytozín a tymín (AGCT). Štruktúra génu (napríklad ACCCTGGTCA) sa pri rozmnožení bunky zachováva. Potomkovia majú stále tú štruktúru ACCCTGGTCA. Niekedy však z rôznych dôvodov môže nastať zmena, napríklad jedno písmeno C je nahradené písmenom G  —  A G CCTGGTCA. Pre organizmus je dôležité, či proteín, ktorý sa pomocou takéhoto zápisu génu vyprodukuje plní v organizme danú funkciu. Ak áno, tak máme mutáciu, potomka génu, ktorý si zachoval svoju štruktúru. Ak sa pomocou takto pozmeneného génu produkuje nefunkčný, či dokonca organizmu škodlivý proteín, tak tento potomok génu nezachoval tvarovú stálosť a zanikne pod tlakom prírodného výberu.

Podobne si môžeme predstaviť našu štruktúru jablka, ktorá sa šíri ako skúsenosť medzi sapientami. Táto skúsenosť je síce individuálna, ale vždy zachováva základnú tvarovú skúsenosť s jablkom. Všetci čo toto čítajú mi rozumejú, ak už mali skúsenosť s jablkom. Súčasne mi rozumejú, pretože v rámci nášho jazykového okruhu je súčasťou individuálnej skúsenosti s jablkami aj od sapienta k sapientovi replikovaná štrúktura jazyka, v tomto prípade grafické symboly písmen spojené do slova jablko. Jablko ako skúsenosť a jablko ako pojem sa môžu v našom kultúrnom kontexte šíriť napriek tomu, že s ním má každý individuálnu slkúsenosť. Teda niečo sa zachováva. pričom sa to stále replikuje.

V tomto procese replikovania, kde sa niečo neustále zachované prenáša je podstatné nie odkiaľ sa replikuje, kam zreplikuje, ale to, čo sa pri replikácii zachovalo. Je jedno, či gén vyzerá individuálne tak, či onak, je jedno ako ja individuálne vnímam jablko a ako ho individuálne vníma čitateľ týchto riadkov, podstatné je to, že gén je tým génom ako jeho predok a jablko moje, či čitateľove je „jablkové“, čiže tiež má spoločného predka. Každá kópia replikovaného tvaru je iba okamihom v procese replikovania. Ak bolo pôvodné usporiadanie entít pred replikáciou nejaké, po replikácii sa mení v prospech usporiadania replikovaného tvaru.

Budeme hovoriť, že mém, či gén chce zachovať svoju štruktúru, že je v jeho záujme byť rozmnožený v čo najviac kópiách, že uzatvára symbiózy s inými mémami, či génmi v záujme vlastného zachovania a podobne. Budeme tým myslieť to, že príroda uprednostňuje zachovanie tvaru vždy, keď je to ešte možné.

Doteraz sa pojem subjekt vždy prisudzoval človeku, ktorý v duchu kresťanskej tradície bol obdarený dušou, ktorá mohla subjektívne konať. Tento koncept sa vcelku hladko zreplikoval aj do racionalistickej vedy a prakticky nezmenený ostal vo filozofických konceptoch. Pri pokusoch o vysvetlenie čo to je subjektivita, však tieto koncepcie nemali rámec, z ktorého by vychádzali. Filozofie preto subjektivitu spravidla zahmlievajú a veda ponúka bezradne „záhadu vedomia“. Je až zarážajúce, ako mnohé myšlienkové koncepty, ktoré o sebe tvrdia, že skúmajú objektívne zákonitosti sveta súčasne pripúšťajú od objektivity nezávislý skúmajúci subjekt.

Darwinizmus vracia človeka späť do prírody. Z človeka nadaného subjektivitou robí to, čím v skutočnosti je  —  sapienta, ktorý je výslednicou minulých a súčasnych prírodných dejov, ktorý je nevydeliteľnou súčasťou prírody. A ak sa darwinizmus uplatňuje dôkladne, tak niet najmenšieho dôvodu, aby zachoval predstavu samostatne, od prírodných procesov nezávislej duše, či vedomia, niet dôvodov aby mu prisúdil subjektivitu. Úlohou darwinizmu je subjektivitu vysvetliť, pričom sa nemôže oprieť o doterajšie koncepcie, ktoré nepredpokladajú evolučné zákonitosti. Tak ako nechápe telesnosť sapienta ako jeho subjektivitu, ale ako dôsledok subjektivít evolučných procesov, tak musí to isté vykonať aj s jeho socialitou. Nikoho ani nenapadne tvrdiť, že človek má čiernu farbu pokožky, pretože sa mu to páči, ale preto, že to je výsledkom toho, aké má gény po predkoch, čiže to je dôsledkom subjektivity génov. Pri tom sa v minulosti stávalo, že keď sa belochom narodilo čierne dieťa, tak to bolo pripisované ich subjektivite  —  čarodejníctvu alebo hriechu. Súčasne však každý predpokladá, že má svoje myšlienky preto, lebo ich sám vymyslel, teda, že má subjektivitu. Súčasne však nevie vysvetliť, ako by telo, ktoré je výslednicou subjektivity génov stvorilo tú od doterajšieho evolučného vývoja nezávislú subjektivitu myslenia.

V teórii mémov sa pokúsim ukázať, ako sa tými istými procesmi, ktoré formujú naše telo formuje aj naše správanie a to čomu hovoríme myslenie a tiež ako sa úplne nezávisle od individuálity sapientov formuje ich kultúra, ba presnejšie: ako sa v záujme subjektivity mémov tvoria jednotliví sapienti tak, aby si mémy vytvárali vlastný ekosystém.

• spoločná obrana pred predátormi,
• kolektívny lov,
• spoločná obrana teritória,
• zjednodušený pohlavný výber,
• a pre túto tému dôležitá možnosť odovzdávania výhodných skúseností.

Prirodzene, za tieto výhody sa platí, napríklad:

• náklady na prispôsobovanie sa ostatným,
• náklady na zložitejšie štruktúry správania sa (sociálne správanie), teda zložitejší model prostredia spojený s hladnejším mozgom,
• náklady na výchovu potomstva, ktoré sú spojené s učením potomkov, teda v predlžovaní obdobia neoténie (neoténia je obdobie od narodenia po reprodukovanie ďalších potomkov), alebo inak: vyššie rodičovské investície.

