Štúdie štátu

state-selfishPre portál Menej štátu chystám štúdiu pod názvom „Podiel štátu na domestikácii opice“. Malo by ísť o darwinisticky dôsledný pohľad na koevolúciu mémov spojených s ekosystémami organizácie sapientov a postneolitickej evolúcie sapientov, ktorá sa prejavuje prevažne v jeho domestikácii.

Štúdium tohoto javu pozostáva z týchto oblastí:

Prvé dve oblasti by už v nejakej forme boli pripravené na publikovanie. Ostáva teda štúdia štátu. Na radu jedného FB priateľa som sa rozhodol publikovať poznámky, ktoré ma napadajú pri čítaní rôznych zdrojov o vývoji štáu.

Snáď budú niekomu okrem mňa na nejaký osoh.


Literatúra

Odkazy a literatúra:

  1. Khoury, P. S.,  Kostiner, J. (1990). Tribes and state formation in the Middle East (p. 320). Univ of California Press.
  2. Dawson, C. (1994). Zrození Evropy (p. 245). Vyšehrad.
  3. Wilson, P. J. (1988). The Domestication of the Human Species. Anthropologica (Vol. 32, p. 201).
  4. Waal, F. de. (2006). Dobráci od přírody. ACADEMIA, Praha
  5. Hodgson, G., & Knudsen, T. (2013). Darwin’s Conjecture: The Search for General Principles of Social and Economic Evolution. University Of Chicago Press.
  6. Johnson, A. W. (2000). The evolution of human societies: from foraging group to agrarian state. Stanford University Press.

Ekologická úloha štátu

Ďalší analogon biologickej zákonitosti v kultúrnom ekosystéme.

U pohlavne sa množiacich organizmov majú novinky (mutácie) tým menšiu šancu na rozšírenie, čím je populácia väčšia ako dôsledok kríženia (crossing-over). To udržuje druhovú stabilitu, ale súčasne znemožňuje vývoj druhu, ktorý potom môže byť ohrozený ako celok. Evolúcia môže vlastne prebehnúť iba rozdelením populácie na malé celky, napríklad prírodnou katastrofou, tzv. bottleneck efect, efekt hrdla fľaše, cez ktorý prejde iba časť populácie.

Autori predloženého článku[1] sa zamerali na vznik inovácií v rôzne prepojených kolektívoch a prišli na podobný záver. Čím je kolektív prepojenejší, tým menej inovácií v ňom vzniká. Z mémologického phľadu je to vlastne samozrejmé, pretože v určitých skupinách sa namnožia iba určité mémy, ktoré vzájomne vytvoria ekotop, čiže symbiotický sebaudržiavací systém. V mozgu asociované nevhodné mémplexy (mutácie) prakticky rýchlo vyhynú, pretože nositeľa tohoto mozgu v danej skupine socializačne znevýhodňujú, Čím je novinka radikálnejšia, tým menšiu šancu na šírenie má, čoho dôkazom je samozrejme aj tento text.

Je to zaujímavé aj z ďalšieho hľadiska. Väčšia komplexita je možná iba obmedzovaním vnútornej diverzity. Napríklad druh, ako komplexnejší systém od jedinca musí nevyhnutne obmedziť génovú diverzitu. Pohlavne sa množiace druhy si udržujú druhovú stálosť vylučovaním mutácií. Mutácie môžu byť iba odtiaľ-potiaľ, pretože buď sa v krížením v populáciách stratia, alebo sa jedinci s prílišnou mutáciou nerozmnožia. Prirodzený výber umožňuje nárast komplexity obmedzovaním diverzity.

Máme tu však aj analogon z kultúry. Čím je komplexnejšia kultúra, tým menšiu diverzitu umožňuje. Prejavuje sa to napríklad v podobe mémplexov štátu, ktoré zabezpečujú vnútorné obmedzenie diverity. Zrejme to je aj hlavná ekologická úloha mémplexov štátu v civilizačnom ekosystéme, teda stabilizovanie komplexnejších kultúrnych štruktúr, aké môžu vzniknúť napríklad kmeňových zväzoch. Je neoddiskutovateľnou skutočnosťou, že v kmeňových zväzoch nikdy nevznikli komplexnejšie civilizácie a tak isto, že zánik civilizácie bol vždy spojený so zánikom štátu.

lh3.googleusercontent


Literatúra a odkazy:

  1. Derex, M., & Boyd, R. (2016). Partial connectivity increases cultural accumulation within groups. Proceedings of the National Academy of Sciences, 201518798. doi:10.1073/pnas.1518798113

Ladislav Kováč: Prírodopis komunizmu

Tu budú umiestnené poznámky ku knihe

Kováč, L. (2007). Prírodopis komunizmu Anatómia jednej utópie. Kaligram, Bratislava. Retrieved from http://www.biocenter.sk/lkpublics_files/Prirodopis_komunizmu.pdf

Centrálne plánované hospodárstvo

Kováč [1] v kapitole „Iracionalita ekonomického systému“opisuje komunistický ekonomický systém ako iracionálny. To je ale pomerne zvláštne, pretože schopnosť racionality prisudzuje systému, hoci v celej knihe robí za ten systém zodpovedných ľudí. Skrátka systému priznáva intencionalitu. Ale môže byť systém iracionálny?

Ak na chvíľu zabudnem na to, že Kováč teóriu mémov vlastne nepochopil a slovo mém používa iba ako synonymum pre niektoré kultúrne entity, pričom mému, ako darwinistickému tvorovi priznáva jeho intencionalitu iba občas., tak predpokladajme, že spolu s ním budeme chápať kultúru ako svojbytný darwinistický ekosystém. V takom prépade však je otázka iracionality komunistického ekonomického systému otázkou toho, či môže byť darwinistický systém racionálny, či iracionálny. Odpoveď je už viac ako poldruha storočia známa: nemôže. Darwinistický systém skrátka iba JE bez prívlastkov.

Pridávanie prívlastkov nejakej stávajúcej skutočnosti je vyjdrením postoja k nej. Samotný kmunistický ekonomický systém nie je racionálny, či iracionálny, sám o sebe, ale až vo vzťahu k nejakým hodnotám. A hodnoty nie sú súčasťou toho systému, hodnoty sú súčasťou hodnotiaceho subjektu. To nie je nič iné, ako iným spôsobom prevyprávaná predstava sveta, ktorý je stvorený pre človeka, a je len na ňom ako s tým svetom naloží, teda teologická predstava. Teologická predstava sa však nezaobíde bez absolútneho Boha, pretože iba on jediný môže z (ním ustanovených) pravidiel sveta niekoho vymaniť. Darwinistický svet však Boha nepotrebuje, sám si deterministicky ustanovuje svoj poriadok a z tohoto poriadku niet výnimiek.

