Dôsledný ateizmus

By daimonion , 16 január 2014

Pokiaľ má niekto postavený model sveta na absolútnosti Boha, ktorý všetko riadi, je všadeprítomný všetko vie, tak nie je v nijakom rozpore s ateistom, ktorý má model sveta postavený na predstave absolútnej platnosti prírodných zákonov, ktoré sú všadeprítomné, všemocné a všetko vedia o každom objekte sveta, pretože inak by nemohli rozlišovať ako na objekty pôsobiť. Ateista s takýmto modelom sveta sa iba tvári, že svet Boha nepotrebuje, aj keď ho má postavený na všetkých podstatných božských atribútoch.

Viacerí ateisti, s ktorými som mal možnosť hovoriť, keď došli do stavu tejto úvahy, tak si akoby spokojne vydýchli a utrpenie pochybností si vyriešili zhruba takto: ak je Boh taký, tak ja s tým nemám problém. Veda môže byť síce inou teológiou, to je pravda, ale predsa len je tu viac viera podriadená rozumu ako rozum viere. Ateizmus je potom iba iná kresťanská konfesia.

Takýto postoj je možno psychicky únosnejší, lenže paradoxne rozumovo neprijateľný. Veď ak vieme, že rozum nemožno povýsiť nad rozumový predpoklad absolútnej zámernosti prírodných zákonov, tak nemôžeme vedieť, či nie je rozumnejšie povýšiť vieru nad rozum. A tak sme v situácii, kedy tí čo všeličo z náboženských pozícií o svete tvrdia neváhajúc dokonca popierať zdravý rozum a neodškriepiteľnú vedeckú evidenciu sú možno konzistentnejší ako tí, čo sa snažia povýšiť rozum nad vieru.

Lakonicky povedané: problém nemá teizmus, ale ateizmus. Preto by bol pre každého ateistu asi užitočnejší postoj, kde namiesto toho aby jeho ateizmus bol anti-teizmom, tak by mal skôr viesť k formulácii dôsledne neteistického modelu sveta. Otázkou však je, či je to vôbec možné a za akú cenu. Ja sa v žiadnom prípade necítim byť natoľko intelektuálne zdatný, aby som na tieto otázky vedel dať nejakú prepracovanú odpoveď. Skúsim však ďalej aspoň navrhnúť možné a priori, z ktorých by mohol nejaký skutočne nový dôsledný ateizmus vychádzať.

Rozum v koncoch ako podstata spoločenskej diskusie

By daimonion , 23 október 2015

«Európa v dobe racionalizmu 17. storočia opúšťa teologickú argumentáciu a zakladateľ medzinárodného práva Hugo Grotius hovorí, že „aj keby Boha nebolo, musí platiť, že dva krát dva sú štyri“ a dáva tým základ pravidlám, na ktorých sa môžu zhodnúť všetci. O tri storočia neskôr sa Európa nevie dohodnúť na ničom a v roku 1914 sa rozpútava 31-ročné peklo na zemi.»

Na blogposte Alexandry Macúchovej „ Nemecko je neschopné viesť Európu“ ma zaujal len uvedený citát zo samého začiatku textu. Netuším prečo to napísala, so zvyškom textu vlastne táto krátka myšlienka súvisí iba minimálne. Zaujímavý však je duchovný éter, v ktorom citát pláva.

Je to predovšetkým neochvejná viera v Rozum, arbiter to všetkého, Rozum, o ktorom sa nepochybuje, že má schopnosť všetko odhlaliť, všetko zaradiť a všetkému prisúdiť jeden z atribútov Pravda/Nepravda.

Typické pre túto osvietenskú hype je, že takýto Rozum má vyvrátiť Boha, hoci má všetky jeho kľúčové atribúty: všadeprítomnosť, všemocnosť a vševedúcosť. Dôsledkom bolo (dodnes stále ešte je), že takto vzniknuvší ateizmus je založený na premenovaní Boha, nie na jeho skutočnom nahradení.