Pre tento seriál je dôležité si uvedomiť, že individuálne skúsenosti, čiže individuálne repliky mémov sa v prostredí spoločenských organizmov môžu šíriť ďalej, od jedinca k jedincovi. Aby to bolo možné, musí byť mozog na to pripravený, musí mať schopnosť napodobovať správanie sa druhých jedincov v societe.
Túto schopnosť majú mnohé druhy organizmov, hlavne cicavce, pravda v rôznej miere.  Schopnosť imitovať správanie iných je zrejme spojená s funkciou tzv. zrkadliacich neurónov ( mirror neurons ), ktoré boli objavené a potvrdené u primátov a vtákov. Zrkadliace neuróny sú aktivované rovnako pri vlastnej činnosti ako pri pozorovaní činnosti niekoho iného. Napríklad ak niekto dvíha predmet a ja to pozorujem, zrkadliace neuróny v mojom mozgu sú rovnako aktivované, ako keď sám dvíham nejaký predmet.
Z pohľadu teórie mémov ide o základný replikačný mechanizmus na replikovanie skúseností od jedinca k jedincovi.
Pre takto replikované skúsenosti je potrebné vytvoriť v mozgu štruktúry, čo je zrejme u cicavcov dôvodom pre vývoj čelných lalokov mozgu. Neuronálna štruktúra mozgu je však asociatívna (k téme asociatívnosti sa ešte vrátime), čo mimo iné značí aj to, že sa jej štruktúra vytvára individuálnou históriou replikácií mémov do hlavy. Každý jedinec má inú individuálnu históriu, a preto tie isté mémy odovzdávané od jedinca k jedicovi vytvoria v mozgoch iné asociatívne štruktúry. Spoločensky replikovaný mém má teda z darwinistického hľadiska vždy potomkov s trocha inou štruktúrou, čím je zabezpečená diverzita replikácie. Napriek diverzite, ostáva určitá základná usporiadanosť, inak by nebola možná komunikácia v societe.. Povedané darwinisticky: v procese replikácie mémov medzi jedincami prežijú iba také, ktoré je prijímajúci jedinec schopný asociovať do vlastnej štruktúry, teda na replikáciu mémov pôsobí prírodný výber.
Mémy, ktoré sú schopné replikácie v rámci societ získavajú dôležitú vlastnosť: stávajú sa nezávislé od jedincov, ktorí ich replikujú. Kým replikácia vlastností prostredia do individuálnej skúsenosti závisela v podstatnej miere na štruktúre jedinca, teda na jeho génmi determinovanej stavbe, replikácia mémov medzi jedincami je od individuálnej stavby jedincov nezávislá, a preto nadobúda význam vzájomných vzťahov medzi mémami, teda význam ekológie mémov , o čom bude samozrejme reč v ďalších kapitolách.
Táto nezávislosť nie je úplná, pretože je podmienená štruktúrou mozgov, a tá je zasa podmienená druhovým genómom. Napriek tomu neskôr uvidíme, že podobne ako v organickom svete, tvorivá sila prírodného výberu dokáže prekonať mnohé obmedzenia a vytvorí také štruktúry mémov, ktoré umožnia prežitie mémov, ktoré sú pre genómovú štruktúru replikujúcich jedincov úplne neprirodzené.
Uvedené nám umožňuje vytvoriť si jednoznačnú definíciu kultúry:

Prakticky od vzniku modernej biológie v 18. storočí sa v kolísavej intenzite vynára v biológii otázka podobnosti sapienta s ním domestikovanými druhmi organizmov, najmä cicavcov. Fenotypová podobnosť je taká zarážajúca, že je veľmi ťažké argumentovať proti predstave sapienta ako jediného  domestikovaného druhu opice. 

Pokiaľ túto predstavu akceptujeme, vynára sa celý rad otázok, najmä otázky ako k domestikácii došlo a prečo. V doterajších teóriách sa predpokladá, že sapienta domestikoval človek, teda, že sa domestikoval sám — tzv. teória autodomestikácie. Implicitným predpokladom teórie autodomestikácie je vyčlenenosť sapienta z prírodných zákonitostí. Predsa Človek domestikoval psa, sviňu, či sliepku. Niet známeho organizmu, ktorý by robil to isté sapientovi — len Človek. Ten sa však rozhodne nedomestikoval zámerne, ale iba ako vedľajší efekt iných svojich prejavov. Nepoznáme iné vedľajšie životné prajavy sapientov iba jeho kultúru. Pokiaľ chápeme kultúru antropocentricky, ako produkt vedomej, zámernej činnosti Človeka, dostávame sa do situácie, kedy predpokladáme, že Človek vedomou činnosťou domestikuje sám seba, čo určite znie prinajmenšom trocha nepresvedčivo.

Pokiaľ však domestikáciu chápeme ako vedľajší efekt vedomých činností jednotlivých sapientov, ako ich nevedomú výslednicu, dostávame sa do do situácie, ktorá je v rozpore s predstavou autodomestikácie. Ak domestikačný tlak vytvára niečo, systém, výslednica, tak už vôbec nemožno hovoriť o nadradenosti a nezávislosti na prírodných procesoch, ale na ich závislosti. V takom prípade však je domestikátorom ten systém s jeho vlastnými potrebami a zákonitosťami, teda s jemu vlastnou intencionalitou. Som toho názoru, že teória mémov je jediná schopná túto intencionalitu popísať, a tým prispieť k pochopeniu autodomestikácie.

V ďalších kapitolách sa pokúsim aspoň zhruba popísať otázky spojené s domestikáciou obecne a s domestikáciou sapienta špeciálne z pohľadu teórie mémov.

Pri čítaní tejto tabuľky predpokladám, že čitateľ vie, že miera genetickej príbuznosti jednovaječných dvojičiek je skoro 100%, iných súrodencov približne 50%, rodičov a detí tiež približne 50%, starých rodičov a vnukov, bratancov a sesterníc približne 25%, atď.
Ako z tabuľky vidno, psychické a kognitívne vlastnosti jedinca sa so štatisticky malou odchýlkou kryjú s genetickou mierou príbuznosti, teda sú vo viac ako 80% miere vrodené. To inými slovami značí, že naše vnímanie, spôsob, akým reagujeme, ako konáme, skrátka to, čím osobnostne sme, je do vysokej miery determinované vrodenými dispozíciami.
Z pohľadu darwinisticky konzistentnej teórie mémov je preto dôležité si uvedomiť, že diverzita v replikácii mémov je daná diverzitou v génovej determinovanosti jedincov, ktorí mémy replikujú.
Ak teda nemá narodený sapient mozog ako nepopísaný list, logicky má vrodené kognitívne štruktúry. Druhá otázka teda znie, aká asi je vrodená funkčná architektúra duše. Aby ostala teória mémov striktne darwinistická, takáto architektúra musí spĺňať nasledovné kritériá:

• Musí mať evolučnú históriu, teda každý prvok tejto architektúry musí mať svojho predka v organizmoch, ktoré nám predchádzali.
• Kedže je táto architektúra primárne determinovaná génmi, musí byť aj jej primárnou úlohou zvyšovanie zdatnosti ( fitness ) jedinca.
• Musí zabezpečiť replikovanie mémov.
• Musí ich replikovať s určitou diverzitou.

Dnes existuje celý rad modelov mysle, z ktorých len tie, ktoré sú definované v rámci mladej vedy — evolučnej psychológie  —  spĺňajú uvedené kritériá. Evolučná psychológia predpokladá, že akákoľvek funkcionalita organizmu (mentálne nevynímajúc) vznikla ako adaptívna odpoveď organizmu na tlak prírodného výberu v konkrétnom ekosystéme. Z toho dôvodu skúma každé konkrétne prejavy správania sapientov v kontexte jeho evolučnej minulosti, čo značí, že hľadá rovnaké, alebo podobné formy správania u najbližších príbuzných sapientov  —  primátov  —  a súčasne u takých etník, ktoré (zdá sa žijú) rovnakým spôsobom života, ako žili naši prapredkovia. Evolučná psychológia zároveň hľadá pre určité konkrétne prejavy správania dôvod, ktorý vyplýva z biologickej a sociálnej úlohy jedinca.
Evolučná psychológia je jediná veda, ktorá je dnes schopná popísať niečo, čo môžeme nazvať prirodzenosťou sapienta (človeka). Prirodzenosťou sapienta môžeme definovať ako súbor psychických vlastností, na ktoré sapienta formoval biologický prírodný výber v jemu prirodzenom prostredí. Predpokladá sa, že toto formovanie prebiehalo 2-4 milióny rokov od Homo erectus, po Homo sapiens sapiens.
Na základe evolučne-psychologických výskumov sa dá prirodzený spôsob života nášho druhu popísať v hlavných charakteristikách takto:

• lovecko-zberačský spôsob života, spojený s exploatáciou rozsiahlych stepných plôch,
• prirodzená veľkosť society 60-120 jedincov,
• sériová monogamná rodina (to značí 3-5 ročné monogamné vzťahy),
• dlhé obdobie neoténie mláďat,
• vysoká miera rodičovských investícií, alebo spoločná starostlivosť oboch rodičov o potomkov,
• multigeneračná starostlivosť o potomkov,
• vysoká miera príbuzenského a recipročného altruizmu,
• hierarchizované usporiadanie society.