Ak teda Kováč hovorí o iracionalite komunistického ekonomického systému, robí bežnú chybu mnohých humanistických intelektuálov: zamieňa si hodnotový model nejakej skutočnosti za samotnú tú skutočnosť. Teda napríklad, že predstava centrálne plánovaného hospodárstva (CPH), teda komunistický model skutočnosti, je totožný so skutočnosťou, v ktorej sa CPH realizovalo. Celá Kováčova analýza ekonomického systému za komunizmu, inak vecne správna, však nie je analýzou iracionálnosti CPH, ale rozporu modelu CPH s realitou CPH. CPH fungovalo jedniným možným spôsobom, teda ani racionálne ani iracionálne.

Rozporu modelu sveta so svetom samým sa z povahy veci nedá vyhnúť. Nikoho však nenapadne tvrdiť, že svet je iracionálny. Ekonomické a politické modely (teórie) spoločnosti sa v mnohom od seba líšia, jedno však majú spoločné: všetky do jedného sa mýlia, pretože sú to len modely. V momente, keď pri pokuse vysvetliť spoločenské javy na túto nevyhnutnú vec zabúdame, prestávame byť vedcami a stávame sa ideológmi. Kováč, sa žiaľ vo svojej knihe vydal týmto smerom, hoci sa snaží budiť dojem vedeckej analýzy.

Skutočná vedecká analýza, navyše s ambíciou darwinistického výkladu, by skúmala z akých mémov a prečo sa vyvinul model CPH, aké symbiózy s akými mémamai vytváral, aby si zabezpečil úspech replikácie, ktoré z týchto mémov potom v praxi prežili v reálnom CPH a prečo, ktoré nie a prečo, ktoré po rozpade komunistického ekosystému prežili a prečo atď. Odhalila by nejaké zákonitosti, napríklad vysoký symbiotický potenciál rovnostárskych mémov.

Taktiež by pravdepodobne odhalila vývojový strom mémov, ktoré tvorili mémplex predstavy CPH, strom, ktorého pôvodné mémy siahajú ďaleko do minulosti. Stačí si spomenúť na Platónovu Ústavu. Mémy rozumného riadenia spoločnosti sú hádam tak staré, ako sú staré spoločnosti. To značí iba jedno. Kováč nemá pravdu v tom, že komunistický model CPH sám seba usvedčil z iracionality a zlyhal. CPH je len jedna z mnohých symbióz, do ktorých mém rozumného riadenia spoločnosti vstúpil. Má mimoriadne úspešnú stratégiu prežitia. Je súčasťou všetkých politických ideológií bez rozdielu. Áno, aj ideológie anarchokapitalizmu, hoci jej hlásatelia veria, že chcú spoločnosť ktorá sa sama reguluje bez riadenia nejakou autoritou. V skutočnosti súčasťou tohoto mémplexu je mém rozumného riadenia spoločnosti, len v symbióze s mémom samo.

Model je model, ale skutočnosť je vždy iná. Preto je logicky najlepšou stratégiou mémov, ktoré tieto modely vytvárajú, vstupovať do symbióz vždy s inými mémami a mémplexami, rovnako, ako to robí mém rozumného riadenia spoločnosti. Vždy, keď nastane rozpor modelu s realitou, takýto mém nezahynie s rozpadom ekosystému inštitúcií (ekotopov mémplexov) na modeli stavanom.


Literatúra a odkazy:

  1. Kováč, L. (2007). Prírodopis komunizmu Anatómia jednej utópie. Kaligram, Bratislava.

Homo economicus

Pri štúdiu knihy Ladislava Kováča „Prírodopis komunizmu“ [1] som začal, popri iných poznámkach, písať aj poznámku týkajúcu sa Kováčovho chabého pokusu o falzifikáciu neoliberálnej paradigmy, známej pod menom Homo economicus. Ide o pomerne dôležitú otázku, pretože sa zaoberá podstatou existencie človeka, jeho základným antropologickým koceptom. Poznámka sa rozširovala, tak som sa rozhodol ju napokon zverejniť ako článok.

Náhly kolaps komunizmu bol prekvapením aj pre profesionálnych expertov. Bežne sa predpokladalo, že pretrvá stáročia. Ak by racionálny Homo economicus, občan zrelého komunizmu akceptoval takúto chmúrnu predpoveď, ako by konal? Prijal by nevyhnutnosť, samozrejme. Počítal by zisky a straty. Prispôsobil by sa. Skúsenosť však ukázala (a je veľká škoda, že prieskum verejnej mienky nebol dovolený a zrejme sa nik nepokúsil urobiť ho tajne), že najinteligentnejší, vysoko vzdelaní ľudia sa komunizmu neprispôsobili. Dokonca aj keď pripúšťali jeho stáročné pretrvanie. Urobili kompromis so systémom, aby mohli prežiť a aby chránili svoju rodinu, ale vnútorne ostali neskloniteľnými a odmietajúcimi. To však neznamená, že komunizmus, po tom, čo sa jeho kúzlo vytratilo, sa stal útočišťom menejcenných. No tí inteligentní a šikovní ľudia, ktorí nemali problém akceptovať komunizmus s jeho teóriou i jeho praxou, sotva môžu byť označení za silné, integrálne osobnosti.

Vedie nás to k nevyhnutnému záveru: hypotéza, že Homo economicus je paradigmou „opravdivo“ racionálneho, teda biologicky a kultúrne relevantného ľudského správania, bola komunistickým experimentom sfalzifikovaná. [1]

Homo economicus

Ťažko povedať ako to asi Kováč myslel, ale zdôraznené časti textu by práve slúžili ako potvrdzujúci argument pre paradigmu Homo economicus. Teda, že si každý zrátal riziká, náklady a možné zisky svojho správania, a na základe takéhoto kalkulu sa potom správal. Práve v tom by mala byť vnútorná osobnostná integrita Homo economicus. Ideály a mravné postoje majú hodnotu X, riziká z ich uplatnenia Y, ak Y > X, tak Homo economicus nebude to X presadzovať.

Dokonca aj tie prípady, o ktorých Kováč hovorí skôr, teda tých, ktorí obetujú aj život za vlastné ideály, nevyvracajú paradigmu Homo economicus. Ak pre niekoho platí, že X > Y, teda, že ideály majú vyššiu hodnotu ako prípadné následky, tak to nijako neprotirečí paradigme Homo economicus. Samovražedný islámsky útočník si napríklad pod to X zahrnie aj odmenu na onom svete, teda tú rajskú záhradu plus 60 panien a nehynúcu slávu k tomu, pričom je v tomto živote možno niktošom. No nekupte to!!! A to isté, aj keď v menej vypuklej forme sa dá povedať aj o tých vzdelaných a intelektuálne založených jedincoch, ktorí aj po páde komunizmu naďalej zotrvávali na jeho pozíciách, hoci to pre nich značilo stratu výhod. Aj oni napĺňajú to X ziskom rôznych pocitov nadradenosti, či viery v budúce zisky, ktorý prevyšuje Y. Práve tá integrálnosť osobnosti môže byť preto až výslednicou ekonomického kalkulu, nie zdrojom.

Nemyslím si teda, že má Kováč pravdu, že komunistický experiment paradigmu Homo economicus sfalzifikoval.