Vyštudovaná právnička Macúchová (ako inak) cituje osvietenského právnika Grotiusa, ktorý citátom „… aj keby Boha nebolo, musí platiť, že dva krát dva sú štyri…“ stavia osvietensky Rozum nad Boha, veď Rozum vie, že dva krát dva sú štyri. A matematika je neoddiskutovateľne triumf Rozumu, že áno. Je to predsa istota, ktorú odhalil Rozum, istota, na ktorej sa dá stavať svet, istota, na ktorej môže byť Rozum Stvoriteľom svetov. Lenže čo spravíme s tým, že podľa toho istého Rozumu sa dá ukázať, že súčasne platí 2x2=4 a 2x2≠4? Na čom potom postavíme ten svoj svet?

Násobenie je iba opakované sčítanie toho istého. Základom triumfu rozumu je preto tvrdenie, že 1+1=2, čo je len odvodené od tvrdenia, že 1=1. Jedna vec čoho sa rovná jednej veci čoho? Každá vec sa predsa podľa toho istého Rozumu môže rovnať iba sebe, teda ju nemožno porovnávať s ničím. Ak rozum tvrdí, že 1=1, tak popiera sám seba, pretože toto tvrdenie opiera o nerozumný predpoklad. Každej veci tohoto sveta musíte zobrať úplne všetko — farbu, tvar, chuť, funkčnosť, každý atribút —, a teda musíte toto ohromné bohatstvo zredukovať na atribút jediný: atribút púhej existencie. Až potom je možné porovnávať dve veci.

Rozum musí teda ísť na samotný koniec všetkého, musí byť v koncoch, aby mohol dosiahnuť svoj slávny triumf, na ktorom stojí podstatná časť západnej vedy, práve tá časť (fyzika, matematika), ktorá sa dáva za príklad rozumnosti iným vedám. Stojí na tom aj celá spoločenská diskusia, pretože sa nedovoláva zjavených právd Božích, ako nezávislkého arbitra, ale na pravdách Rozumu, ako (ne)závislého arbitra.

Ak sa teda nemožno rozumom spoľahnúť na Rozum, možno v neho iba veriť. A viera sa nezrodí nikdy na zelenej lúke. Nebude preto nijakým prekvapením, že miesto teológie Boha, tu máme teológiu Rozumu s tými istými atribútmi. Macúchová preto netuší, že nemá pravdu ak tvrdí: „Európa v dobe racionalizmu 17. storočia opúšťa teologickú argumentáciu…“, iba nevidí, že sama sa v duchu monoteistickej teológie spolieha na iné meno Boha a vyznáva tú istú teológiu, ako jej predkovia pred osvietenským prevratom.

Spolieha, pretože verí, tak ako mnoho iných veriacich racionalistov, že spoločenské javy možno riadiť rozumnými riešeniami. Že existujú rozumné, rozumnejšie a najrozumnejšie riešenia, len ich treba Rozumom nájsť a dohodnúť sa na nich. Veď predsa je každému jasné, že 2x2=4. Musia teda existovať rovnako ultimatívne Pravdy aj inde. A tak nás éra rozumu počas svojho panovania obšťastnila rôznymi sektárskymi teológiami Rozumu. Či už to bolo vysoko racionálne povýšenie rasovej čistoty pre zabránenie úpadku ľudstva, alebo to bolo tak neoddiskutovateľne rozumné tvrdenie o zotročení človeka výrobnými vzťahmi a jeho revolučné oslobodenie, alebo dnes panujúca teológia neoddiskutovateľných základných ľudských práv.

Rozvinutie koncepcie dôslednejšieho ateizmu

By daimonion , 19 august 2015

Aké predpoklady musí spĺňať model sveta, ktorý bude dôslednejšie ateistický?

Nesmie predpokladať absolútnosť v akejkoľvek forme.
Nesmie predpokladať iné javy, ako sú tie, ktoré sú súčasťou a dôsledkom sveta, v ktorom pôsobia.

