Dnes taká odľahčená letná téma. Reč bude o vine, zodpovednosti a treste, čiže o ilúzii slobodnej vôle a o implicitných paradoxoch morálnych hodnotových súdov. Začnem dvoma príbehmi.
Príbeh 1: Súd s prasnicou vo Falaise (1386)
Jedným z najznámejších prípadov stredovekých súdnych procesov so zvieratami je proces s prasnicou v normandskom meste Falaise z roku 1386. Ošípaná bola obžalovaná, že voľne pobehovala po uliciach a napadla malé dieťa, ktoré na následky poranení zomrelo. Súdny tribunál viedol formálne trestné konanie pre vraždu. Zvieraciu “obžalovanú” držali vo väzení a po preukázaní viny ju odsúdili na trest smrti obesením discovermagazine.com . Rozsudok však obsahoval aj mimoriadny dodatok: pred popravou mala sviňa podstúpiť zmrzačenie tváre a predných končatín, aby utrpela rovnaké zranenia, aké spôsobila dieťaťu. Išlo o aplikáciu zákona odplaty (oko za oko), ktorú vtedy chápali ako zavŕšenie spravodlivosti. Prasnicu obliekli do ľudských šiat – dobové pramene uvádzajú, že mala dokonca nové nohavice, kabát a rukavice, ktoré jej boli zakúpené z peňazí mesta. Takto “pripravenú” ju previezli na popravisko na hlavnom námestí. Kat ju najprv verejne poranil (vyrezal jej rypák či ucho) a následne obesil na šibenici. Poprave sa prizeral veľký dav obyvateľov vrátane sedliakov, ktorí vraj priviedli aj iné svoje ošípané “poučiť ich”, čo sa stane za napadnutie človeka. Udalosť bola taká výnimočná, že bola neskôr zaznamenaná freskou na stene farského kostola vo Falaise (vydržala tam až do 19. storočia).
Zdá sa vám to groteskné až absurdné?
Príbeh 2: Súd s masovým vrahom Andersom Breivikom, Oslo (2012)
Breivik 22. júla 2011 najprv nechal vo vládnej štvrti Osla vybuchnúť dodávku naplnenú výbušninami (8 mŕtvych, desiatky zranených). Následne sa prepravil na ostrov Utøya v jazere Tyrifjorden, kde sa konal Letný tábor Nórskej robotníckej mládeže (AUF, mládežnícka organizácia Strany práce – Arbeiderpartiet). Tam prevlečený za policajta začal systematicky strieľať z automatických pušiek na každého koho stretol. Výsledkom bolo 69 mŕtvych (väčšinou tínedžerov) a viac ako 100 zranených. Spolu teda zabil 77 ľudí. Breivik neuznal svoju trestnú vinu (tvrdil, že jednal „v sebaobrane“ proti multikulturalizmu). Na súde svoj čin obhajoval ideologicky, hrdo sa k nemu hlásil, a ľútoval iba to, že sa mu nepodarilo zabiť viac ideologických nepriateľov. Súd sa najprv zaoberal otázkou jeho nepríčetnosti v dobe spáchania činu, potom ale na základe druhého znaleckého posudku príčetnosť a trestneprávnu zodpovednosť uznal. Nórsky trestný poriadok za vraždu ukladá maximálny trest 21 rokov. To by samozrejme pred verejnosťou neobhájil, tak mu uložil maximálny trest v režime ochrannej väzby (Forvaring), určenej pre obzvlášť nebezpečné osoby. Tento režim možno po uplynutí väzby predlžovať vždy o 5 rokov. Kedže je v ochrannej väzbe, nesmie sa stýkať s inými väzňami, takže je vlastne na samotke. Tá je však luxusná. Má k dispozícii tri miestnosti (31 m2) — spálňa, študovňa, rekreačný priestor. Má prístup k televízii, knihám, videohrám, možnosť korešpondencie a návštev pod dohľadom. Denne cvičí vo svojej rekreačnej miestnosti na posiľovacích strojoch. Breivik považuje podmienky svojej väzby za neľudské a prostredníctvom svojho právnika podal oficiálnu sťažnosť.
Zdá sa vám to groteskné až absurdné?
Zodpovednosť a vina
Oba prípady majú spoločné to, že Breivik aj prasa niesli zodpovednosť za svoje činy, ktoré nesporne vykonali. Na prvý pohľad sa môže zdať, že rozdiel je v otázke viny oboch aktérov. Kým prasa je zviera, ktoré nevie rozpoznať morálny a spoločenský aspekt svojich činov, tak Breivik vedel veľmi dobre čo robí. To v súdnej praxi rozhodlo, pretože tam sa vina takto hodnotí.
Nám môže prísť smiešne, že v stredoveku boli vzdelaní ľudia tak „hlúpi“, že považovali zvieratá za schopné viny. Lenže v skutočnosti tomu tak nebolo. Tak vnímali konanie zvierat a ľudí nevzdelaní ľudia, ostatne aj v prípade z Falaise. Lenže sudcovia a advokáti, teológovia, pisári atď. boli všetko vzdelaní ľudia, a tí rozhodovali. Opierali sa o vtedajšiu vedu, teológiu, a dobre vedeli, že v Starom zákone je napísané, že Boh stvoril všetko živé a napokon aj človeka, ktorému vdýchol dušu (dnes by sme povedali vedomie) aby vedel rozlíšiť dobré od zlého a podľa toho konať. Čiže zvieratá nenesú za nič vinu, človek áno. Tak ako je možné, že súdili zvieratá? Pre stredovekú justíciu bolo kľúčové, že za zlé činy musí byť niekto zodpovedný a musí niesť následky. Inak by sa božia obec stala spoluviníkom zla, ospravedlňovala by ho a tým by pomáhala Diablovi.