Prirodzene, dalo by sa uviesť podstatne viac charakteristík. Prípadných záujemcov odkazujem na učebnicu evolučnej psychológie  —  Louise Barret, Robin Dunbar, John Lycett Evoluční psychologie člověka , prípadne už poučeného čitateľa ne vynikajúci žurnál   Evolutionary Psychology

Pre tento výklad teórie mémov je pre nás podstatné, že evolučná psychológia predpokladá určitú architektúru mozgu, založenú na vrodených neuronálnych moduloch. Každý z týchto modulov je schopný riešiť určité konkréktne úlohy, ktorým je sapient vystavený jednak biologicky, ale aj sociálne. Moduly sú vrodené a sú nastavemé tak, aby zabezpečili génom jedinca maximálne rozšírenie v populácii sapientov. Napríklad je tu celý rad vrodených modulov, ktoré zapezpečujú pohlavný výber partnera podľa toho, aké vysoké rodičovské investície do potomstva je schopný partner poskytnúť, z čoho potom vyplýva, či ide o hlbší vzťah alebo len prechodné párenie. Podobne je tu celý rad modulov, ktoré motivujú sapienta k sociálnym interakciám ako je boj o umiestnenie v tlupe, podvádzanie, či rozoznávanie podvodu, kalkulácia recipročného altruizmu, atď, atď.
Pre náš ďalší výklad je potrebné uviesť, že fungovanie týchto modulov tvorí to, čo klasická psychológia označuje pojmom nevedomie (nesprávne sa hovorí podvedomie). Sú to motivačné, pocitové reakcie mozgu na podnety, ktoré (ako dokázali experimenty) predchádzajú vedomému rozhodovaniu mozgu s pol až tri štvrte sekundovým intervalom pred vedomým rozhodnutím. Inými slovami: to čo vnímame ako naše vedomé uvážené rozhodnutie, bolo rozhodnuté pol sekundy pred tým ako sme „uvažovali“. Toto pred-rozhodnutie máme vrodené, geneticky determinované, pričom determinovanosť bola formovaná starým dobrým prírodným výberom na podmienky života našich prapredkov.
Mémy, aby sa mohli replikovať v sociálnom prostredí, musia dráždiť tieto vrodené moduly, to značí, že musia mať štruktúru, ktorá je modulmi rozpoznaná ako vonkajší podnet. Z pohľadu modulov sú vonkajším podnetom rovnako, ako každý iný vonkajší podnet. Tak, ako sa postupne v procese vývoja jedinca od narodenia jeho skúsenosť ukladá v modeli prostredia, tak sa mémy skúseností asociujú na vrodené moduly mozgu ako ich skúsenostná extenzia, ktorá sa stáva stále „hustejším“ komplexom mémov. Čím je tento komplex hustejší, tým viac času strávi mozog v modeli prostredia, vytvorenom mémami, čo pociťujeme ako vyčlenenosť JA, alebo sa to tiež nazýva vedomie.

Najčastejšou námietkou proti teórii mémov je, že mém je vágne definovaný. To viedlo mnohých memetikov aj k odklonu od pôvodne darwinistickej koncepcie k lamarckistickej, pretože sa zamieňal mém s komplexom mémov. A skutočne komplex mémov sa môže meniť priberaním aleb strácaním mémov, čo vyzerá „lamarckisticky“ tak, že získava alebo stráca vlastnosti vplyvom prostredia.Niet však dôvodu k opusteniu darwinistického konceptu. Stačí predpokladať dve veci:

Mém je schopný vytvárať symbiózy s inými mémami.Podobne ako v dawkinsovskom génocentrickom modeli evolúcie gény spolu vytvárajú symbiózy, nazývané genómom organizmu, tak aj mémy spolu vytvárajú komplexy mémov — mémplexy. Tak ako sa mení genóm tak sa mení aj mémplex. Vždy pri replikácii. Nikoho predsa nenapadne tvrdiť, že pri meiotickom replikačnom procese tvorby pohlavných buniek dochádza k lamarckistickej evolúcii, pretože organizmus sa „naučil“ nejakej novej vlastnosti.

Základným omylom lamarckistických memetikov teda je zámena mémplexu za mém. Napríklad aj Dawkinsom uvádzaný príklad pre mém — recept — je jasný mémplex.

Otvorenou úlohou tak zostáva identifikovanie mémov. Nie je to úloha ľahká, pretože to, s čím sa bežne a zjavne zaoberáme sú pojmy, a to sú už veľmi komplexné štruktúry. Cestu k ich identifikácii vidím v ceste, ktorú mémosféra musela evolučne prejsť.

Základom sú vždy vrodené mémy, teda mémy, ktoré sú replikované biologicky, mémy, ktoré mozog obsahuje genetickou ontogenézou mozgu. Príkladom pre takýto mém môže byť tvar tváre, ktorý máme vrodený. Takéto mémy vytvárajú vrodené mémplexy, čo už sú štruktúry prepájajúce viacero mozgových centier. Možno sú tieto vrodené mémplexy v mnohom prekrývajúce jungovskú predstavu archetypov.

Evolučná cesta mémov ďalej pokračuje naučenými mémami, ktoré reprezentujú vrodené mémplexy. Takýmto typickým mémom je foném, čo je určitý základný zvukový signál reči, z ktorého sú zložené mémplexy slov. Podobným mémom je znak, písmeno, z ktorého sú zložené mémplexy písaného textu. No a z týchto mémov sú už zložené kultúrne mémplexy, ktorých reprezentácia v mozgoch je rôzna, čo iba potvrdzuje základný predpoklad darwinizmu — variabilitu potomkov.

Metaforou mému som nazval jav, kedy mém sa v snahe o svoje prežitie replikáciou snaží stať súčasťou čo najviac mémplexov, preto sa postupne šíri z pôvodného mémplexu aj do pôvodného mémplexu nepríbuzných druhov. Metafora mémov je analógiu biologického horizontálneho prenosu génov v populáciách baktérií. V tejto eseji si ukážeme fungovanie metafory mémov na prípade mémplexov modelingu.

Pôvodne bol modelingový ekotop veľmi jednoduchý. Mémplex „Tvar šiat“ (mémplex modelu) v spojení s mémplexom „krásna žena“ sa určite lepšie šíri v mozgoch ako iba mémplex tvaru šiat. Šaty predvedené samicami atraktívnejšími v pohlavnom výbere majú väčšiu šancu na replikáciu ako šaty predvedené neatraktívnymi samicami.

Tým sa vyvinie nová ekologická situácia. Byť modelkou = byť atraktívnou v pohlavnom výbere, čiže mémplex modelky má zvýšenú šancu na replikáciu v porovnaní s inými mémplexami povolania samíc. Do mémplexu modelky sa takto dostáva aj vrodený mém vyššieho postavenia v tlupe. Túto výhodnosť obyčajne nazývame kultom modeliek. Je v pohlavnom výbere výhodné byť modelkou pre samice a súčasne je výhodné pre samcov vyhrať v pohlavnom výbere modelku, pretože to zvyšuje postavenie samca v hierarchii tlupy.