Problém paradigmy Homo economicus je, že je to ad hoc teória, ktorá má potvrdiť neoliberálny pohľad na spoločnosť. Teda myšlienkový postup je takýto: najlepší je voľný trh, preto treba hľadať takého človeka, ktorý sa na voľnom trhu trhovo zodpovedajúco správa. A aký sa na voľňom trhu najlepšie správa? Predsa taký, čo je sám sebe subjektom, napĺňateľom svojich potrieb, sám vie najlepšie čo chce a čo nechce a svoju subjektivitu si presadzuje sám najlepšie. Aby to mohol robiť, tak logicky musí byť vtelenou kalkulačkou svojich potrieb a ochoty znášať za ich splnenie náklady.

Ako každá ad hoc teória o človeku, aj táto postupuje od postulátov teórie, cez selekciu faktov pre teóriu výhodných, až po odselektovaného, vykuchaného človeka. Takáto metodika je spoločná všetkým ideológiám bez rozdielu, či už sú to ideológie náboženské, marxistické, nacionálne, konzervatívne, liberálne, zelené, či anarchistické.

Našťastie máme k dispozícii aj opačnú metodiku: zbierame fakty o nevykuchanom človeku v nevykuchanom celkovom kontexte sveta a až hľadaním súvíslostí v týchto faktoch sa pokúšame sformulovať nejakú tú antropológiu, nejaký ten model človeka. A práve tento postup, nie Kováčove moralistické analýzy, výrazne spochybňuje antropológiu Homo economicus.

Základný predpoklad paradigmy Homo economicus, teda slobodná a nezávislá subjektivita človeka, je totiž pre Homo iste lichotivý, predsa však len mýtus, nezodpovedajúci vedeckej evidencii.

Pokiaľ je správanie jedinca aspoň sčasti determinované jeho genómom (a to nesporne je), tak prinajmenšom časť subjektivity rozhodovania prechádza zo subjektivity jedinca na subjektivitu druhu Homo sapiens sapiens, a jedinec je len vykonávateľom druhového kalkulu druhových potrieb a je druhovo neslobodný. Ako sa dá napríklad potom vedieť, že štátne regulácie (to stelesnenie diabla v neoliberalizme a anarchizme všetkých podôb) nenapĺňajú subjektivitu druhu Homo sapiens?

Iste, môže tu byť námietka, že každý jedinec má unikátny genóm, teda unikátnu sadu variánt (alel) tých istých génov, a má takto určenú subjektivitu. To ho však vôbec neoslobodzuje od druhovej subjektivity a prinajmenšom sa dá povedať, že v každom jedincovi súperia dve kalkulácie, pričom tá druhová jednoznačne prevažuje, pretože druhová identita je prejav druhovej stability, a tým aj dominancie nad individuálnym genómom, kým individuálny genóm zaniká v každom z jedincov.

Inak povedané: nedá sa prinajmenšom z biologických dôvodov subjektivitu jedinca ohraničiť ním, a teda ak aj javí správanie, ktoré interpretujeme ako racionálne vykalkulované, nie je to iba jeho správanie a ten kalkul nie je iba jeho kalkulom.

Na tomto mieste priam fyzicky počujem rozhorčenú námietku klasických humanistov, že predsa človeka nemôžeme redukovať na biologickú podstatu, že človek má predsa rozum, myslí, má dušu, atď, a tá je jeho individuálnou charakteristikou, neodvoditeľnou z biologických koordinátov. Iste, človek sa vyvinul zo zvieracích predkov, ale z tej „zverskosti“ sa (nejako!) vymanil práve vďaka rozumu. Absolvoval som množstvo diskusií na túto tému a veľmi skoro skončili pri prvej otázke, ktorú som oponentom položil: čo to je rozum, myseľ, duša? Nedá sa nič robiť, klasické humanistické vedy nemajú racionálny bezrosporný koncept mysle, či duše. Prečo s ním potom argumentujú?

O tom, čo sa deje v mozgu dnes stále viac a viac faktov prináša viacero neurovied. Jedným z prvých výsledkov ich skúmania je popretie predstavy slobodnej vôle, tejto centrálnej dogmy subjektu mysle. Zdá sa, že to, čo popisujeme ako vedomie, je len špička ľadovca nevedomých rozhodovacích procesov, alebo dokonca len akýsi prepájač somatických nevedomých procesov [2]. Ak je to tak, neostáva nič iné, ako uznať, že tá druhová subjektivita má oveľa podstatnejší charakter, ako sme ochotní si priznať, pretože podstata kalkulu je potom značne formovaná druhovým programom výstavby štruktúry mozgu. Dnes už máme do značnej miery realistickejší obraz architektúry mysle. Mozog, tak ako u každého iného druhu, slúži na vytváranie modelu prostredia, v ktorom má organizmus žiť, a k tvorbe takého modelu má vrodený systém modulov, alebo nástrojov [3]. Schopnosti týchto nástrojov, ich štruktúra a vzájomné vzťahy, sú druhovo podmiené časti rozhodovacej kalkulácie, a teda majú druhovú subjektivitu. Týmto myseľ stráca tú aureolu antropocentrickej výnimočnosti, veď veľmi podobné štruktúry nachádzame aj u iných tvorov, čo mimo iné značí, že skutočná subjektivita nášho rozhodovania nie je ani druhovo lokalizovaná, ak rovnaké moduly mysle nachádzame u iných druhov. Stále zretelnejšie je jasné, že ak rozhodujú tieto moduly a ich vzájomné vzťahy, tak hlavným subjektom rozhodovania je darwinistický prirodzený výber, tieto štruktúry vytvárajúci.

Bolo by však nesporne chybou, ak by sme myseľ obmedzili iba na vrodené moduly kognitívno behaviorálneho rozhodovania. V mozgu predsa nemáme nejaký modul na písanie, matematiku, politické kecy, ekonomiku, atď. Človek sa predsa kupuje, predáva, skrátka správa sa ekonomicky, tak odkiaľ to berie, ak to nie je vrodené? Možno je v ňom NIEČO, čo sme ešte neidentifikovali, ale robí to z neho Homo economicus, aj keď nie vždy, aj keď inak plní druhovú subjektivitu. Práve to NIEČO môže byť pre nás špecifické, že áno?

Utiekanie sa v antropológii (v humanitných vedách vôbec) k NIEČOmu má viacero problematických aspektov. Ten najdôležitejší je ten, že opäť podľa výskumu neurovied nemá oporu v štruktúrach mozgu. Mozog používa na všetko tie isté štruktúry, ako ich majú všetky opice. Skrátka viditeľne v mozgu NIEČO navyše nemáme. A veru vynaložilo sa nemalé úsilie k jeho objaveniu. Ďalší aspekt je v nekonzistentnosti predstáv hlásateľov NIEČO, pretože v prevažnej väčšine sú až horliví stúpenci darwinizmu, súčasne však ignorujú to, že na vývoj toho NIEČOho darwinistickým mechanizmom by bolo treba príšerne veľa času a vývojových medzistupňov.