Na akých princípoch by teda mohol byť postavený svet, ktorý by sa zaobišiel bez monoteistického Boha:

Sebautvárajúci sa svet. To znamená mimo iné aj to, že v tomto svete platia len zákony, ktoré si sám vytvoril, lepšie povedané, ktoré sa v ňom vyvinuli. To vyplýva z prepokladu 2.
Do seba uzavretý svet. To pochopiteľne vyplýva z predpokladu 1. V takom svete nie sú nekonečné priestory, množiny, čísla, atď možné.
Dôsledný kauzálny determinizmus. Inak povedané: vylúčenie náhody v akejkoľvek forme. Náhoda, ktorá mení determinizmus sveta je jav, ktorý nie je jeho súčasťou, je mu nadradený ako zázrak, má charakter absolútnosti (predpoklad 1). Svet, ktorý sa sám utvára nemôže mať iné zákonitosti, ako si sám utvoril a náhoda je predpoklad javu, ktorý je z týchto zákonitostí vylúčený a je im nadradený.
Hierarchický svet. Hierarchičnosť sveta neznamená len to, že atómy sú zložené z častíc, molekuly z atómov, život z molekúl a kultúra z mémov (kúskov mozgov), ale hlavne to, že tieto entity majú vytvorenú vlastnú formu determinizmu, ktorá nie je odvoditeľná od determinizmu hierarchicky hlbšej vrstvy.
Prelínanie vrstiev. Vrstvy nie sú vzájomne oddelené hlavne deterministicky. Toho dôsledkom je, že napríklad vnorené vrstvy môžu v dôsledku svojho determinizmu zasahovať do determinizmu vrstiev, ktoré ich obsahujú. Práve toto sa môže javiť v týchto vrstvách ako náhoda, narušenie determinizmu. Napríklad nejaký kvantový jav môže spôsobiť nepresnosť kopírovania DNA, dopad meteoritu zmenu biosféry, zmena počasia zánik ekonomických subjektov, atď. Rovnako môže obsahujúca vrstva spôsobovať nedeterministické javy vo vnorenej vrstve. Napríklad živé systémy tak konfigurujú svoje molekuly, aby obmedzili náhodnosť kvantových javov, ktoré by značili ich rozpad.
Obmedzenie sebautvárania inej vrstvy. Napríklad rast entropie, ako determinizmus fyzikálnej vrstvy, obmedzuje možnosti všetkých vrstiev, ktoré fyzikálne vrstvy obsahujú. Obmedzovanie sebautvárania obsahujúcich vrstviev môže byť princípom, ktorý v nich vyvoláva determinizmus známy ako prirodzený výber.

V takomto svete je Boh rovnako, ako všetko iné, iba utvorenou entitou, nie je neutvorený. V takomto svete ovšem musia aj prírodné zákonitosti byť dôsledkom nie príčinou sveta. Nesmú svetu predchádzať, musia v ňom vzniknúť ako dôsledok utvárania. V darwinovskom svete je to samozrejmosť, ktorá nikoho neudivuje. Áno darwinovský svet si svoje pravidlá neustále vytvára, sú rovnako entitami podiadenými selekcii ako organizmy. Vo fyzikálnom modeli sveta tento pohľad však asi bude vyvolávať rozpaky, pretože v ňom sú fyzikálne zákony nadradené svetu a predchádzajú mu. Boli mu dané a nijako z neho nevyplývajú.

Dôslednejší ateistický model sveta ovšem (ako každý model) nie je samozrejme bez vnútornej nekonzistencie. Hierarchickosť sveta vnucuje otázku množstva týchto vrstiev. Ak je toto množstvo nekonečné, protirečíme predpokladu 1. Ak je vrstevnatosť konečná, ostáva otvorená otázka pôvodu determinizmu základnej vrstvy. V takom prípade sa bez Boha nezaobídeme, musíme ho predpokladať ako stvoriteľa determinizmu základnej vrstvy. Potom ho však už sebautvárajúci svet nepotrebuje v nijakej forme, čo je iste ateistickejšie ako je klasický ateizmus.

V takomto tvare je tento model vlastne rehabilitáciou mechanistického deteminizmu 18. storočia, ovšem s návrhom riešenia otázok vedúcich k problému redukcionizmu cez predpoklad hierarchickosti. Navyše poskytuje vysvetľujúci rámec pre koncept prirodzeného výberu, koncept tak potrebný pre vysvetlenie sebautvárania.