Príklad výhody mémplexu modelky pre pohlavný výber samice sapienta

Prezidentský kanditát republikánov Donald Trump	Jeho manželka, bývalá modelka Melania Knauss

Čo však samice, ktoré sú v pohlavnom výbere znevýhodnené? No a práve tu sa začína uplatňovať metafora mémov. Tak ako v mnoho iných ekologických udalostiach západnej kultúry, aj tu sa do pôvodne vcelku biologicky logického a konzistentného mémplexu modelky metaforoval mém práva na niečo. Je to v princípe podobný jav ako poznáme v šľachtiteľstve plemien domestikovaných zvierat, napríklad psov. Z pôvodne prirodzene vyselektovaných druhov, ktoré mali pre sapienta biologicky úžitkový význam, sa metaforovaním kultúrneho mému orginality do kultúrneho mémplexu psa vyvinuli rôzne biologické obludy. Pôvodný mémplex psa osilňoval šancu na prežitie oboch symbiontov: sapienta a psa, nový, deviantný, mémplex slúži iba svojej replikácii.

Obludárium deviantných druhov psích mémplexov

Plemeno Neapolský mastif	Plemeno Čínsky chocholatý pes	Plemeno Pull

Ako sa vôbec môže vyvinúť niečo také, biologicky obludné? Pôvodný mémplex psa ako úžitkového zvieraťa obsahoval mémy úžitkovosti, ktoré súviseli s účelom, na ktorý bolo zviera selektované (napríklad sila, rýchlosť, poslušnosť, atď.), mémy, ktoré súvisia s loveckým, alebo pastierskym mémovým ekotopom. Pes, ktorý pripomína nejaký umelecký artefakt však obsahuje mémy z iných ekotopov, napríklad chovateľských, kde sa môže vyvinúť v symbióze s vrodeným opičím hierarchizačným mémom (boj o miesto v hierarchii tlupy) mém orginality. Ak sa cení orginalita, tak som vyššie v hierarchii ak vyviniem čo najčudnejšie plemeno. Mém orginality tak metaforuje z iných mémplexov do mémplexu psa, a to o to účinnejšie, o čo viac vlastníctvo takéhoto artefaktu zvyšuje postavenie opičieho majiteľa.

Deviantné formy modelingových mémplexov

Vráťme sa však k modelingovému ekotopu a pripomeňme si účel, ktorý v kultúrnom ekosystéme spĺňajú mémplexy modeliek: spojenie mémplexu modelu šiat s mémami ženskej krásy zvyšuje šancu mémplexu modelu na replikáciu v opičích mozgoch, a teda aj šancu krajčírskych mémových ekotopov (inštitúcií, agentúr, prehliadok) na prežitie. Súčasne mémplex modelky obsahuje mém vyššieho postavenia v tlupe a mém vyššej žiadanosti na trhu pohlavného výberu. Je výhodné byť modelkou a je výhodné pre krajčírske ekotopy vytvárať mémplexy šiat v spojení s krásnymi opičími samicami.

Zdalo by sa na prvý pohľad, že takéto mémplexy sú neohroziteľné inváziou iných mémov než sú vrodené mémy pre identifikáciu ženskej krásy a mémy tvaru, farebnosti a zloženia oblečenia. Opak je však pravdou, ako následne uvidíme. Podobne ako u psích mémplexov sa stalo, že sa mémom, ktoré pôvodne boli súčasťou úplne iných mémplexov, ba dokonca úplne iných mémových ekotopov, podarilo metaforovať do modelingových mémplexov, a taktiež zmeniť ich ekosystémový význam a účel, tak ako sa to podarilo u psích mémplexov. Vyvinuli sa tak deviantné mémplexy modeliek (DMM). Uveďme si štyri príklady a stručne ich predstavíme.

Obludárium deviantných druhov mémplexov modeliek

Modelka Leslie Irby	Modelka Vicky Balch	Modelka Lakšmí Saa	Modelka Madeline Stuart

Leslie Irby je modelka, ktorá predvádza šaty na invalidnom vozíku. Dostala sa naň po autonehode, ktorá ju od pása dole paralyzovala. Je víťazkou Miss invalidný vozík Georgia 2015. Vicky Balch prišla o nohu pri nehode na horskej dráhe. Záber je z jej modelingového debutu. Zvláštny a mediálne celosvetovo známy je prípad Lakšmí Saa. V 15. rokoch ju ohrdnutý ženích polial kyselinou a prakticky zbavil pokožky na tvári. Stala sa tvárou reklamnej kampane „Tvár odvahy“ indického predajcu módy Viva N Diva. Napokon Madeline Stuart, dievča s Downovým syndrómom, ktoré sa presadilo dokonca do prestížnej módnej prehliadky New York Fashion Week.

Na prvý pohľad je jasné, že ekologický účel týchto modelingových mémplexov je iný ako spojiť vrodené mémy pohlavného výberu s mémami šiat. V prípade Leslie Irby a Vicky Balch napríklad sotva možno hovoriť o zdôraznení sexuálnej atrakcie šiat, pretože ich nevidno vlniť sa na bokoch. Madeline Stuart má typickú formu postavy, rúk a tváre jedincov postihnutých Downovým syndrómom, čo pôsobí odpudzujúco. No a tvár Lakšmí Saa poznačenú devastačným úrazom a mnohými reštauračnými plastikami určite nezdôrazní krásu predvádzaných modelov. Aký teda ekologický účel plnia tieto mémplexy? Odpoveď na túto otázku nájdeme v mémplexoch, ktoré sa symbioticky spájajú s DMM, čím vzájomne podporujú svoju replikáciu ako sa na symbiózu patrí. Citujme teda z mediálneho ekotopu:

Žiadna zmienka o primárnom ekologickom účele modelingového mémplexu. Zato sú tu mémy: „odvážnych ľudí“, „ žena môže zo seba spraviť sama silnú ikonu“, „sú rovnako talentované ako ostatné“, „prelamujú stereotypy“. Je teda zrejmé, že primárnym účelom DMM je podľa ^[1] prezentovanie mémplexu istého typu samice, nie mémplexu šiat. Súčasne mém prelamovania stereotypu je infekčným, invazívnym mémom, ktorého účelom je vytláčať z ekosystému iné mémy a mémplexy, napríklad konzervatívne.

Znova vidíme, že ekologickým účelom tohoto modelingového mémplexu nie je replikácia mémplexu šiat, ale replikácia mémplexov: „poslat i jasnou zprávu útočníkům o tom, že nikdy nedokáží zničit skutečnou ženskou krásu “, „lepšího pohledu na poraněné ženy“, „upozornit i na nevhodné zacházení se ženami“.

Ani v tomto prípade nejde o úspešné šírenie mémplexu šiat, ale mémplexu modelky. Pravdepodobne z dôvodov, o ktorých ešte bude reč ďalej, je výhodné pre normálne mémplexy modelingu byť v symbióze s deviantnými formami, pretože to prináša zvýšený reprodukčný úspech obom formám ak sú v symbióze. Tak isto sa nedá nevšimnúť úsilie matky o zníženie horšieho ratingu dcéry v pohlavnom výbere.

