Existencia Boha

Je skoro neuveriteľné, že sa neustále vracia nezmyselné tvrdenie o neexistencii Boha. Pri tom je to definitívne vyriešená otázka už minimálne 2500 rokov odvtedy, kedy jeden z najdôležitejších filozofov staroveku Parmenides povedal, že nie je múdre si o čomkoľvek myslieť, že to neexistuje. Všetko, čo akýmkoľvek spôsobom jestvuje nevyhnutne existuje. Prinajmenšom ako predstava, ako predmet rozhovoru.

Často keď toto poviem nejakému ateistovi tak sa rozhorčí. V prvom rade preto, že pri svojich tvrdeniach o neexistencii Boha sa opieral o rozum a logiku, a keď mu zrazu niekto logicky ukáže že tvrdenie o neexistencii niečoho je nelogické, tak to berie ako podraz, ako chytráčenie, ako hru so slovíčkami. Lenže fakt je fakt. Boh nesporne existuje, inak by sme nemali o čom diskutovať. O čom sa môžeme prieť nie je existencia Boha, ale spôsob existencie Boha. Je to mém, predstava podobná Snehurke so siedmimi trpaslíkmi, alebo je to bdiace oko nad oltárom, či niečo iné? Lenže aj tu to nie je také jednoduché, ako si kde-kto naivne myslí.

Ako vieme, že niečo existuje v tej-ktorej konkrétnej forme? Tak, že sa to v tej forme prejavuje. Keby to nič nerobilo, nijako by sme sa o tom nedozvedeli.  Napríklad o tom, že existuje nejaká fyzikálna sila vieme tak, že pôsobí na hmotný objekt. Ako vieme, že existuje nejaký Boh v tej forme, v akej v neho verí miliarda ľudí? Predsa tak, že tá miliarda ľudí sa správa určitým spôsobom, takým, ktorý zodpovedá v rôznej miere miliardou uznávanému spôsobu existncie Boha. Veď ako rozoznáme, či správanie sa ľudí ako nesporne pozorovaný jav je spôsobené pôsobením Boha, alebo má inú príčinu?

Vidno, že tu sa už diskusia o Božej existencii presunula od existencie ako takej, cez formu jeho existencie, ku príčine tejto formy existencie. Lenže o príčinách existencie čohokoľvek sa môžeme iba dohadovať, môžeme v ne iba veriť. Nemôžeme ich dokázať alebo vyvrátiť. Viď opäť príklad fyzikálnej sily, ktorej účinok síce pociťujeme, lenže jej príčinu nikdy nebudeme poznať. Pojem fyzikálnej sila je naša predstava o tom, prečo pociťujeme účinky niečoho. Vďaka Newtonovi dnes veríme v akúsi mystickú silu, ale pred Newtonom mal Descartes úplne inú predstavu o svete, kde to čo Newton chápe ako účinok vzdialeného pôsobenia sily on chápal ako tlak čiastočiek hmoty, ktorými bol vyplnený celý priestor. Pre Newtona je priestor vyplnený prázdnom, pre Descarta prázdno nie je možné.  Ak niečo niekde tlačí, tak tento tlak sa prenášal ďalej a ďalej a aspoň podľa mojej mienky je descartovská predstava tlaku čiastočiek na seba ako vysvetlenia účinkov sily intuitívne prijateľnejšia a prirodzenejšia ako nejaká mystická sila ktorá neznámo ako pôsobí cez prázdny priestor, sila ktorej povahu nijako nepoznám, len ju viem zmerať.

Ako viem rozlíšiť, či nejaký dej sa deje bez účasti Boha alebo s jeho účasťou? Napríklad na to aby fungovala newtonovská fyzika, ktorá stojí na predstave vzdialeného pôsobenia objektov na seba silou, potrebujeme newtonovské 4 zákony. Nestačia iba samotné objekty, ba nestačí ani nepochopiteľná sila, aby dva objekty na seba pôsobili, musí tu byť ešte newtonovský zákon, napríklad gravitačný. Tento zákon je mimostojný obom objektom, stojí nad nimi, nevyplýva z tých objektov, ale núti objekty aby sa určitým spôsobom správali. Zákonu je jedno, či na seba pôsobí Zem a Mesiac, Jano a Fero, či chladnička a krokodýl. Zákon vždy pôsobí rovnakou formou, rovnakým spôsobom. Ako viem, či práve tento newtonovský zákon nie je prejavom Boha, Božskou príčinou? Napokon pre samotného Newtona existencia fyzikálnych zákonov bola nesporným dôkazom existencie Boha.