Vylúčenie absolútna

By daimonion , 16 január 2014

Základným a priori súčasného monoteizmu je absolútnosť Boha. Boh je ničím neobmedzený. Časom, priestorom, logikou, rozumom, skrátka ničím. Dokonca prísne vzaté ani tým ničím.

Akékoľvek obsiahnutie tejto absolútnosti nami, v každom ohľade obmedzenými bytosťami, je nemožné. Tam, kde pre Boha platí môžem neobmedzene, tam pre nás platí môžem odtiaľ-potiaľ, prípadne nemôžem vôbec. Niet divu, že prijatie takéhoto a priori vedie k neuchopiteľným paradoxom, k otázkam, na ktoré niet odpovedí. Preto je tak kľúčová viera.

Videli sme, že ateisti dokázali dôjsť len potiaľ, že sú proti Bohu ako naivnej predstave dedinskej babky. Inak ho však prebrali aj so všetkými jeho základnými atribútmi, hlavne koncepciou absolútnosti. Všadeprítomnosť, všemocnosť, vševedúcosť a nezávislosť od sveta (objektívnosť) prírodných zákonov mali nahradiť Boha s rovnakými atribútmi. Takýto Boh síce nemá fúzy a bradu láskavého deduška a nie je preto smiešny, ostáva však principiálne rovnaký.

Skutočne dôsledný ateizmus by mal čo najdôslednejšie vylúčiť a priori absolútnosti. Namiesto predstavy sveta, ktorý je zložený z objektov, ktoré sú ovládané silami od samotných objektov nezávislými, vnímať svet ako jednotu tvorenú a vytváranú samotnými objektami. Takýto svet si svoje zákonitosti sám tvorí interakciami všetkých objektov. nie sú mu vnútné zvonka. Zákonitosti takéhoto sveta nie sú všemocné, nie sú všadeprítomné a vševedúce, sú podriadené danej a okamžitej konfigurácii objektov sveta.

Neviem, či je možné dať takúto predstavu do súladu s obrovským nánosom poznatkov, ktoré väčšinou boli stavané na predpoklade absolútnosti. Newtonovský pohľad na svet, ktorý ešte stále vládne vo vede, na absolútnosti stojí. Súčasná kozmológia stojí na predstave vzniku nášho Vesmíru Veľkým treskom, v ktorom okamžite platili fyzikálne zákony tak, ako platia dnes. Len vďaka tejto viere, dokážeme vypočítavať, čo sa vlastne dialo v prvej nanosekunde, prvej sekunde a ďalej s naším Vesmírom a čo sa stane o miliardu rokov. Skrátka Božie zákony, tak ako to predpokladal Newton, platili od stvorenia sveta (a možno pred tým) a budú paltiť večne.

Petr Vopěnka v knihe „Úhelný kámen evropské vzdělanosti a moci“ presvedčivo popisuje ako newtonovský pohľad na svet postupne ovládol celú vedu. Pokiaľ išlo o málo komplexné systémy, akými fyzikou popisované sústavy sú, tak to išlo pomerne dobre, ako vidno z následného triumfálneho rozvoja aplikovanej fyziky — techniky. Pokiaľ však sa rovnaký postup snažila uplatniť veda na komplexné systémy, ako je život, správanie, kultúra, spoločnosť, atď., začal newtonovský pohľad na svet systematicky zlyhávať.

Prečo tomu tak je výborne popisuje na živých systémoch Anton Markoš v knihe „Tajemství hladiny“, prípadne prof. Zdeněk Neubauer vo svojich knihách a prednáškach. Newtonovský pohľad na svet je geometrický a bezčasový. Objekty newtonovského sveta sú pasívne, nijako navzájom zo seba nevyplývajú, nemajú minulosť. Sú to len objekty, ktoré majú geometrický rozmer, geometrickú polohu, rýchlosť a hmotnosť. Na tieto objekty sú absolútne uplatňované fyzikálne (božské) zákony, plnia vôľu všemohúceho Boha, vôľu ktorú vnímame ako prírodné zákony. Božia zámernosť v podobe prírodných zákonov je tu všetkým, je jedinou zámernosťou popisu fyzikálneho sveta.