Mohol by som tu uvádzať mnoho zdrojov, ktoré vyvracajú predstavu NIEČOho navyše oproti iným tvorom. Nedávno však som objavil skutočne ilustratívny príklad, ktorý predstavu NIEČOho v človeku prinajmenšom výrazne spochybňuje, ak nie falzifikuje — tzv. vlčie deti (feral childs) [4]. Ide o mláďatá sapienta, ktoré z rôznych príčin a od rôzneho veku žili odlúčene od kultúry sapientov. Najčastejšie sa takéto prípady udiali tak, že sa nejakým spôsobom ocitli v divočine a tam sa ich ujali sociálne druhy, ako vlci, či opice. Aspoň tak sa to väčšinou predpokladá. Dôležité však pre našu tému je to, že čím skôr vlčie deti boli odlúčené od spoločnosti sapientov a ich kultúry, tým menej v nich bolo toho NIEČOho. Ak to bolo vo veku pod 5 rokov, tak sa už nenaučili jazyk, zhodne neboli socializovateľné, a miesto toho NIEČOho človečieho, bol ich mozog plne v područí NIEČOho psieho, vlčieho, opičieho, ich sociálnych zvykov a kultúry. Hoci ich osudy a pôvod sa líšil snáď vo všetkých paramatroch, tak výsledok odlúčenia bol charakterizovaný okolím ako mentálna retardácia. Ako ilustratívny príklad je možné si pozrieť správanie Oxany Malaji, ukrainského dievčaťa, ktoré žilo od troch rokov medzi psami. V troch rokoch už samozrejme vedala rozprávať, k čomu sa po tréningu dokázala vrátiť. Naďalej je však mentálne retardovaná. Deti, ktoré sa dostali do opatery zvierat v kojeneckom veku sa už nikdy nenaučili jazyk a boli úplne imúnne akejkoľvek kutúrnej situácii, rovnako ako iné zveratá. Ecce Homo

Je tu teda očividný fakt, že náš mozog nevyniká ničím evolučne novým, a preto zdroj zvláštností nášho správania treba hľadať MIMO neho, nie v ňom. Všetko, čo nás činí tak zvláštnym druhom opíc je v našej kultúre, a v zákonitostiach vývoja kultúry, v jej evolúcii treba hľadať vysvetlenie, nie v nás. Samozrejme ja sa pri tomto vysvetlení uberám cestou darwinistického modelu kultúry, teda cestou teórie mémov. Ale to pre tento článok nie je dôležité, preto to ani nebudem rozoberať bližšie.

Podstatný záver z toho, že našu výnimočnosť treba hľadať MIMO nás je ten, že kultúrne elementy sa vyvíjajú nezávisle na nás. Majú teda vlastnú intencionalitu, vlastné záujmy, a preto na uplatnenie svojej intencionality využívajú naše mozgy. To značí, že každý kalkul, ktorý zdanlivo vykonáva človek, je vlastne kalkul, ktorý cez nás vykonávajú naše gény (druhový kalkul) a mémy (kultúrny kalkul). Gény vytvoria nástroje a mémy tieto nástroje použijú.

Toto je falzifikujúca námietka voči paradigme Homo economicus, pretože tá predpokladá miesto a spôsob kalkulu ohraničený na človeka.


Literatúra a odkazy:

  1. Kováč, L. (2007). Prírodopis komunizmu Anatómia jednej utópie. Kaligram, Bratislava.
  2. Morsella, E., Godwin, C. A., Jantz, T. K., Krieger, S. C., & Gazzaley, A. (2015). Homing in on Consciousness in the Nervous System: An Action-Based Synthesis. Behavioral and Brain Sciences, FirstView, 1–106. doi:10.1017/S0140525X15000643
  3. Barrett, L., Dunbar, R., & Lycett, J. (2007). Evoluční psychologie člověka. Portal s.r.o. Praha.
  4. Feral child. Wikipedia. https://en.wikipedia.org/wiki/Feral_child

Náčelníctvo

Náčelníctvo, chiefdom, Häuptlingstum  (Wikipédia).

Podľa [3] je lovecko-zberačská tlupa (LZT) neinštitucionalizovaná. Napríklad  nemá náčelníka, pretože ho nepotrebuje. Naša organizácia tlupy sa nepodobá rodinnej tlupe ako je u šimpov, či goríl, ale pozostáva z  viacerých rodín, je podobnejšia tlupám bonobov [4]. Vládnu v nej oveľa fluidnejšie vzťahy.

Podľa [2] ovšem sa prirodzeným darwinisticky graduovaným spôsobom pri hustej lokálnej sieti kmeňov nevyhnutne musela vyvinúť inštitúcia na riešenie neustálych medzikmeňových sporov. Je to miesto pre selekčný tlak na prirodzených  alfa-samcov, ktorí sú vybraní do rady náčelníkov, aby zastupovali kmeň.  Veď je zrejme prirodzené, že sa tam nepošle slaboch. Zatiaľ však je pre mňa takto zdôvodnené náčelníctvo evolučne málo graduované.

Implikácie:

Zas a znova ten istý problém selekcie komplexnejších systémov. Ale prečo? Nejaký zákon narastania komplexity by to chcelo, a ten by nejako musel vychádzať z termodynamiky. Niečo ako:

Ak nejaká štruktúra v komplexnejšej forme spotrebuje na svoje udržanie menej energie ako štruktúra pozostávajúca z menej komplexkných vzájomne neviazaných štruktúr, tak sa presadí.

Lenže vidím viacero  problematických miest v tejto formulácii.  Alibisticky a naivne:

Niekedy je komplexnejšia štrúktura prírodným výberom preferovaná.

Náčrt mémovej evolúcie od kmeňa ku štátu

Pre  náš druh je typická tlupa fluidných rodín v celkovom počte do 200  členov, čo je na opice veľa. Väčšia tlupa značí viacero výhod. Jednak  väčšie bezpečie, ale aj širšia génová diverzita. Lenže aj to má svoju  cenu, ako všetko. Väčšia tlupa je aj oveľa väčšia zložitosť vzťahov a  potreba mozgu, ktorý je schopný to zaznamenávať. To je podľa evolučných  psychológov pravdepodobný dôvod, prečo máme väčšie mozgy.

Biologickou  evolúciou sme dizajnovaní na typický opičí život v tlupách  lovcov-zberačov. Tak to bolo až do mladšieho neolitu, kedy sme pred 15 -  20 tis. z neznámych dôvodov začali žiť usadlým spôsobom života a  vyvinuli sa poľnohospodárstvo. To ovšem prinieslo problém zahusťovania  populácie na celky, ktoré ďaleko presahujú počet 200 členov. Na toto  ovšem nemáme vrodenú kognitívno-behaviorálnu výbavu, preto sa vzťahy v  takýchto populáciách museli nejako vyvinúť mimo biologickú evolúciu. A  tak nastal prudký rozvoj evolúcie mémov. Mémy sú odvtedy nad sapienta  nadradené a začinajú v stále väčšej miere podliehať vlastnej evolúcii.