Aj v tomto príklade sa poukazuje na iný ekologický význam DMM ako je zvýšenie replikačného úspechu mémplexu šiat. Opäť sú tu mémy pochádzajúce z iných mémplexov, napríklad „Ukrajina není moc nakloněna lidem na vozíčku. Myslím, že když se stanu modelkou, pomůžu také ostatním“

Možné ekologické dôsledky metaforovania mémov na vznik deviantných foriem mémplexov

Z uvedených príkladov a ich zreteľnej javovej podobe s vývojom chovateľských psích deviantných mémplexov môžeme pripustiť určitú generalizáciu:

1. Metaforovanie mémov z mémplexu A do B spôsobí vznik novej formy B (v biologickej analógii nového druhu). Pôvodný mémplex psa, ako loveckého, či pastierskeho úžitkového zvieraťa sa mení na mémplex psa — prestížneho nástroja, ktorého účelom je replikovať mémy schopnosti chovateľa. Pôvodný mémplex modelky ako nástroja na replikáciu mémov šiat sa mení na nástroj replikácie mémov: „odvážnych ľudí“, „ žena môže zo seba spraviť sama silnú ikonu“, „sú rovnako talentované ako ostatné“, „prelamujú stereotypy“, „skutočnej ženskej krásy“, atď.
2. Novo vzniknuté mémplexy — pôvodný B₁ a metaforovaný B₂ — súťažia o tú istú ekologickú nichu. Je preto zrejmé, že úspech B₂ je závislý od ekosystémových väzieb mémov, ktoré metaforovali do B na pôvodné mémplexy, z ktorých metaforovali. Napríklad v prípade deviantných psích mémplexov závisí od toho, nakoľko sa presadzuje v ekosystéme mém orginality, nakoľko je tento schopný posúvať opicu-chovateľa v hierarchii tlupy vyššie. Podobne u DMM úspech deviantných foriem závisí od toho, nakoľko majú schopnosť mémy ako „prelomiť stereotypy“ vytvárať symbiózy s vrodenými motivačnými mémami opíc, alebo s mémplexami moci. Deviantné formy sú obecne náchylnejšie na vymretie a potrebujú také zmeny ekosystému, aby sa zmenilo ich okrajové postavenie.
3. Pri zmene povahy jedného symbionta je zvýšené riziko rozpadu symbiózy. Napríklad deviantné psie plemená nie sú v symbióze s mémplexami lovectva a pastierstva. Rovnako aj DMM sa môžu uvolniť postupne z symbiotického zväzku s mémplexami modelingu a stať sa súčasťou iných ekotopov, napríklad politických (napríklad predvádzanie sa deviantných modeliek na politických mítingoch, v europarlamente, a pod.).

Analýza vybraných mémplexov (citátov)

Pre ďalší osud DMM je preto dôležité vyriešiť otázku pôvodu mémov, ktoré vytvorili nové druhy mémplexov modeliek. Ako už bolo vyššie povedané — je výhodné byť modelkou —, preto sú aj v pohlavnom výbere znevýhodnené samice ochotné prekonať strach z neúspechu a vystavovať svoje biologické nedostatky na pohlavnom trhu. Aby svoju nevýhodu v pohlavnom výbere niečím vyvážili, musí byť možnosť replikovania nejakých mémov, ktoré biologické nedostatky nahradia mémami. Aké to sú mémy a s akými vrodenými mémami vytvárajú symbiózy, aby ich boli mozgy ochotné replikovať?

Pri hľadaní vrodených mémov, ktoré sú zodpovedné za motiváciu, nevyhnutnú k ochote mozgu replikovať mémy, si musíme neustále pripomínať, že ich pôvod, štruktúra a účel sú výsledkom darwinistickej biologickej evolúcie. Preto si napríklad musíme položiť otázku: aká motivácia vedie k replikácii nejakých mémov? V tejto súvislosti je do očí bijúci fakt, že prakticky všetky citované mémy pochádzajú od samíc. Či už novinárok, ľudskoprávnych aktivistiek, alebo z modelingového prostredia. Otázka teda znie, čo vedie samice k tomu, aby vychvaľovali (uprednostňovali) iné samice, a to navyše v tak biologicky kľúčovej otázke ako je atraktívnosť v pohlavnom výbere?

Obecne platí, že samice sapienta sú menej agresívne ako samci. Až na jednu dôležitú výnimku, a tou je ich atraktivita v pohlavnom výbere. Jednou z prekvapivo častých príčin vrážd samice samicou je podľa Davida m. Bussa nejaké poníženie čo sa týka vzhľadu^[5] . Dokonca treba povedať, že hierarchizačný klovací poriadok sa medzi samicami deje v otázke vzhľadu ^[12]. Je to pochopiteľné, pretože vzhľad je primárny sexuálny atraktor pre samcov v pohlavnom výbere. Je teda zrejmé, že práve tu treba hľadať vrodené mémy, ktoré motivujú jedny samice aby, vychvaľovali iné. Ak je totiž druhá samica bez pochýb vyhodnotená bezpečne na najnižšej úrovni hierarchie, tak vyjadrenie obdivu alebo súcitu k nej, atraktívnu samicu vôbec nepoškodí, ale naopak upevní jej postavenie. To môžu využiť rôzne mémy pre svoje šírenie. Napríklad v riadku 1. tabuľky uvedené mémplexy budú samice isteže oveľa ľahšie replikovať o invalidnej samici ako o top modelke.

Kým prejdeme ku kľúčovému výkladu tejto eseje, vysvetlím, čo myslím pod riadkom 4. Citáty v ňom uvedené majú spoločný mém, ktorý by sme mohli nazvať „mém cudzej tlupy“. Každý mémový systém, ktorý prežil, dokazuje svoju stabilitu. Lenže vo svete mémov sa stabilita ťažko udržuje pasívne, pretože všetky mémplexy sú náchylné na metaforizáciu cudzími invazívnymi mémami a tým na rozklad. Každý mémový ekostém preto obsahuje obranné a útočné mémplexy, ktoré tomu zabraňujú. Môžeme ich nazvať imunitné. Ich úlohou je zabrániť inváziám cudzích mémov a mémplexov do ekosystému. Majú napríklad podobu rôznych protiargumentov diskusiách. Obecne sa dá povedať, že platí aforizmus Juliana Tuwima: polemika je taký spôsob diskusie, v ktorom sa zúčastnené strany navzájom upevnia vo svojich omyloch. Presne to sa deje, a polemika je plná imunitných mémov a mémplexov. Samozrejme, k tomu aby ich mozog replikoval potrebuje nejaké vrodené mémy a tie vôbec nie je ťažké nájsť, sú to mémy, ktorými sa vymedzujeme voči cudzím tlupám. Sú to mémy, ktoré sú podľa viacerých evolučných psychológov behaviorálnou extenziou imunitného systému a sú zdrojom xenofóbneho správania sapientov. Vystupovanie voči nejakej skupine, ako je v riadku 4, je teda v konečnom dôsledku imunitná reakcia nejakých kultúrnych mémplexov.

Pôvod a ekologický význam mémov práva a rovnosti

Jedna vec je vysvetliť prečo je niekto motivovaný pochváliť jednoznačne znevýhodnenú súperku, druhá vec je skúsiť nájsť vysvetlenie, prečo sa v modelingovom ekotope darí presadiť DMM. Ak sa pozrieme do minulosti a aj do iných kultúrnych ekosystémov, ako je ten západný, tak všelijako fyzicky, či psychicky poznačení jedinci boli skôr predmetom opovrhnutia a vylúčenia z pohlavného výberu. Nebude iste náhodou, že v slovenčine pôvodný mém pre takéto osoby bol v podobe slova „mrzák“, teda mrzký, škaredý, odporný, atď. Hoci sa kresťanské mémplexy dovolávali milosrdenstva k mrzákom, všeobecne boli neobľúbení a ostrakizovaní. Niet sa čo čudovať, je možné, že to je súčasť prirodzenej behaviorálnej výbavy, ktorej úlohou je zamedziť párenie s nevhodnými genofondami.

