R.Dawkins pochopiteľne vie, že DNA je príliš zložitá molekula, aby vznikla nejakou náhodou. Preto predpokladá, že je produktom dlhého vývinu nejakej jednoduchšej molekuly, ktorej pravdepodobnosť vzniku je oveľa vyššia.

Predstava môže byť napríklad takáto ( Rozprávka o vzniku molekulárneho replikátora) :

Pred štyrmi miliardami rokov na Zemi vládla hustá atmosféra, plná uhľovodíkov. Existoval praoceán, a mohutná tektonická a sopečná činnosť. Tak oceán, ako aj atmosféra boli prehustené energiou. Neustále vznikali a zanikali chemické zlúčeniny s rôznou dobou rozpadu. Udržanie zložitejších molekúl v prostredí energeticky silných nárazov bol prakticky vylúčený. Napriek tomu neustále práve v týchto zrážkach vznikali a okamžite v nasledujúcej zrážke zanikali molekuly väčšie, ako sú základné zlúčeniny. Ďalej citujme autora:

Akonáhle takáto molekula vznikla, dôležité bolo, aby sa informácia, ktorá tvorí štruktúru replikátora preniesla do vytvorenia pokiaľ možno najväčšieho počtu potomkov skôr, ako sa materská molekula rozpadne. Z hľadiska stability informácie preto prestal byť dôležitý nosič informácie, ale rýchlosť a presnosť jej replikácie do ďalších a ďalších nosičov.

Kopírovanie ale občas nebolo presné a novo vzniknutí potomkovania nemuseli byť identickí. V tom momente začal fungovať princíp prírodného výberu. Ten potomok, ktorý sa dokázal rozmnožovať rýchlejšie ako iní jeho súrodenci, postupne v prapolievke na ich úkor prevládol, pretože vyčerpal zdroje (voľné chemické látky). Ten potomok, ktorý vydržal dlhšie vlastný rozpad, tak isto mohol mať viac potomkov. Úspešné zmeny sa hromadili, neúspešné vyhynuli. A tak sa mohol začať proces, ktorý postupne viedol k DNA a trvá v biologickej evolúcii dodnes.

Potiaľ rozprávka. Je natoľko príťažlivá, že je pomerne ťažké proti nej niečo namietať. Pravdou však je, že ju možno sotva dokázať, pretože stopy takéhoto procesu už dávno boli v evolučnom procese nespočetnekrát recyklované. Príťažlivosť pre evolučnú teóriu je najmä v tom, že pomerne logicky vidí DNA ako výsledok, nie začiatok evolúcie a DNA je molekula, teda musí byť dôsledkom molekulárneho vývoja.

Ako si Dawkins vlastne predstavuje fungovanie samotného replikátora?

V prvom rade sa mi vidí pozoruhodné, ak autor najprv uvedie príklad „ako to je mysticky“, teda toho Ezechiela, a hneď za tým čáry-máry a máme tu schopnosť sebareplikácie , ako dôsledok fyzikálnych zákonov. Nie som síce znalec fyziky, ale trúfam si povedať, že o sebareplikácii v nej nie je ani slova. Skrátka R. Dawkins čosi implicitne predpokladá a to „čosi“ je veľmi podstatnou vlastnosťou fyzikálnych objektov, čo je zároveň v istom zmysle nefyzikálna vlastnosť, pretože niet pre ňu fyzikálnych dôvodov.

Ako v citáte prvom, aj v tomto vidíme replikátor ako molekulu, ktorá sama tvorí svoje kópie. To značí, že je nadaná istou intencionalitou, schopnosťou aktívneho konania. Má informácie o prostredí a sama aktívne vyhľadá to, čo pre jej replikáciu potrebné je a vylúči to, čo pre jej replikáciu potrebné nie je. Vie sa rozhodovať . Napokon túto vlastnosť aj sám autor explicitne predpokladá:

Máme tu myšlienkovú konštrukciu: hypotetické vlastnosti niektorých replikátorov majú vplyv na pravdepodobnosť svojej vlastnej replikácie (moc nad vlastným osudom), čo je dôsledok sebareplikácie. Nuž aspoň v nejakej rudimentárnej podobe to pripomína draka Ouroborosa, ktorý požiera sám seba: proces replikácie prebieha tak, že replikátor má také pozoruhodé vlastnosti (schopnosť sebareplikácie, moc nad vlastným osudom), ktoré mu umožňujú proces replikácie. Obávam sa, že takáto predstava replikátora sa od mystických predstáv v Biblii principiálne nelíši, pretože sa nijako nedozvedáme ako sa z neživej hmoty riadenej čisto fyzikálnymi zákonmi vynorí hmota živá, nadaná prinajmenšom novými (fyzikálnymi zákonitosťami nevyjadriteľnými) vlastnosťami: sebareplikovateľnosťou a schopnosťou ovplyvňovať pravdepodobnostný charakter svojho osudu. Skrátka Boh je ten ktorý je.