Ak niekto tvrdí, že cez neho Boh prehovoril, že počuje v sebe jeho hlas, tak samozrejme môžem s pomocou funkčnej magnetickej rezonancie mozgu ukázať, že tie „hlasy“ sa mu tvoria v tých oblastiach mozgu, kde sa mu tvoria bežné kognitívne rozhodovacie a pamäťové funkcie a súčasne, že má vrodenú poruchu mozgu, ktorá prenáša vzruchy v mozgu do sluchových centier. Hľa: tu máš vedecké vysvetlenie toho, že počuješ Boží hlas. Tento jav je súčasťou viacerých foriem schizofrénie. Príčina je jasná. Skutočne? Predstavme si, že Boh má v úmysle cez toho človeka odovzdať nejaké posolstvo. Ako to má asi spraviť? Jednou z možností je práve využiť vrodený aparát takto postihnutého človeka. Bolo by to vcelku aj úsporné riešenie, či nie? Ako teraz nespochybniteľne rozoznáme príčinu pozorovaného javu?

Ako vidno, na vyjadrenie príčiny existencie čohokoľvek potrebujeme vždy existenciu niečoho iného, čomu by sme opäť mali nájsť jemu vlastnú príčinu existencie atď, čím sa dostávame do nekonečnej reťaze existenčných príčinností. Tvrdenie o Božej existencii je vlastne istým spôsobom tvrdenie o konečnej príčine všetkých príčin. Možno si niekto povie, že prečo by mala byť nejaká konečná príčina? Nech je trebárs nekonečný reťaz príčinností, potom Boha nepotrebujeme. To však tiež také ľahké nebude ako neskôr uvidíme.

Aby som to zhrnul: tvrdenie o neexistencii Boha je nelogické, tvrdenie o konkrétnom spôsobe existencie Boha je prinajmenšom sporné a rozhodnutie o príčine konkrétneho spôsobu existencie Boha nemožné. Tu len pripomínam, že existujú dôkazy existencie Boha dokonca vedecké. Významný je napríklad matematický dôkaz existencie Boha od jedného z najskvelejších logikov a matematikov všetkých čias Kurta Gödela (Gödelov dôkaz Božej existencie „po lopate“ ). Typické pre Dawkinsov a Harrisov je, že Gödelov dôkaz ignorujú, hoci neustále vykrikujú, že vedecky sa existencia Boha dá vyvrátiť. Na mieste je potom otázka: ako je možné, že sa dá vedecky dokázať existencia Boha? Nie je náhodou skutočným zmyslom Gödelovho parádneho dôkazu ukázať nevyslovené a priori, na ktorých stojí celá konštrukcia vedy?

Nový ateizmus teda nemožno stavať na pokusoch o dokazovanie neexistencie Boha, ale skôr na tom, že výklad sveta, stavajúci na jeho existencii nie je jediný možný, že je možný výklad sveta bez Boha, a že medzi týmito výkladmi nie je možné rozhodnúť. Bolo by to krásne, lenže žiaľ (ako neskôr uvidíme) aj takýto postoj je sporný a možno aj neudržateľný.

Boh absolútny

Cieľom Harrisovej prednášky je spochybniť Boha cez jeho deklarované morálne hodnoty: teda dobrotivosť, láskavosť a spravodlivosť. Spornosť tohoto prístupu je v tom, že vlastne týmto predpokladá existenciu Boha, hoci podľa iných jeho zdrojov chce vedecky Boha vyvrátiť. Boha uznáva, len chce ukázať, že takýto Boh je nemorálny. Veriaci sa akože má zamyslieť a povedať si: ak je Boh takýto, tak v neho neverím a Boh neexistuje.

Chybou Harrisovho zámeru je, že údajné prejavy Boha (k tej údajnosti sa neskôr vrátime) stotožňuje s jeho existenciou podľa logiky: ak sa tvrdí, že Boj je nejaký a ja Harris vám ukážem na príkladoch, že je presne opačný, tak takýto Boh neexistuje. Ako sme videli vyššie, spochybnenie existencie je nemožné a spochybnenie spôsobu existencie problematické, teda niečo v tej Harrisovej logike nesedí. Je toho veľa, čo nesedí a to sa pokúsim v ďalšom texte ukázať, čo však kľúčové je, že niektoré atribúty existencie Boha, ak ich uznávame, stotožňuje s existenciou Boha celkovou. Boh možno JE krutý, ako tvrdí Harris, lenže ak je krutý, tak JE, existuje vo svojej krutosti,  a veriaci, ak má použiť rozum, k čomu Harris vyzýva, si z toho môže utvoriť logický záver: ateista Harris tiež verí v Boha ako ja, len ja som nesprávne veril v jeho dobrotivosť a láskavosť a on JE, ibaže zlý a krutý. Toto má byť ten ofanfárovaný Nový ateizmus?