Živé systémy však takto popísať nejde. Organizmus nie je dôsledok pôsobenia fyzikálnych síl. Organizmus je v prvom rade organizovanosť fyzikálnych síl, hmotností ale hlavne tvarov molekul. Dve molekuly DNA môžu mať doslova rovnakú hmotnosť, ale obsahujú úplne inú informáciu a kódujú tvorbu iných organizmov. Bunka nie je váčok molekúl, na ktoré možno uplatniť metódy štatistickej fyziky, podľa ktorej sú v kvapaline všetky molekuly z roviny popisu nerozlíšiteľné. Každá jedna molekula v bunke má svoju funkciu, svoj jasný pôvod a nezameniteľné pôsobenie. Dá sa povedať, že má svoju zámernosť, intencionalitu. Každá molekula „vie čo chce“, nie je iba slepou hračkou objektívne pôsobiacich zákonov.

Rovnako môžeme intenciomalitu prisúdiť bunkám, organizmom, druhom organizmov, ba dokonca ekosystémom organizmov. Všade dokážeme rozoznať zákonitosti, ktoré takto organizovaným štruktúram nie sú vnútené zvonka, vznikajú ako výslednica zámerností jednotlivých častí systému. Napríklad vzťah predátora a koristi nevznikol Big Bangom Vesmíru, ale vyvinul sa postupne s vývojom komplexnosti živých štruktúr na Zemi.

No a tu ja vidím možnosť pre vytvorenie ateistického modelu sveta, kde by sa dalo dôsledne vylúčiť hlavné a priori Boha, teda absolútnosť. Tam kde niet univerzálne platných zákonitostí, ale zákonitosti vznikajú ako výslednica lokálnych usporiadaní jednotlivých objektov, tam sa priestor pre absolútno významne zmenšuje, prípadne ruší úplne.

Tri prejavy všadeprítomnosti Boha, bez ktorých sa veda nezaobíde

By daimonion , 1 jún 2015

Hoci je súčasťou priemernej mysle postosvieteneckého obdobia názor, že veda vyvracia existenciu Boha, pri bližšom skúmaní zistíme, že sa bez absolútneho, vševedúceho a všemocného Boha nezaobíde, naopak, vo všetkom sa naň spolieha. Niet sa čomu čudovať, pretože veda sa tvorila ako súčasť kresťanského kultúrneho ekosystému, mohla sa z neho iba vyvinúť, nemohla vzniknúť z ničoho.

V tejto stati sa pokúsime pozrieť na tri prejavy všadeprítomnosti Boha, ako prejavy jedného z atribútov jeho monoteistickej absolútnosti. Ide o prejavy všadeprítomnosti, bez ktorých by žiadna veda nemohla tvoriť svoje teórie.

Všadeprítomnosť kauzálna.

Vezmime si ľubovoľný prírodný zákon, napríklad Newtonov gravitačný zákon.

Telesá na seba podľa tohoto zákona pôsobia silou úmernou súčinu hmotností a gravitačnej konštanty, neúmerne štvorcu vzdialenosti medzi nimi. Posunutie telesa o nejakú vzdialenosť teda spôsobí, že sila bude slabšia, priblíženie opak, sila sa zväčší. Zvýšenie hmotnosti telies spôsobí zväčšenie pôsobenia síl, zmenšenie hmotností spôsobí opak. Vidíme tu teda príčinne-následnú, kauzálnu, súvislosť sformulovanú ako zákon.

Zákon je chápaný ako univerzálny, teda všadeprítomný. Vôbec z neho táto univerzálnosť nevyplýva, je predpokladom jeho platnsti. Všetci predpokladáme, že tento zákon rovnako platí tu, v Austrálii, na Mesiaci, v inej galaxii, skrátka všade. Je všadeprítomný a úplne nezávislý na objektoch, na ktoré sa uplatňuje. Platí rovnako pre jablko, či planéty. Je teda absolútny, božský, ako ho napokon chápal aj samotný Newton.