Nech je ako chce, označme túto predstavu replikátora aktívny replikátor . Pre ďalší text považujem za podstatné uviesť podstatnú vlastnosť aktívneho replikátora: aby mohol byť aktívny, musí mať možnoť rozhodovať sa, musí mať zodpovedajúce informácie o prostredí, ale hlavne všetky zodpovedajúce informácie o replikácii.

Na inom mieste Dawkins uvádza:

Ak máme brať replikátor ako šablónu , tak je ovšem situácia iná. Replikátor je iba informácia, ktorú niečo interpretuje . Stáva sa pasívnou súčasťou procesu. V tom prípade ovšem časť informácie o replikácii je mimo samotný replikátor a časť je v ňom samom. A skutočne to aj sám Dawkins takto popisuje. Ak má nejaká molekula afinitu k replikátoru tak je to ich spoločná vlastnosť, nie iba vlastnosť replikátora. Ešte zreteľnejšie je to v príklade "negatívnej" komplemenarity. Tam je replikátor informácia, ktorá má afinitu voči niečomu opačnému a z toho by vznikol až rovnakým procesom orginál.

Vidíme teda, že v tejto predstave replikátor vystupuje ako replikovaná informácia, teda pasívne. Nazveme takýto replikátor pasívnym replikátorom .

Tak ako pán Dawkins… aktívny, či pasívny replikátor?

Kto čítal knihy Richarda Dawkinsa, tak vie, že celá jeho predstava o evolúcii je založená na predstave aktívneho replikátora. Gén je určujúci, má vlastné záujmy, všetky biologické štruktúry ako proteíny, bunky, organizmy, sú iba pasívne vehikly aktívneho génu. Dokonca aj mém je aktívny replikátor, neraz má organomorfné vlastnosti, je vnímaný ako vírus, nákaza a podobne.

Situácia tak „aktívne“ nevyzerá, ak chce Dawkins popísať podstatu replikátora v reálnom živote. V Slepom hodinárovi mu prisudzuje tri „ingrediencie“, ktoré by mali popísať jeho podstatu:

1. sebareplikovateľnosť,
2. chybovosť replikácie,
3. a už spomínanú moc ovplyvňovať svoj osud.

Pozrime sa na ním uvedený reálny dej replikácie:

Vidíme, že aktívna RNA Qbeta vírusu potrebuje na svoju replikáciu nevyhnutne mechanizmy bunky Escherichia coli, inak by sa vôbec nenamáhal vniknúť do nej. Bunka mu totiž musí vyrobiť množstvo amínokyselín a iných stavebných prvkov, aby mala z čoho vyrobiť RNAreplikázu, samotné RNA molekuly a zopár bielkovín, ktoré potrebuje na výrobu obalov, v ktorých sa novovzniknuté RNA prepravujú k ďalším infikáciám.

Celý dej však môžeme popísať aj opačne. E-coli aktívne rozmnožuje RNA z Qbeta vírusu tak, ako rozmnožuje aj iné vlastné štruktúry. Navyše to, či sa Qbeta rozmnoží, alebo nerozmnoží, závisí od toho, či iné aktívne deje (pohyb tekutého prostredia, v ktorom vírus je, alebo pohyb obsahu čriev, kde sú tak E-coli, ako aj Qbeta „unášané“) dopravia replikátor z Qbeta k príjemcovi E-coli. A ani to nestačí, E-coli musí dostať Qbeta cez bunkovú membránu dnu, musí vytvoriť RNAreplikázu a mnoho iných dejov, ktoré sú nevyhnutné, aby sa RNA z Qbeta mohla údajne sebareplikovať. Je to iba iný uhol pohľadu a neviem prečo by nemal byť rovnako oprávnený. A to ani nehovoriac o tom, že celá moc ovplyvňovať svoj osud sa rozplýva v takom obrovskom množstve zásahov z prostredia, že je iluzórne predpokladať akúkoľvek „intencionalitu“ RNA Qbeta voči svojmu prostrediu bez toho, aby sme predpokladali rovnakú intencionalitu prostredia voči tejto RNA.

Ale povedzme, že to nie je až taký dobrý príklad, pretože ako RNA, tak aj Echerichia coli sú už príliš zložitý systém na to, aby sme mohli demonštrovať najmä sebareplikovateľnosť a moc ovplyvňovať svoj osud. Preto skúsme pokračovať iným príkladom:

V každom prípade je zrazu miesto RNA ako aktívneho replikátora aktívnou sústava RNA-RNAreplikáza. Z RNA je zrazu šablóna , ktorá je replikovaná RNAreplikázou, A šup — odrazu sú tu aj potrebné látky , ktoré boli do procesu pridané Solom Spiegelmanom a jeho kolegami.