Stotožňovať Boha s niektorými jeho prejavmi je logický nezmysel. Boh aby bol Bohom sa od Harrisa musí líšiť aspoň jedným atribútom, v ktorom sa navzájom nemôžu porovnávať. V dobrotivosti, či krutosti sa môžu, to ale hovoríme o porovnateľnom. Ak sa chceme vyjadriť o Bohu, tak musíme v prvom rade hovoriť o jeho základnom, božskom, ba nie božskom, ale Božskom atribúte, pretože v polyteizme sú bohovia a každý sa od ostatných líši svojimi atribútmi. My však hovoríme o judaistickom monoteizme a tu musíme teda v prvom rade vychádzať z obsahu judaistického konceptu.

Židovský Boh je jediný ale to nie je na ňom to podstatné. Od pradávnych čias sa tvrdí, že je stvoriteľom sveta, že bez neho by nič nebolo, že je všemohúci, vševedúci, všadeprítomný,  večný. Jahve údajne hebrejsky značí Ten ktorý je, ale v hebrejčine vraj to isté môže súčasne značiť aj Ten ktorý bol a aj Ten ktorý bude. Tu nehovoríme o nejakom fúzatom a bradatom starčekovi na nebesiach dedinskej babky, očividne takom, na ktorého Harris ešte argumentačne stačí, tu hovoríme o kozmologickom koncepte sveta, Vesmíru, bytia. Hovoríme o Bohu absolútnom.

Absolútno chápeme tak, že mimo neho nič nie je, že nie je možné ho uchopiť. Absolútno nie je možné obmedziť nijakým atribútom, pretože by okamžite prestalo byť absolútnom. Dokonca ani atribútom absolútnosti nie, pretože práve týmto atribútom ho potvrdzujeme. V tomto zmysle vlastne Boh a Absolútno sú tie isté pojmy, pretože absolútno môže byť atribútom len samého seba.

Spomínam si na spolužiaka z výšky, víťaza stredoškolskej matematickej olympiády, ktorý citoval s nadšením argument proti všemohúcnosti Boha: ak je Boh nekonečne múdry a všemohúci, môže byť múdrejší ako je? Po istom čase mi nadšene vysvetľoval ako v teórii množín narábame s nekonečnými množinami, kde vedec nemá problém so spočítaním dvoch nekonečných množín, pričom sa dá vypočítať mohutnosť výslednej množiny. Nie je to ateistická náboženská slepota viery v objektívnosť vedy?

Áno, s absolútnom je princpiálny problém, preto ho ostatne starí grécki filozofi nemali radi a mnohí ho neuznávali. Lenže čo narobíme, absolútno vždy v nejakej forme predpokladáme, napríklad veda by sa asi bez absolútna koncepčne zosypala, ako ešte bude reč. Je veľkou výzvou pre skutočný nový ateizmus aby dokzal predložiť popis sveta bez akýchkoľvek predpokladov absolútna. Napríklad návratom ku starému gréckemu koceptu apeironu, ale to už prekračujem tématický rámec textu.

Boh intencionálny (zámerný)

Absolútno je neuchopiteľné, ale vďaka jeho absolútnej všedeprítomnosti je možné o ňom vysloviť určité súdy, hoci zo samotnej  povahy absolútna súdy neúplné, a preto aj nepravdivé. Aby sme o čomkoľvek vo vzťahu k absolútnu mohli prehlásiť niečo pravdivé, museli by sme poznať všetky súvislosti skúmaného javu voči absolútnu. Kedže absolútnom sami nie sme, nikdy nemôžeme vedieť, či poznáme všetky súvislosti.

Súčasťou judaistického konceptu je aj intencionalita, zámernosť Boha. Boh sa nvyznačuje púhou absolútnosťou, Boh aj koná, usmerňuje, tvorí, ničí, pretvára. Je to absolútno dejové, nie bezčasé, tvorivé, nie nehybné, objekty sveta iba nečinne nestoja v pasívnej existencii, ale neustále sa premieňajú, spájajú, rozdeľujú, premiestňujú. Zámernosť je v náboženstve vykladaná ako Božia vôľa, ako akt vedomia. Pravda, je to jedna z možných interpretácií zámernosti.