Univerzálna kauzálnosť tohoto zákona nám umožňuje vysvetľovať javy, ktorých svedkami sme nikdy neboli, a predvídať udalosti, ktoré ešte len nastanú. Spoliehame sa teda na všadeprítomnú kauzálnosť, ktorá je síce podložená empirickou skúsenosťou, ale ako každá empirická skúsenosť, tak aj táto stojí na viere v univerzálnu platnosť našej neuniverzálnej skúsenosti.

Aby bolo niečo univerzálne platné, tak musíme predpokladať nejakú univerzalitu, ktorá uskutočňuje všade a vo všetkých prípadoch kauzálnosť v danej veci. V takom prípade sa však nezaobídeme bez predpokladu nejakého absolútneho Boha, ktorý ju zabezpečuje a uskutočňuje. Musíme si teda vybrať: buď predpokladáme univerzálnu kauzalitu vedeckého zákona, a vtedy musíme predpokladať absolútneho Boha, ktorý ju všadeprítomne uskutočňuje. Alebo musíme predpokladať, že vedecký zákon neplatí vždy a všade, a vtedy môžeme dúfať, že platnosti zákonov sa tvoria z vedeckých entít, sú na nich závislé, sú teda subjektívne. Vtedy sa nemôžeme spoliehať na subjekto-objektový model sveta, súčasne však nemusíme predpokladať Boha.

Všadeprítomnosť kauzálnej nekauzálnosti

Empirická skúsenosť vedy nám ovšem hovorí, že sa nemôžeme spoliehať iba na kauzálne závislosti.

Napríklad, ak by platili iba kauzálne súvislosti typu Newton gravitačný zákon, tak by po Big Bangu Vesmír iba rovnomerne chladol, všade by sa postupne objavili rovnomerne rozmiestnené častice, či atómy, lenže nevznikli by ich zhluky, z nich plynové mračná, z tých hviezdy a galaxie. Aby to všetko vzniklo, potrebujeme nejakú kauzalitu, ktorá spôsobila lokálne nerovnomernosti, a až za tohoto predpokladu sa môže spustiť celý ten kozmologický cirkus, o ktorom tak presvedčivo vie v televízii rozprávať pán Jiří Grygar. Musíme teda mať nejaký atribút nášho sveta, ktorý dokáže narušovať púhu kauzálnosť. Kozmológovia predpokladajú, že v prvých mikrosekundách po Big Bangu neštrukturovanú homogénnosť žiarenia narúšal náhodný vznik virtuálnych častíc, ktoré okamžite po svojom vzniku zanikli, spôsobili však primárne nehomogenity. Inak povedané: do čírej a jasnej kauzality univerzálne platných zákonov nekauzálne (v zmysle kauzality tých zákonov) niečo zasahuje. Náhoda. Vďaka týmto náhodám máme naštartovanú prvotnú štruktúru nášho vesmíru. Niečo ako biblické počiatočné Slovo, ktoré dodnes vidíme na oblohe v podobe relikného žiarenia:

Mapa reliktného žiarenia sondy COBE

Podobne aj biológii, v Darwinovej evolučnej teórii, predpokladáme, že za vznik variánt potomkov môže náhoda. Celý darwinistický mechanizmus je pekne univerzálne kauzálny, len za odlišnosť potomkov môže náhoda, niečo, čo do darwinistickej kauzality zasahuje „zvonka“. A až potom pekne zákonite vyberie prírodný výber tie najoptimálnejšie varianty.

Tak ako sme boli nútení predpokladať pri univerzálnej platnosti prírodných zákonov všadeprítomnoť Boha, ktorý ju jediný môže zabezpečiť, tak aj pri zdanlivo nekauzálnych udalostiach, ktoré veda potrebuje pre svoje vysvetlenia, sa nezaobídeme bez niečoho univerzálneho, niečoho, čo je mimo kauzalitu definovaných zákonitostí. Niečoho nad a mimo rámca vysvetlenia kauzality. Je jedno, či to nazveme náhodou, zázrakom, či všadeprítomnou zámernosťou Boha. Podstata ostáva božsky absolútna, všadeprítomná nášmu svetu nadradená.