Po tom, ako popisuje túto evolúciu v skúmavke, kde sa týmto vedcom podarilo demonštrovať prírodný výber skoro v priamom prenose a ďalšie podobné experimenty, Dawkins konštatuje:

Zasa ide o replikačné stroje, ktoré vyrábajú replikátory (RNA), RNA je teda pasívna šablóna a nie naopak... a vlastne akože nie? Veď tie replikačné stroje sú vyrábané podľa nejakej inej RNA, či DNA! To však nebráni Dawkinsovi vyjadriť len o odstavec ďalej:

Opäť sa dostávame k hypotetickým aktívnym vlastnostiam replikátora, ktorý je zasa z ničoho-nič umiestnený v molekule DNA, či RNA. A nielen to. Tieto hypotetické vlastnosti, vyvolávajú kauzálny reťazec z ďalších hypotetických vlastností a tak ďalej, až po celý organizmus. Stačí zmena písmena v géne na DNA… a všetko sa údajne zmení, pretože tam je zdroj všetkého.

Musím pripomenúť — je priveľa argumentov na to, že takto to v organizmoch skrátka nefunguje, ako to je v skutočnosti si možno prečítať napríklad v knihe Antona Markoša Povstávání živého tvaru .

Pre projekt Anima Et Machina je podstatné to, že neurčitá a voluntaristická predstava replikátora viedla k predstave mému — aktívneho replikátora, ako analógiu génu, takisto chápaného ako aktívnu entitu. Domnievam sa, že toto malo pre memetiku závažné dôsledky, o ktorých (dúfam) ešte bude reč.

Tak ako pán Dawkins: aktívne, či pasívne? Vždy keď Dawkins popisuje replikátor ako princíp, tak hovorí o aktívnom replikátore. Tento má vlastnú intencionalitu a všetko ostatné sú vehikle, prostredníctvom ktorých túto intencionalitu realizuje. Lenže Dawkins je zároveň biológ a pri popise fungovania replikátora ako biologickej štruktúry je jeho replikátor pasívny. Obávam sa, že táto otázka je kľúčová, a to ani nehovoriac o tom, že samotný koncept replikátora je takto spochybniteľný.

Ako sme videli v predchádzajúcich kapitolách, Richard Dawkins sa pokúsil vyjadriť podstatu evolúcie života ako evolúcie informácie uloženej v molekule DNA, či RNA. Podstatou bola informácia, nie samotný molekulárny nosič tejto informácie. čo je na profesora z Oxfordu pomerne prirodzený záver. Túto informáciu nazval replikátorom.

Zhrňme si základné vlastnosti replikátora, tak ako ho Dawkins prezentuje.

• Celistvosť a ohraničenosť — replikátor je do seba uzatvorený kus informácie, ktorý svojou vnútornou skladbou nesúvisí s prostredím, v ktorom sa vyskytuje. Dokonca môže prechádzať cez rôzne nosiče, ale sám osebe po týchto prechodoch ostáva nezmenený. Viď kopírovanie génu z DNA na RNA.
• Stabilita a nestabilta štruktúry — je vlastne základnou hybnou silou evolúcie. Kým na jednej strane si replikátor udržuje stabilitu svojho usporiadania neustálym replikovaním, toto replikovanie nie vždy prebehne presne, čím vznikajú odchýlky, ktoré sú podrobované tlaku prírodného výberu. Úspešnejšia odchýlka prežije na úkor menej úspešnej.
  
• Intencionalita, účelnosť — replikátor sa prosto iba nevyskytuje, ale vyskytuje sa a koná vždy za nejakým účelom. Napokon to má byť jeho základná rozlišovacia charakteristika od neživej prírody. Kým kryštál má svoju stabilitu v čase danú akosi „samú od seba“, replikátor je vysoko nestabilný a stabilitu dosahuje tak že sa neustále replikuje, teda inak povedané: replikátor sa neustále replikuje za tým účelom, aby sa zachovala jeho štruktúra, teda informácia. Replikátor sa spája do DNA s inými replikátormi za tým účelom, že spolu majú väčšiu šancu na replikáciu svojich štruktúr. A tak ďalej… replikátoy sa obalili bunkovymi membránami za tým účelom, aby ľahšie udržali svoju štruktúru… replikátory si vytvorili svaly, nervový systém, telá, a pod… za tým účelom, aby sa mohli rozmnožiť do čo najviac kópií, a tým si udržali stabilitu svojej štruktúry.

V kapitole Tak ako — aktívne, či pasívne? sme videli, že z troch bodov sa prinajmenšom dva nezhodujú s pozorovaním skutočných dejov v prírode. Replikátor nie je ani ohraničený, ani s tou účelnosťou to nebude také jednoznačné. Gény uložené v DNA, či RNA sa veru samé nezreplikujú, potrebujú k tomu dosť zložitý aparát, a ten je produktom mnohých molekulárnych interakcií. Samotný gén, je často pri replikácii upravovaný, rôzne strihaný, doplňovaný a skladaný. Účelovosť vyžaduje, aby mal replikátor nezávislé postavenie od prostredia, musí mať schopnosť si v ňom vyhľadávať a vytvárať väzby v zmysle požadovanej účelnosti. V skutočnosti vidíme, že replikátor, reprezentovaný na molekulárnej báze génom, je úplne závislý od prostredia bunky.

Z uvedeného pre nás vyplývajú, podľa mojej mienky dve otázky, ktoré sa pokúsim následne rozobrať.