Ťažkým orieškom na rozlúsknutie pre teológov zostávala otázka, ako je možné, že bezduchý tvor vie vykonať zlý čin? Jednou z obľúbených možností bolo (najmä v počínajúcom novoveku), že Diabol (v podstate nehmotný padlý anjel) môže konať zlo prostredníctvom tiel, takže môže využiť aj zvieracie telá. Tento názor zastával aj veľký Teológ Tomáš Akvinský. Taktiež v kresťanskej teológii stredoveku panovalo presvedčenie, že porušením poriadku stvorenia (tzv. dedičným hriechom) došlo k pádu celého sveta, nielen ľudí. Zvieratá síce nemali rozumovú dušu a schopnosť morálne rozlišovať tak ako ľudia, no aj ony žili v “padlom” svete a mohli podliehať zlu1.
V kresťanskej ontológii boli zvieratá tradične radené „pod“ človeka – nemali rozum ani nesmrteľnú dušu, a teda neniesli osobnú morálnu zodpovednosť za hriech. Súdne procesy so zvieratami však v očiach vtedajších ľudí neznamenali pripisovanie plne vedomej viny zvieraťu v teologickom zmysle. Išlo skôr o rituál verejnej spravodlivosti, kde sa trestom zvieraťa mala obnoviť morálna rovnováha a demonštrovať víťazstvo dobra nad zlom. Niektorí doboví autori otvorene písali, že trest smeruje nepriamo proti diablovi, ktorý zneužil neškodné stvorenie na nekalý účel. Exkomunikácia zvieraťa mala v takom prípade “odlúčiť” zlú silu od posadnutého tvora. Zvierací „páchateľ“ tak bol vnímaný ako nástroj Zlého, ktorý treba odstrániť, podobne ako sa vymetá zlo z komunity. Napokon, stredoveká mentalita bola silne ovplyvnená myšlienkou, že každé nešťastie (napr. náhle pohromy či invázia škodcov) je trestom za hriechy ľudí, no zároveň, že človek má Bohom danú moc nad stvorením. V procese proti zvieratám sa tieto dva aspekty paradoxne spájali – škodcovia boli jednak Božím dopustením, ale súčasne mal človek právo i povinnosť nastoliť poriadok tým, že proti nim zakročí.
Vráťme sa však k druhému príbehu. Mnohým ľuďom pripadá rozsudok a výkon trestu nad masovým vrahom Breivikom ako absurdný výkrik pokrokárskeho humanizmu. Tým sa v podstate radia k stredovekému publiku, tiež žiadajú rituál verejnej spravodlivosti, kde sa trestom má obnoviť morálna rovnováha a demonštrovať víťazstvo dobra nad zlom. Tak ako v stredoveku aj tu nevzdelaný ľud stotožňuje zodpovednosť za čin s vinou. Lenže na rozdiel od stredoveku, tu nevládne súlad medzi medzi právne nevzdelaným ľudom a právne vzdelanými elitami. Právo, tak ako ostatne všetko po dobe osvietenstva, sa podriadilo božstvu racionality, V modernom trestnom práve sa vina (napr. culpa alebo dolus) viaže na zložené podmienky, ako sú:
- schopnosť rozpoznať nezákonnosť (všimnime si, nezákonnosť, nie dobro od zla),
- schopnosť ovládať svoje správanie,
- pôvodnosť činu (napr. nie pod vplyvom donútenia).
S prisúdením viny súvisí trest. Oproti stredoveku dnes trest namá byť rituálom demonštrujúcim víťazstvo dobra nad zlom, ale má za úlohu odsúdenému spôsobiť zlo, aby sa zamyslel a napravil. Mieša sa tu dokopy inštinktívna potreba rituálnej pomsty — zlo odplatiť zlom — s biblickou vierou, že človeka Boh obdaril rozumom, schopným rozlíšiť dobro od zla. Čiže vierou v to, že v dobe konania trestného činu si páchateľ mohol všetko lepšie zvážiť, ale neurobil to. Prečo? To sa justícia nepýta a ani to nie jej jej úlohou.
Determinizmus
Lenže taký Breivik si všetko dôkladne rozmyslel a na svoj čin sa dlho pripravoval. Mal pri tom veľa možností si povedať, že predsa nebudem konať nezákonne. Lenže on vo svojom presvedčení konal dobro. V tom je ten vtip. Každý vo svojich očiach koná len dobro.
- 1
Ak má niekto chuť sa povýšene z trónu modernej racionalistickej vedy uškŕňať nad špekuláciami stredovekých teológov, tak mu pripomínam, že aj tá veda stojí a padá na viacerých predmetoch viery a špekuláciách. Za všetky spomeňme vieru v matematickosť sveta, alebo v javovú neuchopiteľnosť náhody v deterministickom svete.
Komentáre