Ak si pozrieme mémplexy v riadkoch 1. a 2., tak je zrejmý pôvod kultúrnych mémov, ktoré metaforizovali do mémplexu modeliek a umožnili tak vývoj DMM. Je prirodzené ostrakizovať menšiny, je to vlastne forma negatívnej selekcie prirodzeného výberu. Tak tomu bolo aj v západnej kultúre prakticky do dvadsiateho storočia. To, čo spravilo západný civilizačný ekosystém tak úspešný, že do významnej miery expandoval na celú planétu, teda zmes antickej a židovskej kultúry v podobe kresťanského ekosystému, v sebe od počiatku nieslo svoje dva kľúčové rozkladné prvky. Je to najmä mém rovnosti, ktorý vystupoval pôvodne v mémplexe „rovnosť pred Bohom“. Hoci pôvodne hral v ekosystéme skôr okrajovú úlohu, jeho význam narastal a napokon vďaka viacerým evolučným zmenám nadobudol v osvietenstve a následne rozhodujúcu úlohu. Z náboženského eschatologického mémplexu metaforoval do prudko sa vyvíjajúcich mémplexov ľudských práv.

Prečo je pre mémy výhodné vytvárať symbiózy s mémami rovnosti? Obecne je výhodné pre symbionta, aby bola diverzita jeho symbiotického partnera čo najnižšia, pretože sa nemusí tejto prispôsobovať vlastnou diverzitou. Čím je symbióza tesnejšia, čím viac spoločných prvkov obsahuje, tým je výhodnejšie znižovať diverzitu symbiontov. Pri mutuálnej symbióze si vzájomne diverzitu obmedzujú všetci zúčastnení symbionti. Napríklad to vidíme v stabilite väzby fenotypu a mémotypu rôznych menšín v rámci väčšiny. Určité vrodené varianty mémov správania uprednostňujú šírenie určitých vývojových vetiev mémov a tie následne uprednostňujú pre ne výhodné fenotypy jedincov, ktorí ich šíria. Niekde tu musíme hľadať systematické zlyhávanie snáh európskych majorít o integráciu cigáňov, ale aj iných etnicít.

Hoci je mutuálna symbióza systém, kde prirodzený výber uprednostňuje symbiota pred symbiontami, neznamená to, že symbionti vzájomne nesúťažia, teda, že neexistujú znaky, v ktorých by nepodliehali prirodzenému výberu. Napríklad samotná diverzita môže byť znakom, ktorý je prirodzeným výberom uprednostňovaný už len preto, že inak by nebolo samotnej evolúcie. Je preto možné, že počas evolúcie symbiota nastane situácia, kedy sa uprednostnia také varianty, kde diverzita jedného zo symbiontov preváži nad diverzitou druhého. Vtedy sa podstatne mení situácia a je možné, že práve takáto udalosť vedie k endosymbiotickým formám symbiotov. U endosymbiota je vyššia diverzita endosymbionta a nižšia diverzita symbiotického partnera. Endosymbiont na neho vytvára selekčný tlak na znižovanie diverzity, tlak, ktorý uprednostňuje záujmy endosymbionta a partnerovi prenecháva hlavne tie funkcie, ktoré sú pre endosymbionta v symbióze kľúčové. Napríklad v eukaryotickej bunke eukaryot za mitochondriu vykonáva všetky životné funkcie, za čo mu ona vyrába proteíny potrebné pre energetické hospodárstvo symbiota — eukaryotickej bunky. Z pohľadu endosymbionta je dôležité vytvárať selekčný tlak na rovnostárstvo symbiotického partnera.

Úspech šírenia mémov rovnosti preto bude nepochybne prejavom prechodu od mutuálnej symbiózy sapient-kultúra k jej endosymbiotickej forme, kde kultúra presadzuje svoju diverzitu na úkor svojho symbionta — sapienta. Pravdepodobný moment prechodu od mutuálnej symbiózy k endosymbióze môžeme pravdepodobne hľadať vo vývoji od polyteizmu k monoteizmu, pretože to značí zmenu od organizačného princípu mnohé k mnohému na organizačný princíp všetci voči jednému. Logický dôsledok takého prechodu je vývoj mému rovnosti a rovnako logické je, že všade, kde to ekologicky je možné, sa takýto mém môže metaforovať do všetkých možných mémplexov.

Pre vývoj mémplexov ľudských práv hrá rovnako dôležitú úlohu mém práva na niečo. Darwinizmus nám v zásade predkladá svet povinností a právo na niečo v ňom majú iba mláďatá ^[6]. No a práve neotenický, mláďací charakter nášho domestikovaného druhu zrejme stojí za vývojom mému práv. Právo na niečo značí povinnosť iného. Je to symbiotický vzťah mémplexu práva a mémplexu jeho naplnenia, vzťah, ktorý stojí nad biologickým jedincom a mimo neho. V biosfére napríklad právo jesť a povinnosť zohnať na to zdroje je vždy inkorporovaná v jedincovi. Vždy, okrem vzťahu mláďa-rodič. Je teda očividné, že mémplexy ľudských práv sa mohli vyvinúť iba mimo biologickú evolúciu sapienta. Sú čistým kultúrnym konštruktom. Kedže mém práva na niečo sa môže viazať s vrodenými mémami biologických potrieb, takto vzniknuté mémplexy majú extrémne vysokú šancu na replikáciu vtedy, ak súčasťou takto vzniknutého mémplexu nie je mém povinnosti naplniť potrebu. Dá sa povedať, že s narastajúcou komplexnosťou mémových ekosystémov musí vlastne zákonite nastať situácia, kedy sa vyvinú mémplexy, kde sa podarí oddeliť potrebu od jej naplnenia, pretože je možné zveriť plnenie potreby na ekosystém kultúrnych mémov. Súčasne je zrejmé, že mém práva na niečo má vysoký potenciál metaforovania do mnohých mémplexov. Ak pôvodne boli práva osvietenských filozofov formulované do práva na rovnaké zákony pre všetkých, tak dnes už sa rozmnožili do množstva práv v Charte ľudských práv, Charte práv dieťaťa, a samozrejme vývoj pokračuje ďalej, už aj zvieratá majú práva a čaká nás zrejme aj Charta práv strojov

Významným impulzom pre inváziu metaforovania mému práva do mnohých mémplexov bola ekologická katastrofa, ktorú zvykneme označovať ako druhá svetová vojna. Rozbor príčin presahuje tému tejto eseje, dá sa však povedať, že táto katastrofa bola dôsledkom invazívneho metaforovania mémov práva a mému rovnosti do stále ešte na biologicky prirodzených mémoch nerovnosti a povinnosti postavenom ekosystéme postantickej, stredovekej kultúry. Rozklad biologicky prirodzenejšej mémovej nadtlupovej organizácie sapientov je súčasne významnou domestikačnou udalosťou, pretože zakončuje prechod od mutuálnej symbiózy sapient-kultúra k jej endosymbiotickej forme, kde už sapient odovzdal podstatnú časť svojich biologických schopností a povinností na hostiteľskú kultúru. V takom systéme je oddelenie mému práva od mému povinností systémovou nutnosťou. Na sapienta ostáva jediná systémová povinnosť — replikovať hostiteľské mémy —, na hostiteľa prechádza množstvo biologických povinností sapienta. Lapidárne sa to dá označiť za prechod od pravekých organizačných ekotopov papa-štátu (úlohy: teritoriálna ochrana a agresia, vnútronadtlupové potláčanie agresie a koordinácia), k mama-štátu (úlohy: ekologické zosúladenie evolúcie mémov práv, starostlivosť o domestikanta).

