Anima et Machina

V pozadí mnohých odborných ale aj laických diskusií o človeku sa vedie roky spor o povahe človeka. Ten má napríklad podobu nekončiacich diskusií o tom, čo má na myslenie človeka väčší vplyv, či geneticky daná vrodenosť, alebo výchova (Nature vs Nurture). Tým sa nevyhnutne dostáva do popredia diskusie otázka prirodzenosti človeka, pretože dnes už je nespochybniteľné, že myseľ človeka nepríde na svet ako čistý nepopísaný list, na ktorý sa výchovou z kultúry všetko zapíše. 

Lenže čo si máme predstaviť pod pojmom prirodzenosť človeka? Pre naše potreby bude tento pojem vyjadrovať súbor všetkých znakov organizmu, ktorými tento pôsobí na svoje prostredie a tých znakov, cez ktoré pôsobí prostredie spätne naň.

Základnou tézou mémológie je, že človek je opica (sapient), ktorá žije v symbióze s kultúrou, pričom kultúra je tvorená ekosystémom organizmov druhej formy života na Zemi — mémbiontovej. Výklad každého humánneho javu musí byť popisovaný z kontextu tejto symbiózy, pretože je výsledkom súčasného vzájomného pôsobenia intencionalít dvoch symbiontov, nie iba intencionality sapienta. Mémbionty sú také štruktúry synaptických prepojení v mozgu, ktoré majú tri základné vlastnosti živého: metabolizmus, replikáciu a intencionalitu. Samé si udržujú svoju štruktúru a dosahujú svoje záujmy, rovnako ako organický život. Túto štruktúru prenášajú do budúcnosti rozmnožovaním z mozgu do mozgu, čím vytvárajú predpoklady pre variabilitu potomkov a z nej následne vyplývajúci darwinistický prírodný výber.

Z mémologického výkladového rámca vyplývajú niektoré epistemologické dôsledky. Jedným z nich je:

Prirodzenosť človeka je prirodzenosťou symbiota, teda výslednicou interakcií dvoch prirodzeností zúčastnených symbiontov: sapienta a mémbiontov.

Pod pojmom symbiot rozumiem organizmus zložený zo symbiontov, ktorí od seba vzájomne v rôznej miere závisia a súčasne na seba pôsobia selekčným tlakom prírodného výberu.

Zákonitosť vypovedá o dôsledku toho, že symbiot je vnímaný ako jeden organizmus, ktorého znaky pozostávajú zo znakov symbiontov a súčasne zo znakov, ktoré vznikli vzájomným pôsobením symbiontov na seba. Pri posudzovaní správania symbiota preto nikdy nevystačíme iba s popisom správania symbiontov, musíme vziať do úvahy aj túto tretiu zložku. Až súbor troch zložiek symbiózy sapienta a kultúry tvorí to, čo sa odpradávna chápe ako správanie človeka.

Príklad: Evolučná psychológia (EP)

Model prirodzenosti človeka

Ako ilustráciu uplatnenia zákonitosti prirodzenosti človeka uvediem návrh úpravy výkladového rámca EP. Táto psychologická veda si kladie za cieľ vysvetliť správanie človeka na základe rozumného predpokladu, že parametre správania boli formované v našej paleolitickej a staršej evolučnej minulosti. Opiera sa o fakt, že stavba našich mozgov určuje parametre správania, pričom je determinovaná geneticky. Mení sa iba veľmi pomaly, prinajmenšom v priebehu stoviek generácií, státisícov rokov. Dá sa teda predpokladať, že doba od mladšieho neolitu (20-40 tis. rokov), kedy sa prudko vyvinulo kultúrne prostredie, nemala výrazný vplyv na stavbu našich mozgov.

EP tvrdí, že rysy nášho správania, rovnako ako telesné znaky, vznikli pod tlakom prírodného výberu a plnia pre sapienta nejaký druhovo špecifický účel. Napríklad v pohlavnom výbere prefernecie partnera, či partnerky, v sociálnych interakciách zabezpečenie reprodukčného úspechu a ochranu potomkov, obstarávanie zdrojov, atď. EP plní vo vysvetľovaní nášho správania rovnakú úlohu ako etológia vo svete iných zvierat — vysvetľuje rysy správania účelom, na ktorý sa vyvinuli. Na rozdiel od ostatných psychológií, EP má schopnosť motivácie správania človeka nielen konštatovať, ale aj vysvetliť ich účel a pôvod.

Problémom EP však je, že prirodzenosť človeka redukuje na prirodzenosť sapienta. Kritici EP na to často poukazujú tak, že ak by platili závery EP, tak v populáciách lovcov-zberačov. ktorí žijú najbližšie našim pravekým predkom, by sa mala vyskytovať oveľa menšia diverzita správania ako je pozorovaná. To kritikov vedie k ničím nepodloženému záveru, že na správanie človeka má podstantejší vplyv kultúra ako vrodená prirodzenosť.

V EP vystupuje naš prirodzenosť ako geneticky pevne daná vrodenosť, ktorá ovplyvňuje naše správanie v kultúrnom prostredí nemenne. Lenže mozog je výnimočne fenotypovo plastický, je pripravený na doformovanie do špecifík prostredia, v ktorom sa vyvinie. K druhovej (opičej) prirodzenosti nezávislej na prostred,í sa ešte pridáva na konkrétnom prostredí závislá vrstva prirodzenosti.

Dobrý priíklad toho ako dopadne vývoj jedinca, keď je vylúčený z vplyvu kultúry, je osud ukrajinského dievčaťa Oxany Malaya, ktorú alkoholickí rodičia nechali napospas osudu v asi troch rokoch. Oxana prežilia na dvorku zrejme vďaka starostlivosti a pomoci divých psov. Jej prostredie a tým jej prirodzenosť sa prejavuje na videu, keď ju našli v asi 16 rokoch a vzali do sociálnej startostlivosti.

Oxana Malaya je príklad jedinca, ktorý je iba minimálne symbiotický s kultúrou (predsa len v troch rokoch poznala jazyk) napriek tomu nemá iba opičiu druhovú prirodzenosť, ale prirodzenoať rozšírenú o vplyv prostredia.

Z metodologického hľadiska je pri symbiotoch vždy správne posudzovať intencionalitu zúčastnených symbiontov a ich výslednú interakciu, nie iba intencionalitu jednotlivých symbiontov.