Zrejme  prvými takýmito mémami boli mémy rodu. To značí mémy, ktoré sa spájali s  vrodenými mémami pokrvnej príbuznosti. V interpretačnom rámci evolučnej  psychológie ide o systém príbuzenskej selekcie (kin selection). Proste  začneme za príbuzných považovať aj tých, ktorí príbuznými nie sú. Tak  vznikol podľa mňa komplex mémov rodu. Sapient si do hlavy vreplikuje  výchovou, že tí čo žijú za hentým kopcom sú tiež „naši“, že patria do  nášho rodu. Princíp je, že sapient je tomuto mémplexu už trvale  podriadený a je ním regulované jeho správanie. Takto vznikli kmeňové  mytológie. Kmeň je preto mémová extenzia vrodených  kognitívno-behaviorálnych modulov príbuznosti.

Kmeň  však predsa len predpokladá určitú osobnú znalosť jeho príslušníkov.  Zrejme preto sa vyvinuli mémy, ktoré v kmeňových spoločenstvách nútia  sapientov replikovať mémplexy kmeňových rituálov, tak, že sa všetky  tlupy kmeňa raz do roka stretávajú na nejakom vyhradenom území. Tam sa  všetci aspoň vidia, čím sa uspokojuje priamo vrodený modul príbuznosti.

Pravdepodobne  až zmohutnenie kmeňových mytológií umožnilo rozšíriť kmene na kmeňové  zväzy. A odtiaľ mi príde celkom prirodzené, že vznikne mytológia, teda  ekosystém mémov, ktorý už dokáže usmerniť správanie sapienta smerom k  príbuzenskému správaniu k inému sapientovi aj vtedy, keď toho sapienta v  živote neuvidí. Všetky štátne a národné ideológie majú túto schopnosť.  Len musia byť zložitejšie ako čistý kmeňový rituál, teda sú  komplexnejšie a teda sa musia dlhšie a častejšie do hláv replikovať.


Povolebné impresie

Na Slovensku práve skončili komunálne voľby. Mali sme si zvoliť svojich zástupcov. Za tým je implicitný predpoklad, že od zvolených zástupcov závisí ako bude daná obec fungovať. Je to typicky opičí predpoklad, vychádzajúci z opičej prirodzenosti. Predsa to, čo sa v obci rozhoduje, závisí od ľudí, od koho iného, že? Kvalita tých rozhodnutí je daná kvalitou vodcov tlupy, a chválapánubohu, demokracia je o tom, že si vodcov môžeme vybrať. Potiaľ vrodený opičí pohľad.

Voľby

V takom prípade skutočne musí mať zvolený zástupca nejakú možnosť zásadne veci meniť. Lenže v skutočnosti aj zvolení zástupcovia sú podriadení ZÁKONOM a zákony sú mémy. Ak sa pozrieme na to, čo môže a nemôže zvolený zástupca robiť, tak vidíme, že prakticky minimum. A vždy, keď sa objaví nejaké (zdanlivo, či naozaj) nesprávne rozhodovanie zvoleného vodcu, obec volá po regulácii, ktorá by rozhodovanie vodcu obmedzila zákonom, ktorým by sa mali všetci vodcovia v budúcnosti riadiť. Zákonom, teda mémami, čiže aby domestikátor na seba prevzal ďalšie kompetencie, predtým riadené vrodenými, biologickou evolúciou selektovanými, interpersonálnymi zákonitosťami.

Jav, kedy sa biologickou evolúciou vyselektované kognitívno-behaviorálne interpersonálne a iné životné funkcie sapientov presúvajú na funkcionalitu symbionta — domestikátora —, nazývam domestikačný drift. Demokracia je takýmto driftom pretože:

  1. Stratifikuje evolúciu mémov od evolúcie biologickej. Demokracia vládu zákona nadraďuje nad vládu jedincov. Mém: všetci sú si pred zákonom rovní. Z tohoto pohľadu je vláda diktátora, či panovníka, stále ešte menej domestikovanou formou vlády, pretože je takáto vláda stále ešte podmienená osobnými vlastnosťami panovníka a schopnosťou jemu podriadených sapientov vybudovať si svoj priestor pomocou vrodených interpersonálnych kognitívno-behaviorálnych modulov. Evolúcia spoločnosti je preto menej stratifikovaná. V demokracii je vrstva mémov zreteľnejšie oddelená od biologickej vrstvy.
  2. Simplifikuje domestikanta. Demokracia je vládou väčšiny. Väčšina však má iba priemerné vrodené kognitívno-behaviorálne schopnosti To sa týka aj schopností posúdiť zložitosť prostredia a podľa toho prijímať rozhodnutia o veciach spoločných. Súčasne má každý na to aj priemerný čas, pretože sa musí venovať prežitiu seba a svojich potomkov. Demokracia je jeden z ekologických mechanizmov, ktoré vedú ku kastovaniu spoločnosti spoločenskou deľbou práce. Každá kasta obsiahne z celkovej funkcionality iba obmedzenú časť. V demokracii sa vytvára špecializovaná kasta vodcov. Každý akt demokratických volieb je aktom selekcie prírodného výberu určitého fenotypu sapienta vhodného pre kastu vodcov.
  3. Cyklicky sa replikuje. Voľbami sa podporuje darwinistický charakter systému, pretože selektovaní noví sapienti musia replikovať mémplexy inštitúcií, robia to samozrejme s chybami, vytvárajú sa variácie, následné selekcie, teda systém je v pomerne rýchlom slede evolvovaný.
  4. Systematizuje drift. To si rozoberieme podrobnejšie ďalej.

Demokratický ekosystém je samozrejme zložený z mémplexov, ktoré sa spolupodieľajú na ekosystémovej stabilite. Jedným z kľúčových mémplexov je mémplex správneho vodcu. Tento mémplex je nevyhnutným symbiontom každého demokratického mémplexu, napríklad mémplexov politických strán, ideológií, mémplexov inštitúcií štátnej, či obecnej správy a pod. Mémové ekosystémy sú riadené vlastnou evolúciou, ktorá vyplýva z odlišnej podstaty mémov ako je molekulárna podstata biologickej evolúcie. Preto záujmy mémov sa často odchyľujú od záujmov sapientov, ktorí ich replikujú. To vyvoláva konflikt, ktorý sapienti pociťujú ako nespokojnosť so svojím miestom v spoločnosti, ako spoločenskú psychickú depriváciu. To spätne vyvoláva tlak na mémplexy demokratického ekosystému, pretože hrozí strata motivácie sapientov pre replikáciu tohoto ekosystému. Ekosystém na udržanie stability používa nasledovný mechanizmus:

Cyklickosť demokratického ekosystému v spojení s nadraďovaním zákona nad vodcov vytvára stabilizujúci sebapotvrdzovací systém. Nespokojnosť sapientov vyvolávaná evolúciou mémov, kde sa riešia potreby mémov, nie sapientov, sa cyklicky saturuje výmenou sapientov, ekosystém však vo svojich hlavných rysoch prežíva a upevňuje sa. K tomu samozrejme prispieva aj nadraďovanie zákona nad vodcov, ktoré saturuje biologickú potrebu poraziť vodcu, súčasne však potvrdzuje stratifikáciu ekosystému mémov.