Všadeprítomnosť rozumu

Aby bol možný ľubovoľný súd o svete, tak musíme mať vieru v nástroj, ktorým tieto súdy vytvárame. Všetko, čo bolo vo vede povedané, dokázané, či vyvrátené, všetko, čím veda spája a rozdeľuje empirické skúsenosti do teórií o svete, je postavené na viere v rozumne usporiadaný svet. Veda sa stala akousi výkladnou skriňou tejto viery.

V čom však sú základné články tejto viery? Do obdobia osvietenstva, bolo nespochybniteľným predpokladom sveta, že ho stvoril Boh a že ho stvoril tak, aby ho bytosť, stvorená na jeho obraz, mohla poznávať a posudzovať. To značí, že unverzálnosť rozumnosť usporiadania sveta pochádzala, ako ostatne všetko, od Boha, bola od neho úplne závislá. Veď Boh mohol rovnako svet stvoriť neusporiadaný, taký, kde by nič neplatilo iba to, že nič neplatí. A možno ani to, pretože aj to je forma platnosti. Nebolo by možno ho rozumne posudzovať. Spoliehanie sa na rozumnosť Boha stála a stojí za každým zovšeobecňovaním nejakej empirickej skúsenosti.

Osvietenstvo prinieslo názor, že rozum je vlastnosť človeka, vlastnosť, ktorou je možné posudzovať všetko, prírodu, spoločnosť, dokonca aj samotného Boha. Osvietenstvo, teda povýšilo Rozum nad všetko, aj nad absolútnosť Boha. Súčasne prinieslo presvedčenie, že svet je rozumne usporiadaný, inak by predsa rozum nebolo ako rozumne zdôvodniť.

Nelichotivým rysom tohoto antropocentricky lichotivého modelu však je, že rozumom nemožno žiadnym spôsobom vysvetliť rozumnosť sveta. Môžeme si napríklad povedať: pretože svet môžeme posudzovať rozumom, tak je rozumný. Ovšem každá logická konštrukcia typu ak-tak, predpokladá, že ak táto konštrukcia platí, tak môžeme vytvárať konštrukcie ak-tak. Čo je rovnaké tvrdenie, ako keby sme povedali: svet je rozumný, pretože je rozumný. Je to teda tautológia, ktorá nemá rozumnú výpoveď. Rovnako môžeme však tvrdiť aj opak a v skutočnosti hocičo. To už nám až tak rozumné nepripadá. Teda aj každý logický súd, ako jeden z prepokladov rozumnosti výpovede, predpokladá, že svet je rozumne usporiadaný, ale nemá to ako logicky dokázať.

V takom prípade ovšem prestáva byť platná univerzálna viera v schopnosť rozumu posudzovať svet, nieto ešte v jeho schopnosť vyslovovať súdy o absolútnom Bohu. Nemá z čoho rozumnosť sveta odvodzovať, pretože k tomu potrebuje niečo, z čoho až rozumnosť možno odvodiť.

Na záver treba zdôrazniť, že ateizmus, ak má dostať svojej predstave sveta bez absolútneho monoteistického Boha, nemôže sa odvolávať na vedu, ktorá je celá koncipovaná na základoch božských atribútov. Svoju kritiku predstavy monoteistického absolútneho Boha musí skúsiť začať kritikou toho, čo tvorí jeho božskosť. Táto kritika sa musí obrátiť aj proti základným článkom viery, na ktorých je súčasná veda postavená. Boha sa nezbavíme tak, že zosmiešňujeme jeho antropomorfný model bytosti s bradou a svätožiarou. Skutočného ateistu by predstava Boha mala vyrušovať oveľa menej, ako tzv. racionálne výklady vedy, ktoré s detskou naivitou predpokladajú všadeprítomnosť a všemocnosť svet formujúceho rozumu, ktorý je schopný absolútne formulovať kauzalitu.

Svet dôsledne evolučný, neintencionálny

By daimonion , 16 január 2014

Hlavným atribútom a súčasne paradoxom absolútnosti Boha je pre nás, obmedzené bytosti, istá nemennosť. Zákony sú dané, nemenné. Priestor je nekonečný a vo svojej nekonečnosti nemenný.

