Replika a replikátor

Názory v tejto kapitole sú tézovitým vyjadrením určitej koncepcie evolucionizmu. Preto by si pochopiteľne vyžadovali podrobnejšie zdôvodnenie, ktoré by ovšem neželane zväčšilo rozsah štúdie zameranej na peniaze. Jednotlivé tézy budú postupne v rámci projektu Anima et Machina podrobnejšie zdôvodnené. 

Ohraničenosť

Kľúčovým pojmom evolucionizmu je podľa môjho názoru ohraničenosť . Pre pochopenie tohoto pojmu začnime tam, kde začal evolucionizmus, teda v biológii. Ústrednou témou biológie už od Aristotela je zaradenie organizmov do druhov. Skutočnosť, že každý jedinec síce je jedinečný, ale zároveň zaraditeľný do určitého tvaru je vskutku dodnes nevyriešenou záhadou biológie. Je tu akýsi zákon ohraničujúci počet možných tvarov, v prípade živej prírody do druhov. Napríklad každý pes síce vyzerá trocha inak ale každý má v sebe niečo „psovské“, každá mačka je trocha iná, ale každá má niečo „mačacie“. Otázka prečo neexistuje nekonečný rad medzitvarov medzi mačkou a psom, je otázkou tvarovej ohraničenosti. 

Ak neostaneme iba pri organizmoch, tak to isté platí v inej podobe u fyzikálnych častíc, atómov, kryštálov a iných minerálov, obecne u všetkých foriem molekulárneho usporiadania, ale aj v kultúre, alebo ekonómii, ktorá je predmetom tejto štúdie. Napokon všetky vedy vždy začali klasifikáciou svojich objektov. Aby som ostal pri téme tejto štúdie aj na peniaze môžeme nazerať ako na druh objektov, ktoré majú niečo spoločné, „peňazovité“. Či už ide o zlatý prút, mincu, platobnú kartu alebo úver, všetky tieto kultúrne entity majú spoločnú vlastnosť — smeniteľnosť — dajú sa rovnako použiť a ako ukážem neskôr v niečom sa rovnako správajú. 

Ohraničenosť objektov, ich vymedzenosť voči iným objektom vyvoláva otázky: ako sa to deje, prečo sa tak deje?. Z dôvodov, ktoré prekačujú rámec tejto štúdie sa domnievam, že podstatnú odpoveď na tieto otázky treba hľadať na nejakej základnej rovine interpretácie tohoto Vesmíru akou je zrejme vo fyzike termodynamika (a najskôr práve v termodynamike). Pre naše potreby postačí ak prijmeme ako axiómu, že príroda uprednostňuje obmedzený počet tvarových riešení daného javu pred neohraničenosťou tvarov

Replika

Ak je obmedzený počet tvarových riešení nejakého javu, tak všetky entity, ktoré sú jeho prejavením musia zapadať do niektorej z ohraničených možností. Napríklad každý organizmus opakuje druhovú schému svojho tvaru. Každá nepriama smena medzi sapientmi má charakter peňazí. Na túto skutočnosť môžeme nazerať aj tak, že každá jednotlivá entita nejakej triedy objektov (druhu) je replikou základnej druhovej schémy. Teda tej „psovitosti“ každého psa, „mačkovitosti“ každej mačky, „protónovitosti“ každého protónu, či „peňazovitosti“ každej nepriamej smeny medzi sapientmi. 

Pojem repliky by mal odrážať to, že sa určité štruktúry replikujú, pričom zachovávajú svoj tvar, formu, informáciu, či usporiadanie — ako sa komu páči. 

Najznámejším príkladom repliky je gén, chápaný ako ten kúsok DNA alebo RNA, ktorý kóduje nejakú vlastnosť organizmu. Gén v takomto poňatí je základným východiskom, dogmou, génostredného modelu biologickej evolúcie , ako ju teoreticky vypracoval George C. Williams's a spopularizoval Richard Dawkins vo svojej slávnej knihe „Sebecký gén“. Podľa tohoto neodarwinistického modelu je základnou jednotkou prírodného výberu kúsok molekuly zvanej DNA alebo RNA. Aby Dawkins zdôraznil informačnú podstatu génu, tak zaviedol obecnejší pojem replikátora, ako kúsku informácie, ktorý sa snaží replikovať do čo najviac kópií a kvôli tomu organizuje svoje prostredie, čiže prejavuje svoju „sebeckosť“, ktorú môžeme popísať takto:

Replikátor sa neustále rozmnožuje, pričom sa na jednej strane snaží udržať svoju informáciu, no na druhej strane sa to darí len s chybami. Niektoré chyby sú výhodné pre ďalšiu replikáciu, a replikátor s touto chybou má viac potomkov ako jeho predok. Niektoré sú nevýhodné a takýto replikátor má potomkov menej. Replikátor je sebecký, pretože svoj záujem (replikovať sa v čo najviac kópiách) uplatňuje slepo, bez ohľadu na iné replikátory.