Ako vidno, obe replikačné udalosti v demokratickom ekosystéme mémov jednak prispievajú k jeho stabilite, súčasne však systematizujú domestikačný drift sapientov. Demokracia teda je vysoko efektívny systém postupujúcej domestikácie sapientov, pretože jednak systematicky oddeľuje evolúciu mémov od jej sapientej fenotypovej závislosti, súčasne tiež prehlbuje závislosť sapientov na systéme , teda jeho prechod od mutualistickej symbiózy k endosymbióze.

Problém komplexity

Musím si vynadať do oslov. Čítam [1] a vravím si: veď oni nevedia  zadefinovať ani čo je kmeň a čo je štát. Lenže potom mi došlo, že žiadna  komplexná štruktúra sa nedá zadefinovať. Skúsme zadefinovať čo to je  kôň, mucha, les, atmosféra… Túžba po jednoznačných definíciách je zrejme  pozostatkom vied 18. stor. kedy sa veda chápala ako schopnosť  rozklasifikovať skúmané do kategórií a z tých vytvoriť nejaký systém.
 
V  skutočnosti dokážeme nanajvýš vyzdvihnúť nejaké typické atribúty  definovanej komplexity. Napríklad že tiger je mäsožravý, cicia mlieko,  srsť je pruhovaná… Tým ho odlíšime trebárs od zebry. Lenže tiger nie je  definovaný týmito atribútmi. Zároveň je definovaný množstvom atribútov,  ktoré definujú aj zebru a iné entity.
 
Evolúcia je o  líniách, nie o oddelených bodoch v čase. V líniách sa atribúty iba  premieňajú, prípadne hromadia, zmnožujú. Preto v línii možno nájsť  určité úseky, kde nejaký atribút má určitú podobu, hoci v  predchádzajúcom období ju mal inú a časom súčasnú podobu stratí.
 
Aké  sú odlišujúce atribúty kmeňa alebo štátu? Podľa [1] to vyzerá tak, že  klasická antropológia a politológia s tým má naozaj problém. Myslím, že  pozoruhodný rozdiel medzi kmeňom a štátom je organizovanie sapientov  podľa genetickej línie. Kým v kmeňovom usporiadaní je organizovanosť  podriadená viac geneticky, v štátnej organizácii tomu tak nemusí byť a  zväčša ani nie je.
 
No veď uvidíme ďalej…

Spoločenská organizovanosť ako darwinistický systém

Keď tak čítam [1], uvedomujem si hlbokú priepasť medzi jediným myšlienkovým konceptom, ktorý na popis dynamiky komplexných systémov máme — darwinizmom — a popisom, ktorý ponúkajú spločenské vedy.

Autori bez problémov popisujú ako niie je možné chápať náčelníctvo, alebo štát ako jednu jasne vymedzenú kategóriu. Popisujú rôzne varianty týchto foriem. Dokonca popisujú vymreté formy takých usporiadaní.

Rovnako uvádzajú, ako boli niektoré formy za daných podmienok úspešné a iné vytlačené na okraj diania, teda popisujú selekciu na variantách riešení.

Tak isto nezabudnú zdôrazňovať tradíciu, ako spôsob, ktorým sa tieto formy udržiavajú vo svojej stabilite. Tradícia, ktorá sa udržiava odovzdávaním z generácie na generáciu, teda dedičnosť.

Evolvujúci systémNo ale čím je definovaný každý systém, ktorý podlieha darwinovskej evolúcii?

V ich ponímaní sa zmeny v systéme akosi objavia ako novinka. Bolo kmeňové zriadenie, ale niekde sa z neho stal centralizovaný štát. Popíšu atribúty jedného, druhého. Kto to spravil, kedy, aké okolnosti asi boli príčinou. Z takéhoto výkladu však vôbec nevyplýva nevyhnutosť nových foriem. Vyzerá to tak antropocentricky: niekto dostal dobrý nápad a ostatných presvedčil, aby ho uznali za kráľa. Alebo donútil. Ale to je to isté, ako keby sme tvrdili, že predok tigra si povedal: „Super, nebolo by fajn byť tigrom? Vyviniem sa ja v zubatú príšeru!“

Ak niečo javí všetky znaky darwinistického systému, tak je to darwinistický systém. Je rozumné hľadať v ňom elementárne entity, ktoré podliehajú selekcii, zákonitosti, podľa akých vznikajú variability a ekosystémové zákonitosti, ktoré sa rovnako z generácie na generáciu vyvíjajú do nových a nových foriem.

Inak, podobnú kritiku a prístup uplatňujú aj autori knihy Darwin’s Conjecture: The Search for General Principles of Social and Economic Evolution [5].

THE EVOLUTION OF HUMAN SOCIETIES

Poznámky ku knihe autorov Allen W. Johnson & Timothy Earle. Ide o zrejme často citované dielo, malo by predstavovať súčasný reprezentatívny pohľad na vývoj sociálnej organizovanosti ľudských spoločenstiev od jednotlivej rodiny po štátne formy.

Úvod (Introduction)

Boas oddelil rasu od kultúry, pretože indivídum:

take on the cultural characteristics of the communities in which they are raised, whatever their racial backgrounds.

Teda predpoklad vrodenej rovnosti všetkých, bez ohľadu na evolučnú minulosť. Popieranie evolúcie. Každá kultúra je u neho týmto jedinečná, nemá minulosť.

Service, on the other hand, took a more ecological perspective. He did not see how leaders could dominate the political process unless they provided real value to their followers and subjects. Uncontrollably greedy and aggressive individuals, after all, are often killed off in egalitarian societies. Leaders organize war parties and defenses, build and maintain irrigation systems, store food as famine relief, and manage intergroup trade. People allow them a greater share of community wealth precisely because they are necessary to the well-being of community members. In this version of multilinear evolutionism, a leader’s success would vary depending on local need for the organization of labor and the control and development of resources.

Typické pre antropocentrické nazeranie je to posudzovanie užitočnosti, či neužitočnosti lídra pre ostatných.

A more productive approach is to acknowledge that the resort to aggression to achieve one’s goals is part of our biological heritage and that what is to be explained is how aggression is expressed under varying circumstances. Then it becomes clear that aggression takes forms appropriate to the social and political systems in which it occurs.

Podla substantivistu Polanyiho (1957) si ľudia sprostredkujú tovar tromi úplne odlišnými spôsobmi:

Chýba tu evolučný kontext. Ako by sa zrazu obavili tri formy?

As we shall see, the behavior described in our case studies is seldom in conflict with these basic principles. But because they are basic, and more or less universal, they alone cannot help us understand the patterned differences we find among types of human societies. Human nature is distinguished by its malleability to different necessities. To explain these differences in human behavior, we need a theory encompassing patterns of adaptation characteristic of particular combinations of population, environment, and technology.