Význam vrodenej konformity

Asi nebude nikdy dosť príležitostí na zdôraznenie skutočnosti, že schopnosť mémov metaforovať do čo najviac mémplexov je kľúčová pre ich prežitie. Napríklad mém rovnosti tým, že má vysoký symbiotický potenciál s vrodenými mémami potrieb, sa dokáže presadiť všade, kde sa ešte v evolučnej minulosti nepresadil, ak je vhodná ekologická situácia. Biologická diverzita, tak kľúčová pre biologickú evolúciu, sa takto dostáva pod domestikačný chovateľský tlak, ktorého výsledkom je potláčanie vplyvu biologického prirodzeného výberu. Ten sa však nedá zrušiť v priebehu pár desiatok reprodukčných cyklov sapienta. Zmeny sa do génofondu presadzujú veľmi ťažko a pomaly. Naďalej sa rodia jedinci s vrodenými kognitívne-behaviorálnymi mémami, o ktoré sa postarala milióny rokov trvajúca biologická evolúcia nášho druhu. Mrzák ostáva mrzákom a má byť odselektovaný, škaredka je škaredka a nemá mať potomkov. Downov syndróm má odpudzovať a odpudzuje od sociálnych interakcií, nieto ešte od súlože. Vďaka týmto vrodeným mémom sme prežili rovnako ako vďaka našej všežravosti, či dosmrtného neotenického mozgu.

Napriek tomu vidíme, že sa dokážu šíriť také mémplexy ako sú DMM. Ako? Odpoveď na túto otázku treba rozdeliť na dve otázky:

1. Ako sa v mozgu zariadi „oklamanie“ prirodzených mémových štruktúr?
2. Ako sa presadí neprirodzená štruktúra mémov a mémplexov na pôvodne prirodzených mozgoch?

Odpoveď na prvú otázku je v tom, že vrodené mémové štruktúry sú síce významným selektorom kultúrnych mémov, samy o sebe však nevytvárajú model prostredia. Sú vrodeným nástrojom, pomocou ktorého si mozog vytvára model prostredia, v ktorom bude musieť žiť. Ak sa mémom podarí vytvoriť takú štruktúru, ktorá v celkovej bilancii vyhodnotenia negatívnej a pozitívnej reakcie na vonkajší podnet (čo je vlastne bilancia reakcií vrodených mémov) preváži pozitívne, tak sa v mozgu presadí. Klasický príklad je mém „zákaz sexu“, ktorý sám o sebe nemá najmenšiu šancu sa v populácii sapientov presadiť. Ak sa však spojí v mémplexe s nejakým hierarchizačným mémplexom, napríklad „Boh to chce“, tak môže uspieť, ak tento mém hrá v hierarchii danej populácie kľúčovú úlohu.

Odpoveď na druhú otázku sa ukrýva v prirodzenosti konformného správania sociálnych druhov. Socialita so sebou prináša nevyhnutnosť koordinácie potrieb jedincov s potrebami spoločenstva. Je zrejmé, že aby to bolo možné, musí mozog obsahovať rad vrodených mémov, od empatie po imitáciu správania druhých, ktoré to umožňujú^[7],[8] . Kultúrny mém, ktorému sa podarí vytvoriť symbiózu s takýmto vrodeným mémom, má väčšiu šancu na šírenie v populácii ako taký mém, ktorému sa to nepodarí. V mnohých životných situáciách sa jedinec musí prispôsobiť väčšine, musí prevziať väčšinový názor. Ako ukazujú uvedené štúdie, to či jedinec replikuje väčšinový názor závisí v sociétach od frekvencie, s akou sa s týmto názorom stretne. To je v dobrom súlade s asociatívnym charakterom mozgu, ktorý je v konečnom dôsledku darwinstickým prostredím ^[9], kde frekvencia vstupujúcich mémov do mozgu v ňom spôsobuje zodpovedajúci počet asociácií na to isté, a teda v konečnom dôsledku viac potomkov tých istých mémov. Konformita je teda len inak formulovaný prirodzený výber.

Výhodou konformity je, že osvedčené už netreba znovu osvedčovať. Každý vie, že Zem je guľatá, hoci sa o tom nikto nepresvedčil, vrátane kozmonautov, pretože aj pre nich to mohol byť nejaký očný klam. Tak isto skoro každý vie (a nemusí sa o tom presvedčiť), že Zlo je zlé a Dobro dobré, hoci je to nepochybne nezmysel. Je veľmi veľa aspektov prostredia, v ktorom sa mozgy pohybujú, o ktorých sa nemusia presviedčať, ale vďaka frekvencii sociálnych interakcií sú o nich presvedčené.

Dopad ekologickej katastrofy druhej svetovej vojny

Na báze vyššie uvedených východísk sa môžeme pokúsiť načrtnúť vysvetlenie toho, ako môže uspieť niečo tak neprirodzené ako je DMM. Ak bolo po tisícročia konformné vytláčať invalidov a mentálne retardovaných v súlade s biologickou podstatou na okraj society, tak bol aj na takejto prirodzenosti postavený celý ekosystém kultúry. Muselo sa stať niečo, čo podstatnou mierou zasiahlo do západného kultúrneho ekosystému a roztrhalo mnohé pôvodné ekosystémové zákonitosti a väzby. Musela nastať veľká ekologická katastrofa. A skutočne sa to aj stalo v podobe dvoch fáz, ktoré nazývame svetovými vojnami.

Na druhú fázu, teda na druhú svetovú vojnu, môžeme nazerať ako na dôsledok extrémnej invázie iluminátnych (osvietenských) mémov do pôvodne kresťansko-teisticky vyvinutého ekosystému. Ide hlavne o mém Rozumu, ktorý postupne metaforoval do pôvodne teistických mémplexov, kde nahradil mém Boha, pričom ovšem mémplexom ponechal ich pôvodnú mémovú skladbu a štruktúru. Tento evolučný úspech mému Rozumu mal v konečnom dôsledku kľúčový rozkladný význam, pretože ak pôvodne mémplexy s mémom Boha mali skôr stabilizujúcu ekosystémovú úlohu, pretože vytvárali jednotiaci organizačný princíp (s mémami Boha a mémplexom Boha bolo výhodné vytvárať symbiózy), tak mém Rozumu ekosystém skôr trieštil na stále samostatnejšie ekotopy, pretože to, čo je rozumné alebo nie závisí od lokálnych okolností. V istom momente tohoto invazívneho vývoja zákonite musela nastať situácia, kedy sa celý ekosystém rozpadol.

Ukazuje sa, že metaforovanie mémov nemá v mémosfére iné regulátory ako je regulátor premnoženia. To je iná situácia ako napríklad v biosfére, kde sa vyvinulo množstvo ekosystémových regulátorov, napríklad vzťah predátor-korisť, a regulácia premnožením nastáva skôr výnimočne. Ak sa aj dočasne v mémosfére vytvoria nejaké regulátory, napríklad morálny normatívny systém, tak sú veľmi málo odolné voči invazívnym mémom. Zdá sa preto, že toľko skúmané a stále nevysvetlené civilizačné krivky majú pôvod v tejto primárnej nestabilite mémových ekosystémov.