Takýto svet bol v podstate tisícročia pre naše vnímanie prirodzený. Nemenil sa. Roky sa striedali, ale príroda bola tá istá, hviezdy na oblohe rytmicky spadali do tých istých polôh. Život tak isto rytmicky s rolníckym rokom bol stále ten istý. Generácie sa menili s rovnakým rytmom a pravidelnosťou života. Predstava nemenných zákonov sveta je vlastne intuitívne prirodzená a s tým aj predstava nemennosti absolútna.

V 18. storočí sa ovšem nemennosť začala narúšať. Objavovali sa súvislossti sveta, ktoré hovorili o postupnom vývoji vecí. Najprv geologickom vývoji Zeme, potom vývoji života na Zemi a napokon v 20. storočí aj predstava vývoja nášho Vesmíru.

Ak je svet evolučný, tak z toho ovšem vyplývajú iné dôsledky pre jeho podstatu ako pre svet nemenný. Takýto svet sa stále vytvára, nie iba premieňa v tých istých vopred vytvorených formách. Čas v ňom nie je cyklický, čas je neustála zmena do nových foriem a usporiadaní. Vo svete nemennom, cyklickom, je príčina daného usporiadania, daného stavu vecí pravidelne vždy tá istá, a preto je stav vecí predvídateľný na základe nemennosti, absolútnosti vždy tých istých nemenných príčin. Nemennosť vecí stojí nad nimi ako zákon, ako vôľa Božia.

Vo svete evolučnom je stav súčasných vecí dôsledkom stavu vecí predošlých, pričom sa nič už neopakuje v rovnakej forme, ako už raz bolo. Je skutočne zvláštne, že Herakleitove „Dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky“ nenašlo vo vývoji našej kultúry hlbšiu odozvu viac ako 23 storočí. Vo svete evolučnom sú jeho objekty ponechané na seba. Sami si zjednávajú svoj priestor, vytvárajú vzťahy s inými objektami a tým tvoria zákonitosti celku. Aj keď je asi nemožné vylúčiť nejaké zákonitosti, ktoré zabezpečujú jednotu sveta, predsa však sú aspoň výraznejšie obmedzené ako to je v súčasnom ateizme, kde aj do evolučného pohľadu je snaha zavádzať Božie pravidlá v podobe evolučného algoritmu, zákonu narastania komplexity, elemntárnej jednotky prírodného výberu atď.

Návrat k antickej predstave horizontu a apeironu

By daimonion , 16 január 2014

Vieme si predstaviť svet, v ktorom je platnosť jeho zákonitostí obmedzená naším horizontom? Napokon, čo naozaj vieme o svete, ktorý je ďaleko za horizontom toho, čo môžeme priamo uchopiť? V skutočnosti iba to, že sa nám nejako javí. To ako sa nám niečo javí povyšujeme na absolútnu platnosť.

Napríklad dĺžky a zakrivenie dráh v hmlovej komore vydávame za dráhy elementárnych častíc, ktoré vznikli rozpadom hmoty pri zrážkach v cyklotrónoch. Nikto nikdy nijakú elementárnu časticu neuvidí, nechytí, nezváži. Niečo sa nám javí ako elemtárna častica. Dopadajúce svetlo z oblohy sa nám javí ako zánik hviezdy, ale v skutočnosti je isté len to, že vidíme svetlo. Interpretujeme ho ako zánik hviezdy na základe extrapolácie rozumového konštruktu nejakých teórií na celý Vesmír.

V takom prípade je možné predpokladať platnosť zákonov iba na našu prirodzenú skúsenosť. Vylúčiť absolútnosť v akejkoľvek forme. Lenže aj tu nám ostane absolútna platnosť tohoto modelovacieho princípu. Rozdiel bude však aspoň v tom, že takáto platnosť vyplýva z nás, z našej skúsenosti, nie je to platnosť nad nami na nás uplatňovaná, ako je tomu s konštruktami prírodných zákonov.