Správne si všíma, že čisté motivácie popísané evilučnou psychilógiou nestačia na popísanie správania, pretože sú síce záakladom, ale kultúry sú rôzne.


As problem solvers, leaders manage the economy to the advantage of constituent families, increasing the benefits of participation in the political economy as population pressure grows. Saying the same thing in other words, the cost to the household of not participating in the political economy becomes unbearable-in and lands, what farm family can turn its back on the elites who control the irrigation water? We visualize the evolving political economy as expanding like a bubble. For families inside the bubble the benefits of participating in the political economy exceed the costs; for those outside, the costs exceed the benefits.


Always in search of new sources of revenue, chiefs seek to expand their territorial control by conquest.

Nevypovedaný predpoklad, že základná motivácia je chamtivosť. Rovnako môže ísť o prestíž, o dokazovanie oprávnenosti vodcovstva.


Štát je od osobnostnej štruktúry tak vzdialený, že:
* na jednej strane môže byť preto spoločný pre príbuzne málo spoločné skupiny jedincov, a teda môže zahŕňať veľké populácie,
* na strane druhej ovšem k tomu potrebuje násilie, teda mémy moci.

Skupina na úrovni rodiny (The Family-Level Group)

Malé skupiny do 20 jedincov.

Family level

Reciprocity itself may be structured differently at different levels of social complexity. In his construction of substantivist economics, Polanyi (1957) described reciprocity as the form of economic relationship particularly characteristic of egalitarian societies. Being equals, people exchange goods and services with trusted friends and relations in the manner that Mauss described. As much as these exchanges may have economic content and functions, they remain social because in these marketless societies the economy is fundamentally social.

Recipročná výmena, teda mechanizmus recipročného altruizmu, slúži na presdadenie vlastného genofondu. Preto je založený primárne na win-win stratégii. Od recipienta očakávam podporu môjho genofondu, nie jeho genofondu. Lenže ho k tomu potrebujem. Preto starostlivo rátam zisky a straty. To však nie je o nejakej vnútornej hodnote daru, ale o pocite adekvátnosti a ten závisí od mnohých faktorov. V tomto bode majú pravdu tí, čo odmietajú ekonomizmus v myslení jedincov a uznávajú, že každý má individuálne potreby a hodnotový rebríček.

Akákoľvek výmena, teda reciprocita, teda obchod, trh, atď, majú alfa mémy recipročného, alebo príbuzenského altruizmu.


Humans at all levels of social complexity are highly intelligent and continually creative. Ever pragmatic, they will find and evaluate the costs and benefits of the full range of foods within an environment. Of course, some foods may remain unattainable pending development of such specific technology as fishing gear or domesticated seed. But history proves that necessity is the mother of invention where provisioning the family is concerned; in the long run, humans can be expected to develop the technology to get the job done.

No ale tie technológie sa vyvíjali postupne, neboli zrazu. Núdza nič nenaučí.


The press of population on resources over a long enough time span, however, ultimately called forth intensified exploitation of existing environments. As envisioned by Kelly (1995), intensification takes different lines channeled by the opportunities and constraints of specific environments and technologies. The most general process is the widening of the diet in the “broad spectrum revolution” that took place at the end of the Pleistocene. Across much of the globe human groups exploited a large variety of species, especially plants, to meet the needs of expanding populations (Earle 198oa). These societies probably looked much like the classic family-level foragers described in Chapter 3. Under some conditions, however, intensification could result in adding domesticated plant and animal species to broaden the diet while allowing family-level groups to continue on largely unchanged (e.g., Machiguenga [Case 31 and Nganasan [Case 4]). Eventually, problems posed by the need for further intensification to support still greater populations would require the creation of new institutions that organized people above the family level.

Typický prípad horizontálnej speciácie mémplexov


Sahlins argued that foragers’ limited needs can be satisfied by a few days of work each week, leaving their remaining time free for noneconomic activities. A broad cross-cultural study by Hayden (1981a), which considers time spent processing food in addition to time spent procuring it, concludes that hunter-gatherers need expend only two to five hours per day in these activities.

Paráda. Podobne u delfínov. Veľký priestor pre mémy.


Any hunter has a good chance of coming home empty-handed, and the camp, consisting of a number of hunters, acts to average these high daily risks by sharing meat. Although the camp functions like the household in this regard, the sharing and cooperation are usually limited to meat and do not diminish the independence of the household, which can move from camp to camp.

Zdá sa, že lov nás donútil k väčšej sociálnosti a kooperatívnosti. Mäso ako zdroj evolučného „pokroku“.


Ceremonialism and leadership, two elements of group formation that we will track throughout the book, are ad hoc. They exist to resolve particular difficulties of group cohesion that occur only as long as the multifamily group is together. Both ceremonialism and leadership exist among foragers, but both are context-specific and comparatively unelaborated.

Je naozaj zrejmé, že tu vidíme niečo ako zákonitosť, že mémy, ktoré sú schopné zabezpečiť viac domestikácie musia súčasne zabezpečiť viac socializácie, a teda potrebujú väčšie skupiny sapientov.


For the !Kung, even more so than for the Shoshone, an organization above the family level is essential for the family’s survival. The two levels of suprafamily organization are the camp and the regional interfamily and intercamp network. Although these levels are highly flexible and informal, they are essential for handling problems of subsistence risk.

Občasné vznikanie mémov ktoré prekračujú bežné interakcie naráža zjavne na nízku frekvenciu týchto interakcií. Majú malú možnosť replikácie, a kedže sú vhodné iba pre nenormálne situácie, zanikajú. Neustále sa však objavujú podobným mechanizmom ako sú v evolučnej biológii mutačné tlaky, či ťahy.

Families with Domestication

In both cases domesticates serve as a dietary supplement to wild foods, which remain very important.

To by zodpovedalo dnešným predstavám o domestikácii, kde ide vlastne o dlhodobý proces sinantropizácie.

Ve společném typu lomítko-a-hořet zahradě se často nacházejí v méně intenzivních zahradnických systémech, kde divoké potraviny stále hrají důležitou roli ve výživě, několik různých druhů potravinářských provozů jsou intercropped. Jak Geertz poznámky, intercropped zahrady “napodobit” tropické lesy a daleko k ochraně integrity půdy. Pozemní-objímání plodiny, jako je dýně a tykve stanovit spodní kryt; nad těmito s intercropped matice sponky, jako kukuřice, maniok, yam a vyplnit střední pásmo; a nad těmi, strom plodiny, jako je banán, kešu, a guava tvoří baldachýn.

Napodobenie štruktúry pralesnej vegetácie je vlastne replikácia mémov.

Men may have their bows made by a better craftsman and repay him with favors, though not in a strictly calculated sense. Some young women who do not yet weave are looked down on and considered lazy for their dependence on more experienced women. But these differences are not institutionalized in any sense into occupations or classes.

