Rozum v koncoch ako podstata spoločenskej diskusie

«Európa v dobe racionalizmu 17. storočia opúšťa teologickú argumentáciu a zakladateľ medzinárodného práva Hugo Grotius hovorí, že „aj keby Boha nebolo, musí platiť, že dva krát dva sú štyri“ a dáva tým základ pravidlám, na ktorých sa môžu zhodnúť všetci. O tri storočia neskôr sa Európa nevie dohodnúť na ničom a v roku 1914 sa rozpútava 31-ročné peklo na zemi.»

Na blogposte Alexandry Macúchovej „ Nemecko je neschopné viesť Európu“ ma zaujal len uvedený citát zo samého začiatku textu. Netuším prečo to napísala, so zvyškom textu vlastne táto krátka myšlienka súvisí iba minimálne. Zaujímavý však je duchovný éter, v ktorom citát pláva.

Je to predovšetkým neochvejná viera v Rozum, arbiter to všetkého, Rozum, o ktorom sa nepochybuje, že má schopnosť všetko odhlaliť, všetko zaradiť a všetkému prisúdiť jeden z atribútov Pravda/Nepravda.

Typické pre túto osvietenskú hype je, že takýto Rozum má vyvrátiť Boha, hoci má všetky jeho kľúčové atribúty: všadeprítomnosť, všemocnosť a vševedúcosť. Dôsledkom bolo (dodnes stále ešte je), že takto vzniknuvší ateizmus je založený na premenovaní Boha, nie na jeho skutočnom nahradení.

Vyštudovaná právnička Macúchová (ako inak) cituje osvietenského právnika Grotiusa, ktorý citátom „… aj keby Boha nebolo, musí platiť, že dva krát dva sú štyri…“ stavia osvietensky Rozum nad Boha, veď Rozum vie, že dva krát dva sú štyri. A matematika je neoddiskutovateľne triumf Rozumu, že áno. Je to predsa istota, ktorú odhalil Rozum, istota, na ktorej sa dá stavať svet, istota, na ktorej môže byť Rozum Stvoriteľom svetov. Lenže čo spravíme s tým, že podľa toho istého Rozumu sa dá ukázať, že súčasne platí 2x2=4 a 2x2≠4? Na čom potom postavíme ten svoj svet?

Násobenie je iba opakované sčítanie toho istého. Základom triumfu rozumu je preto tvrdenie, že 1+1=2, čo je len odvodené od tvrdenia, že 1=1. Jedna vec čoho sa rovná jednej veci čoho? Každá vec sa predsa podľa toho istého Rozumu môže rovnať iba sebe, teda ju nemožno porovnávať s ničím. Ak rozum tvrdí, že 1=1, tak popiera sám seba, pretože toto tvrdenie opiera o nerozumný predpoklad. Každej veci tohoto sveta musíte zobrať úplne všetko — farbu, tvar, chuť, funkčnosť, každý atribút —, a teda musíte toto ohromné bohatstvo zredukovať na atribút jediný: atribút púhej existencie. Až potom je možné porovnávať dve veci.

Rozum musí teda ísť na samotný koniec všetkého, musí byť v koncoch, aby mohol dosiahnuť svoj slávny triumf, na ktorom stojí podstatná časť západnej vedy, práve tá časť (fyzika, matematika), ktorá sa dáva za príklad rozumnosti iným vedám. Stojí na tom aj celá spoločenská diskusia, pretože sa nedovoláva zjavených právd Božích, ako nezávislkého arbitra, ale na pravdách Rozumu, ako (ne)závislého arbitra.

Ak sa teda nemožno rozumom spoľahnúť na Rozum, možno v neho iba veriť. A viera sa nezrodí nikdy na zelenej lúke. Nebude preto nijakým prekvapením, že miesto teológie Boha, tu máme teológiu Rozumu s tými istými atribútmi. Macúchová preto netuší, že nemá pravdu ak tvrdí: „Európa v dobe racionalizmu 17. storočia opúšťa teologickú argumentáciu…“, iba nevidí, že sama sa v duchu monoteistickej teológie spolieha na iné meno Boha a vyznáva tú istú teológiu, ako jej predkovia pred osvietenským prevratom.

Spolieha, pretože verí, tak ako mnoho iných veriacich racionalistov, že spoločenské javy možno riadiť rozumnými riešeniami. Že existujú rozumné, rozumnejšie a najrozumnejšie riešenia, len ich treba Rozumom nájsť a dohodnúť sa na nich. Veď predsa je každému jasné, že 2x2=4. Musia teda existovať rovnako ultimatívne Pravdy aj inde. A tak nás éra rozumu počas svojho panovania obšťastnila rôznymi sektárskymi teológiami Rozumu. Či už to bolo vysoko racionálne povýšenie rasovej čistoty pre zabránenie úpadku ľudstva, alebo to bolo tak neoddiskutovateľne rozumné tvrdenie o zotročení človeka výrobnými vzťahmi a jeho revolučné oslobodenie, alebo dnes panujúca teológia neoddiskutovateľných základných ľudských práv.