Je nepochybné, že zákonite musela nastať situácia, kedy sa mém Rozumu spojil s vrodenými xenofóbnymi (imunitno-behaviorálnymi) mémami, ktorých úlohou je zabrániť páreniu s nevhodnými génofondami ^[10]. V mene rozumného riešenia sa samozrejme konala aj likvidácia nevhodných menšín, v tomto význame treba ideológie Tretej ríše považovať za rovnakých potomkov mémov iluminácie a humanizmu ako iné postosvietenské ideológie ^[11]. Pokus o ovládnutie západného ekosystému týmito mémplexami nevyšiel a nasledoval rozpad „starého sveta“.

Vývoj DMM

Jedným z dôsledkov tohoto rozpadu bolo ekosystémové zvýhodnenie mémov ľudských práv a rovnosti, s ich následným metaforovaním do ďalších a ďalších mémplexov. Súčasne, ako dôsledok masového utrpenia sapientov prestali mať imunitné mémy a mémplexy takú šancu na symbiózy s mémami moci. Pôvodne okrajové mémy tolerancie sa s ich nositeľmi dostali do štátnych inštitucionálnych mémplexov. Z pohľadu mémplexov mama-štátu sa vlastne nezmenilo nič podstatné, iba sa spojili s inými ideologickými mémplexami a rovnako intenzívne ich prostredníctvom selekčného mechanizmu konformizmu replikovali do stále viac mozgov.

Hoci pre väčšinu je stále menšina vrodenými xenofóbnymi mémami odpudivá, vďaka mémom konformity sa tento odpor dá pomerne ľahko prekonať. Postupne sa vytvára priaznivá ekologická situácia pre presadzovanie deviantných mémplexov a mémov, pretože sa majú s čím spojiť do úspešnej symbiózy — s mémami konformity. Konformné je, že menšiny treba presadzovať. V tejto ekologickej situácii majú mémy práva a rovnosti veľkú šancu spájať sa s čo najviac mémami menšín a vytvárať deviantné mémplexy, alebo metaforovať do už existujúcich deviantných mémplexov k vzájomne výhodnej, mutuálnej, symbióze. V ekosystéme nastáva situácia, ktorú možno lapidárne vyjadriť frázou: keď môžu oni, prečo nie ja?

Je evidentné, že vývoj DMM je len parciálnou súčasťou tohoto ekosystémového vývoja. Je výhodné byť modelkou, tak prečo nie aj ja? Mám na to právo a nesmiem byť diskriminovaná.

Ekosystémové väzby DMM

Kým národnostné či rasové menšinové mémplexy sa môžu spoľahnúť vďaka spomínanej ekologickej katastrofe na symbiózu s mémami moci (mémplexy zákonov, mémplexy štátnych inštitúcií), podobné menšinové mémplexy ako sú DMM sa musia spoľahnúť hlavne na ekologickú situáciu (teda to, čo nazývame „zeitgeist“), ktorá praje vytváraniu symbióz s deviantnými mémplexami, a k tomu potrebuje symbiózu s vrodenými mémami konformity.

Zeitgeist vytvára výhodu nielen pre DMM, ale aj pre klasické inštitucionálne mémplexy modelingu, teda pre mémplexy agentúr a prehliadok. Každá symbióza, ktorá podporí replikáciu mémov, či mémplexov je prirodzeným výberom uprednostnená. Tak napríklad modelingová agentúra, ktorá do svojho portfólia začlení DMM, má selekčnú výhodu, pretože sa jej ľahšie vytvorí symbióza s mémplexami mediálnych správ. Agentúru to vďaka zeitgeistu nepoškodí, že má mrzáka ako modelku, pretože rozhoduje symbióza s normálnymi mémplaxmi modeliek, tie predstavujú pôvodný evolučný účel mémplexu agentúry. Ale tým, že má v symbióze „svojho“ mrzáka, má možnosť vytvoriť viac symbióz s mediálnymi mémplexami, má teda viac potomkov a väčšiu šancu na prežitie. To isté platí, ako sme videli vyššie, aj pre mémplexy módnych prehliadok. Je pravdepodobné, že vďaka takto metaforizujúcim mémom DMM postupne nastane situácia, kedy agentúrny mémplex, alebo prehliadkový mémplex, ktorý nemá symbiózu s aspoň jedným DMM bude selekčne znevýhodnený a prirodzeným výberom vytlačný na okraj.

Zároveň vidíme jasnú ukážku formovacieho procesu, kedy sa postupne presadzuje výhoda jedného symbionta nad druhým a pôvodne mutuálna symbióza prechádza na endosymbiózu, kde biologické potreby opice podliehajú potrebám kultúrnych mémov.

Literatúra a odkazy:

1. Branded Girls. Top 10 Disabled Female Models From World You Must Know. brandedgirls.com. http://www.brandedgirls.com/top-disabled-female-models-from-world-you-must-know/
2. ECHO24, pf. (2016) Po útoku kyselinou jí stekla kůže. Teď je tváří módní značky. echo24.cz. http://echo24.cz/a/wawZ3/po-utoku-kyselinou-ji-stekla-kuze-ted-je-tvari-modni-znacky
3. ECHO24, jh (2015) Prestižní módní přehlídka dá šanci modelce s Downem. echo24.cz. http://echo24.cz/a/iPvHz/prestizni-modni-prehlidka-da-sanci-modelce-s-downem
4. ECHO24, jh (2016) Modelka si plní svůj sen. Na kolečkovém křesle. echo24.cz. http://echo24.cz/a/ipcA2/modelka-si-plni-svuj-sen-na-koleckovem-kresle
5. Buss, D. M. (2009). Vrah v nás (Kauza Homo.). F, Pro mento sana s.r.o.. Trenčín.
6. Domica, R. (2015). Detinská povaha ľudských práv. Menej Štátu. http://www.menejstatu.sk/detinska-povaha-ludskych-prav/
7. Morgan, T. J. H., & Laland, K. N. (2012). The Biological Bases of Conformity. Frontiers in Neuroscience, 6, 87. doi:10.3389/fnins.2012.00087
8. Coultas, J. C. (2004). When in Rome... An Evolutionary Perspective on Conformity. Group Processes & Intergroup Relations, 7(4), 317–331. doi:10.1177/1368430204046141
9. Migues, P. V., Liu, L., Archbold, G. E. B., Einarsson, E. Ö., Wong, J., Bonasia, K., … Hardt, O. (2016). Blocking Synaptic Removal of GluA2-Containing AMPA Receptors Prevents the Natural Forgetting of Long-Term Memories. The Journal of Neuroscience, 36(12), 3481–3494. doi:10.1523/JNEUROSCI.3333-15.2016
10. Schaller, M., & Park, J. H. (2011). The Behavioral Immune System (and Why It Matters). Current Directions in Psychological Science, 20(2), 99–103. doi:10.1177/0963721411402596
11. Stella, M. (2006). Marco Stella Teorie autodomestikace v německé antropologii a biologii do roku 1945. Kontext, důsledky, zastánci. 2006. http://www.fhs.cuni.cz/etologie/index.php/en/downloads/doc_details/5-teorie-autodomestikace-v-nemecke-antropologii-a-biologii-do-roku-1945-kontext-dusledky-zastanci
12. Oreffice, S., & Quintana-Domeque, C. (2016). Beauty, body size and wages: Evidence from a unique data set. Economics & Human Biology, 22, 24–34. doi:http://dx.doi.org/10.1016/j.ehb.2016.01.003
13.