Ekonomika recipročného altruizmu

However, most Machiguenga households run smoothly as units of generalized reciprocity. Food is constantly circulated among members. A woman passes an ear of roasted corn to her husband, who breaks it in half and returns half to her. He then breaks his half and gives part to his young daughter, who shares it with other children. Mother’s half of the corn is likewise divided, and the children soon pass bits of corn back to their parents. Food is seemingly enjoyed as much in the sharing as in the eating.

Opäť základ budúcej ekonomiky je v rôznych spôsoboch realizácie recipročného altruizmu pomocou mémov delenia potravy.


U Shoshonov a Nganasanov patrí majetok rodine, iba veľké veci, ako sú siete, ktoré je nevyhnutné užívať spoločne, vlastní skupina rodín. Je zrejme jasné, že majetok je pojem, mémplex, obsahujúci mém príslušnosti k telu. V momente, keď sa scudzuje, požičia, vymení a pod, tak sa stáva tento mém slobodnejší. Môže sa spojiť s inými mémami do mémplexov.
Spoločné vlastníctvo už je nadradené nad sapientov a podlieha vlastným ekologickým pravidlám. Napríklad pravidlu tzv. „tragédie spoločného pasienku“.

When two or more families share the same tent, one man and his wife are accepted as leaders of the tent and occupy the place of honor at the right of the entrance. Other residents of the tent inform the leaders about their own economic activities. Popov does not mention whether separate families keep separate larders, but it does seem that sharing a tent implies at least a degree of communal food supply.

  • Mém pravej ruky, ako najpoužívanejšej ruky, je zrejme α-mém, preto sa prirodzene spája s inými mémami do hierarchizačných mémplexov. Napríklad pobočník ako pravá ruka, alebo ako v tomto príklade, kde muž a žena sediaci napravo od vchodu sú vodcami stanu.
  • Je jasné, že kým vzťahy v rodine sú riadené α-mémami príbuzenského výberu a príbuzenského altruizmu, tak vzťahy medzi rodinami pre opicu už nie sú také jednoduché a musia byť riadené naučenými β-mémami, teda kultúrnymi mémami. Tie však už podliehajú prírodnému výberu, ktorý však závisí menej od fenotypu jedincov.

Where several families share a tent, each occupies its own portion of the tent, within which men, women, and children have their assigned places according to commonly accepted principles (e.g., the men are nearest the central hearth). The parking place for each member’s sleds is also established, indicating the degree to which individual behavior must be structured in the multifamily coresidential group.

  • Vlastný priestor je pre rodinu vrodený fenotypový mémplex. Preto zrejme aj v spoločných stanoch je to prvá jednoduchá forma ekosystému.
  • Kedže stan je fyzická ekosystémová danosť, tak sa v ňom vytvoria lokality rodín. A hierarchia, napríklad kto bol v stanoch skôr, kto neskôr, atď.

Tlupa a kmeň (rod)

Podľa eseje Ira M. Lapidusa Tribes and State Formation in Islamic History z [1] je ťažké definovať čo to je kmeň. Môže to byť podľa neho napríklad:

  1. príbuzenská skupina,
  2. širšia rodina,
  3. koalícia spriaznených rodín.
A. Kmeň sa však môže rôzne odvodzovať:
  1. ako skupina príbuzných členov,
  2. skupina, odkazujúca sa k nejakej elitnej rodine, od ktorej si odvodzuje kmeňové meno,
  3. skupina, ktoré vznikla na základe etnickej, kultúrnej alebo inej nepríbuzenskej vlastnosti, alebo
  4. skupina sa môže odvodzovať od nomádskych výbojov, bez ohľadu na niečo, čo by ich iné spájalo..

Implikácie:

Náčrt možných vývojových scenárov pre A:
  1. Tu je to najjdednoduchšie. KM postupne zahŕňa mémy širšieho a širšieho príbuzenstva. Tým sa zvyšuje jeho pravdepodobnosť prežitia aj v prípade ak sapientovi neprežije priama rodina.
  2. Zatiaľ nemám nijaké informácie o takýchto kmeňoch. KM ale zjavne môže tým, že do tlupy zahrnie mémy príslušníkov elitnej rodiny, usmerňovať reakcie mozgu smerom, ktorý zvyšuje jeho fitness. Pre mém príslušníka elitnej rodiny to je samozrejme taktiež výhodné a je to výhodné aj pre členov elitnej rodiny, ktorí získavajú výhodné postavenie v mechanizme recipročného altruizmu. Súčasne je dôležité si uvedomiť, že centralizovaním jednej rodiny vzniká komplexnejší a usporiadanejší (organickejší, organizovanejší) systém ako je systém založený na necentralizovanosti iných kmeňov.
  3. Opäť by to chcelo podrobný výskum. Takáto forma implikuje skôr dôsledok invázie mémplexov, ktoré sa vytvorili v komplexnejšom ekosystéme, teda v ekosystéme štátov, do pôvodne jednoduchých štruktúr I. a II. V takom prípade je to úplne štandardný domestikačný proces.
  4. Toto je asi pre vývoj európskeho mémového ekosystému kľúčové a mali by sme sa tým podrobne zaoberať, pretože z Východu na Západ prešlo niekoľko expanzných vĺn nomádov. Zrejme nevyhnutne vznikala ekosystémová nevyhnutnosť ustanoviť nové ekotopy. No a kedže nomádi iné organizačné mémplexy ako KM nepoznali, vytvorili sa nepríbuzenské formy.

Štát a kmeň

Pokiaľ som si myslel, ako nás učili, že štát je nejaká následná forma  usporiadania spoločnosti po tzv. prvotnopospolnej kmeňovej štruktúre,  tak som bol mimo.

Podľa [1] kmeňová štruktúra usporiadania  spoločnosti pretrvávala na Strednom východe až do polovice 19.  storočia, hoci sa medzitým vystriedali v tej oblasti mestské štáty,  Rímska a Byzantská ríša, nasledované Otomanskou ríšou. V podstate  beduínske kmene tam dodnes prežívajú.

Podľa [2] bol štát  do Európy importovaný z Malej Ázie. Lenže z priebežných rôznych zdrojov  viem, že napríklad Kelti a Germáni žili v kmeňových štruktúrach strašne  dlho popri Rímskej ríši. Napokon aj v Severnej Amerike indiánske kmene  až do príchodu Európanov žili v kmeňových štruktúrach hoci sa v Strednej  a Južnej Amerike vyvinuli veľké štáty. Napokon napríklad na Sicílii  dodnes ešte napriek veľkému tlaku štátu pretrváva kmeňová štruktúra,  ktorú ovšem poznáme iba v niektorých prejavoch ako mafiu.

Tak sa zdá, že kmeňová štruktúra je veľmi stabilný systém a dokáže prežívať so štátnym vedľa seba.

Z  mémologického hľadiska tu vidíme symbiotické skupiny mémplexov (mémové  ekotopy?), ktoré vzájomne súťažia o tú istú ekologickú nichu, teda o  populáciu žijúcu na jednom území.

Takto z nástrelu sa dajú rozoznať nasledovné situácie: