Anima et Machina

Cieľom Harrisovej prednášky je spochybniť Boha cez jeho deklarované morálne hodnoty: teda dobrotivosť, láskavosť a spravodlivosť. Spornosť tohoto prístupu je v tom, že vlastne týmto predpokladá existenciu Boha, hoci podľa iných jeho zdrojov chce vedecky Boha vyvrátiť. Boha uznáva, len chce ukázať, že takýto Boh je nemorálny. Veriaci sa akože má zamyslieť a povedať si: ak je Boh takýto, tak v neho neverím a Boh neexistuje.

Chybou Harrisovho zámeru je, že údajné prejavy Boha (k tej údajnosti sa neskôr vrátime) stotožňuje s jeho existenciou podľa logiky: ak sa tvrdí, že Boj je nejaký a ja Harris vám ukážem na príkladoch, že je presne opačný, tak takýto Boh neexistuje. Ako sme videli vyššie, spochybnenie existencie je nemožné a spochybnenie spôsobu existencie problematické, teda niečo v tej Harrisovej logike nesedí. Je toho veľa, čo nesedí a to sa pokúsim v ďalšom texte ukázať, čo však kľúčové je, že niektoré atribúty existencie Boha, ak ich uznávame, stotožňuje s existenciou Boha celkovou. Boh možno JE krutý, ako tvrdí Harris, lenže ak je krutý, tak JE, existuje vo svojej krutosti,  a veriaci, ak má použiť rozum, k čomu Harris vyzýva, si z toho môže utvoriť logický záver: ateista Harris tiež verí v Boha ako ja, len ja som nesprávne veril v jeho dobrotivosť a láskavosť a on JE, ibaže zlý a krutý. Toto má byť ten ofanfárovaný Nový ateizmus?

Stotožňovať Boha s niektorými jeho prejavmi je logický nezmysel. Boh aby bol Bohom sa od Harrisa musí líšiť aspoň jedným atribútom, v ktorom sa navzájom nemôžu porovnávať. V dobrotivosti, či krutosti sa môžu, to ale hovoríme o porovnateľnom. Ak sa chceme vyjadriť o Bohu, tak musíme v prvom rade hovoriť o jeho základnom, božskom, ba nie božskom, ale Božskom atribúte, pretože v polyteizme sú bohovia a každý sa od ostatných líši svojimi atribútmi. My však hovoríme o judaistickom monoteizme a tu musíme teda v prvom rade vychádzať z obsahu judaistického konceptu.

Židovský Boh je jediný ale to nie je na ňom to podstatné. Od pradávnych čias sa tvrdí, že je stvoriteľom sveta, že bez neho by nič nebolo, že je všemohúci, vševedúci, všadeprítomný,  večný. Jahve údajne hebrejsky značí Ten ktorý je, ale v hebrejčine vraj to isté môže súčasne značiť aj Ten ktorý bol a aj Ten ktorý bude. Tu nehovoríme o nejakom fúzatom a bradatom starčekovi na nebesiach dedinskej babky, očividne takom, na ktorého Harris ešte argumentačne stačí, tu hovoríme o kozmologickom koncepte sveta, Vesmíru, bytia. Hovoríme o Bohu absolútnom.

Absolútno chápeme tak, že mimo neho nič nie je, že nie je možné ho uchopiť. Absolútno nie je možné obmedziť nijakým atribútom, pretože by okamžite prestalo byť absolútnom. Dokonca ani atribútom absolútnosti nie, pretože práve týmto atribútom ho potvrdzujeme. V tomto zmysle vlastne Boh a Absolútno sú tie isté pojmy, pretože absolútno môže byť atribútom len samého seba.

Spomínam si na spolužiaka z výšky, víťaza stredoškolskej matematickej olympiády, ktorý citoval s nadšením argument proti všemohúcnosti Boha: ak je Boh nekonečne múdry a všemohúci, môže byť múdrejší ako je? Po istom čase mi nadšene vysvetľoval ako v teórii množín narábame s nekonečnými množinami, kde vedec nemá problém so spočítaním dvoch nekonečných množín, pričom sa dá vypočítať mohutnosť výslednej množiny. Nie je to ateistická náboženská slepota viery v objektívnosť vedy?

Áno, s absolútnom je princpiálny problém, preto ho ostatne starí grécki filozofi nemali radi a mnohí ho neuznávali. Lenže čo narobíme, absolútno vždy v nejakej forme predpokladáme, napríklad veda by sa asi bez absolútna koncepčne zosypala, ako ešte bude reč. Je veľkou výzvou pre skutočný nový ateizmus aby dokzal predložiť popis sveta bez akýchkoľvek predpokladov absolútna. Napríklad návratom ku starému gréckemu koceptu apeironu, ale to už prekračujem tématický rámec textu.