Hoci je génostredný model evolúcie stále populárny, bližší výzkum života v ostatných desťročiach prináša stále viac protiargumentov a ukazuje sa, že model sebeckého génu sa uplatňuje iba vo výnimočných prípadoch. Pojem replikátora v Dawkinsovom poňatí však hlavne trpí principiálnymi problémami, ako som sa pokúsil prezentovať v článku Replikátor pána Dawkinsa . Sebecký replikátor totiž na jednej strane musí byť slepý, aby bol sebecký, na strane druhej musí zohľadňovať informácie prostredia, aby sa vôbec mohol nejako replikovať. Pokúsme sa preto chápať tento kúsok informácie ako neoddelitenú súčasť prostredia, celku, ktorej základnou vlastnosťou je tvarová opakovanosť — replika

Replikátor

Iba celok môže mať všetky informácie, potrebné k replikácii replík. Iba celok „vie“, ktorý tvar v jeho rámci je výhodnejší, a ktorý nie. V projekte Anima et Machina volám tento celok replikátor , pretože iba celok môže replikovať svoju vnútornú štruktúru. 

DNA a RNA sú molekuly, ktoré nie sú schopné čohokoľvek, ak nepôsobia v prostredí iných molekúl. Toto prostredie určuje, ktoré konformácie molekuly DNA sú vôbec možné, a ktoré nie. Toto prostredie je replikátorom. Peniaze sú kúsky informácií, ktoré sú uložené v našich hlavách. Tam je uložená skúsenosť smeniteľnosti, teda takej sociálnej interakcie, kde si sapienti môžu niečo vymeniť. Peniaze — tento kúsok skúsenosti — môže existovať iba v prostredí sapientov, ktorí si niečo vymieňajú a iba tam tento kúsok informácie môže vzniknúť a replikovať sa. Toto prostredie, táto spoločnosť sapientov je replikátorom peňazí. 

Replikátor môžeme charakterizovať takto:

  1. Replikátor je systém svojich prvkov— replík.
  2. Replikátor svoju štruktúru definuje tvarmi svojich replík.
  3. Ekológia replikátora (vnútorné zákonitosti) je dôsledkom interakcií tvarových riešení v ňom obsiahnutých replík. Jednou z hlavných ekologických zákonitostí v replikátoroch je darwinovský prírodný výber.

Pár ilustratívnych príkladov na replikátor:

  • Bunka. Bunka neustále číta a replikuje časti svojej DNA, replikuje ju do mRNA, tRNA a inde. Bunka replikuje záznam v RNA do štruktúry proteínu. Bunka replikuje stavy, vyplývajúce z vnútornej štruktúry proteínov, energetického hladu, alebo nadbytku. Bunka nemôže zreplikovať sama seba, pretože je sama sebe replikou.
  • Telo. Telo je replikátor buniek, je replikátor vlastných informačných stavov (hormóny, regulačné dráhy…). Telo ako celok pozná kedy sa jednotlivá bunka môže a kedy nie replikovať. 
  • Biotop v dažďovej mláke . Biotop je replikátorom. On obsahuje rad replík (orgnizmov), ktoré majú obmedzené zdroje, vzájomné polohy interakcie vyplývajúce z ich tvarovosti. Mláka vie všetko o svojom obsahu, pretože je tým obsahom. Mláka replikuje organizmy tým, že vytvára energetický a interakčný rámec pre ich replikáciu.
  • Trh. Trh, ako miesto interakcie sapientov je replikátor. Replikuje repliky smeniteľnosti , teda určitej skúsenosti sapientov vo vzájomnej inerakcii. Trh ako miesto interakcie týchto zapamätaných skúseností je jednak súhrnom týchto skúseností, ale aj súhrnom interakcií týchto skúseností. Tieto interakcie sú vnútornou ekológiou trhu. Ekonomické zákonitosti, napríklad hodnota smeny, sú výslednicou tvarovosti jednotlivých smien.