Veda sa v snahe oslobodiť od náboženstva hľadanie prejavov Božej vôle nahradila hľadaním a definovaním prírodných zákonitostí. A tak ako Božia vôľa stojí nad všetkým a nad všetkými, tak aj prírodné zákonitosti stoja nad všetkým a nad všetkými a sú nezávislé na pozorovateľovi.Otázka pôvodu prírodných zákonitostí, príčin týchto zákonitostí, sa kladie iba zriedka, celé usilie vedy je smerované na ich odhaľovanie. Skrátka sú dané, sú vlastnosťami tohto sveta, ich úlohou je týmto svetom pohybovať, usporiadavať ho, byť vždy prítomné (všadeprítomné).

Intencionalita, zámernosť značí, že príčiny javov sú zamerané určitým smerom, určitým spôsobom. Napríklad gravitačný zákon nepôsobí raz tak, že telesá priťahuje, inokedy zasa tak, že ich odpudzuje. Zákonom môže byť len preto, že je zameraný daným spôsobom, intencionálne. Celé úsilie poznávania sveta je vlastne zamerané na odhaľovanie jeho intencionality. Samotné tvrdenie, že každý následok musí mať svoju príčinu je iba iným vyjadrením intencionality.

Scientistickí ateisti typu Harris či Dawkins sa neraz posmievajú koncepcii Boha, ktorý všetko riadi, všade je a do všetkého zasahuje, ale v skutočnosti sa vo vede bez intencionality nezaobídu. Nebolo by namieste namiesto márnych pokusov o rozumové vyvracanie nemožnosti intencionality Boha skúmanie toho, či skutočne musíme mať svet intencionálny?

Naozaj sú prírodné zákony nad svetom a nie jeho súčasťou? Ak ich chápeme ako nezávislé od objektov, tak máme nevyhnutne problém s ich pôvodom. Boli prírodné zákony pred Big Bangom, alebo vznikli s ním? Ak boli pred, tak skade sa vzali? Ak vznikli s ním, tak ako sa určila ich štruktúra?

Newtonovská fyzika a fyzika vôbec na otázky intencionality nemajú odpoveď. Zákony skrátka sú a pôsobia. Lenže s týmto pohľadom sa sotva vystačí aj vo fyzikálnom pohľade na svet, pretože aj tu vidíme jednoznačné poukazy na zámernosť sveta. Čo iné ako zameranosť určitým smerom je druhá veta termodynamická? Spory o to, či je svet teleonomický, či teleologický sprevádzajú novovekú vedu od samého zrodu.

Veda je v princípe závislejšia na intencionalite sveta ako teológia. Kým podľa judaistickej teológie Boh vyňal z riadeného behu sveta človeka, ktorému ako jedinému dal slobodnú vôľu (nech už to značí čokoľvek), veda vždy, keď nedokáže vysvetliť kauzálnu následnosť, spoľahne sa na všemocný pojem — na náhodu. Náhoda ako alternatíva Božích mimokauzálnych zásahov, náhoda ako vedecká alternatíva zázraku. V teológii je vo všetkom konečnou príčinou Boh s výnimkou slobodnej vôle človeka. Vede neostáva iné ako náhodu považovať za konečnú príčinu vždy tam, kde iné prejavy intencionality sveta nedokážu byť konečnou príčinou nejakého javu. Lenže takto je náhoda univerzálnou intencionalitou. Povaha náhody ako univerzálneho prírodného zákona, ktorého jedinou funkciou je meniť deterministickú zámernosť iných prírodných zákonov je vskutku nerozlíšiteľná od Božej zámernosti, ktorá sa všeobecne nazýva zázrakom, vôľou Boha, prstom Božím, atď. Je preto prinajmenšom k podivu, ak taký vášnivý rytier rádu Nových ateistov, Richard Dawkins, tvrdí, že jediný správny výklad existencie a vývoja života na Zemi je darwinistický, pričom v darwinizme hrá náhoda kľúčovú úlohu.

Ak má byť ateizmus skutočným ateizmom, tak musí nejako vylúčiť, alebo aspoň výrazne obmedziť z ateistického obrazu sveta zámernosť. Prírodné zákony potom nemôžu byť večné, univerzálne a nad svetom stojace, ale musia vyplývať z danej konfigurácie sveta ako výsledok jeho vnútorného usporiadania. Musia byť teda rovnako závislé od objektov sveta ako objekty sveta od zákonov.Žiaľ, väčšina vedeckého výkladu sveta však týmto smerom nefunguje. Snáď s výnimkou biológie, kde na popis tak komplexných systémov ako sú systémy živé treba predpokladať to, že živé systémy si zákony svojho fungovania vytvárajú samé, ako dôsledok vlastnej komplexnosti.

Súčasne by mal byť svet jednoznačne a úplne deterministický v tom zmysle, že v ňom nastávajú len také udalosti, ktoré vyplývajú z jeho vnútorného usporiadania. