Pôvod mémov

Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že mémy sa tu objavili s príchodom nejakých spoločenských organizmov, nie je tomu podľa mňa tak. Aby som zachoval dôsledne evolucionistický princíp, že nové skutočnosti nevznikajú nanovo, iba sa nejakým spôsobom určité skutočnosti formujú do ďalších a iných súvislostí , pokúsim sa stručne načrtnúť vývoj od (?) po súčasnosť. Tento vývoj je ovšem aj vývojom toho, čo si zvykneme prisvojovať — vedomia. Hoci tento vývoj načrtnem v akoby etapách, musím zdôrazniť, že tu nejde o nijaké reálne etapy, či úrovne nárastu vedomia, ale iba o ilustratívne rozlíšenie v inak plynulom a nerozlíšiteľnom procese.

Separácia

Aby bolo možné čokoľvek replikovať, tak musí byť to „čokoľvek“ vymedziteľné v niečom širšom, čo nazývame bytím, Vesmírom, súcnom, objektom, čiže to, čo v tomto projekte nazývam replikátorom. Každé vedomie musí minimálne tkvieť v rozlíšení JA — zvyšok sveta. Pokiaľ máme veriť fyzikálnym teóriám, tak vznik Vesmíru Veľkým treskom začal v nerozlíšení, v homogénnom, vnútorne nediferencovanom veľmi hustom žiarení. V tomto sa začalo vymedzovanie častíc a ich vzájomných vzťahov. Začalo teda vymedzovanie jednotlivých vzťahov JA — zvyšok sveta. V takomto počiatočnom replikátore sa replikovali jednotlivé repliky týchto vzťahov.

V tejto etape zrejme vznikali (alebo sa replikovali z nejakých pred-veľko-treskových stavov) aj základné evolučno-termodynamické zákonitosti Vesmíru.

Reaktivita

Z tejto etapy povstáva definitívne rozlíšenie celku na časti. Môžeme si všimnúť, že každé JA vie o zvyšku sveta to, ako tento svet pôsobí na to JA. Elektrón má pohybovú energiu, pretože sa pohybuje vo zvyšku sveta, inak by ju nemal. To že ju má je jeho vedomie o tom zvyšku sveta. Podobne: elektrón viazaný na protón v atóme vie o protóne pretože kvantový stav tohoto elektrónu je modifikovaný väzbou na protón. Rovnako vie protón o elektróne. Miera vzťahov je daná priamou reakciou na jednoduchú akciu iného JA.

Miera vedomia je daná mierou interaktivity so zvyškom sveta.

Miera vedomia elektrónu je daná komplexitou jeho interaktivity s inými časticami. Miera interaktivity atómu, či molekuly je daná komplexitou jeho interaktivity s inými atómami, či molekulami, a tá je zákonite vyššia, pretože je závislá od ich vnútorného zloženia. Je mimo iné daná tvarom atómu, či molekuly. Každý proteín je zložený z 21 amínokyselín, ale každý má iný tvar v závislosti od poradia amínokyselín a ich počtu. Každý proteín preto inak reaguje s inými proteínmi, pretože má iný tvar a teda vie o prostredí v bunke toľko, koľko mu umožňuje jeho tvar. Každá bunka vie o prostredí toľko, koľko reakcií s prostredím má, a táto miera znalostí je v bunke uložená v jej vnútornej stavbe. Bunka svojou stavbou odráža skúsenosť s prostredím, v ktorom žije. Táto skúsenosť je uložená v DNA a v aktuálnej stavbe bunky pred jej delením, replikáciou.

Všimnime si, že bunka (a to platí pre všetky entity bytia) v sebe obsahuje model prostredia, v ktorom žije. Tento model je natoľko komplexný nakoľko to umožňuje komplexita vnútornej stavby tejto entity. Nikdy nie celú komplexitu bytia. Vedomie teda môžeme popísať ako model prostredia v každej vymedzenej entite.

Tento model vzniká replikáciou komplexu interakcií enity voči prostrediu do vnútorného usporiadania entity. Replikátorom je prostredie a replikou sú tieto vzťahy entity a prostredia. Je jedno, či to je jednoduchá interakcia elektrickej sily medzi elektrónom a protonom, alebo zložitý komplex reakcií baktérie voči biotopu, alebo sapienta voči kultúre, či vzťah mému voči kultúre.

1.5.3. Prediktivita

Pokiaľ organizmu model prostredia umožňuje priamu reakciu na akcie z prostredia, možnosť jeho prežitia je daná okamžitou situáciou prostredia a jeho interpretácie v modeli. Pre organizmus môže byť výhodou, ak si dokáže vopred vo vnútornom modeli prostredia (teda vo vedomí) prebrať rôzne možnosti reakcie na akcie z prostredia a vybrať si predbežne ten najvýhodnejší pre prežitie najprv v modeli, a až potom reagovať na skutočný podnet z prostredia. Vylúčia sa tým vopred reakcie, ktoré vedú k dezintegrácii. V mnohých organizmoch sa preto prírodným výberom postupne vyvynul prediktívny model prostredia.

Mnohobunkové organizmy túto možnosť majú, pretože časť svojich replík (buniek) môžu špecializovať na ukladanie informácií o prostredí — mozog. Model prostredia tu uložený môže byť tým komplexnejší čím viac replík buniek môže organizmus „obetovať“ na tento model. V takomto modeli možno zhromažďovať skúsenosti a na týchto potom robiť pokusy, predikcie možných riešení. V zásade však nejde o nič nové. Naďalej je model prostredia daný mierou komplexity entity a naďalej je tento model tvorený replikáciou vzťahov entity ku svojmu prostrediu do jeho vnútorného modelu.

Vo výjovom strome mnohých druhov organizmov môžeme zreteľne sledovať nárast prediktibility modelu prostredia. Najviac je spojovaný s nárastom mozgovej funkcionality. Ale nielen tu je tento nárast zreteľný. Ukazuje sa, že aj v náraste tzv. regulačných dráh v reaktivite buniek, čo nie je nič iné ako vnútorne zakódovaný počet variánt riešení životných situácií bunky na zdanlivo nepravdepodobné situácie.

Oddelenie reaktivity modelu prostredia cez fázu prediktivity má za následok, že organizmus trávi stále viac času riešením situácií v modeli prostredia v pomere k času strávenému reakciami na prostredie. Najviac sa to zrejme ukazuje u cicavcov a z nich najviac u primátov, teda aj sapientov. Nielen sapienti, ale j iné primáty trávia čas premýšľaním nad všeličím čo súvisí s ich prežitím. Nad socializačnými potrebami, kde neustále vyhodnucujú svoje postavenie v tlupe, hľadjú riešenia na jeho zlepšenie a podobne. Nad problémami spomi s pohlavným výberom, kedy riešia možnosti ako si zlepšiť šance na párenie či nájsť lepší objekt párenia. Nad problémami spojenými so zabezpečením potravy atď.

Úplným extrémom v tomto smere je sapient, ktorý už prenechal priamu reaktivitu na podnety okrajovým javom, ako je žmurknutie, či patelárny reflex. Všetky javy, ktorých je účastný sa odohrávajú cez filter prediktívneho modelu prostredia. V čom tkvie tento kvantitatívny rozdiel? Veď všetky emočné a fyziologické časti modelu máme s inými primátmi prakticky totožné. Odpoveďou je, že za tento nárast (ktorý sa odzrkadľuje v náraste čelných lalokov mozgu) je zodpovedný nárast sociálnej časti modelu prostredia, teda oblasti kam sa replikujú elementy sociálnej interakcie - mémy. Mozog sapienta trávi extrémne veľa času vytváraním a riešením prediktívnych akcií, náhražkami reálnych reakcií, čo pociťuje ako vedomie.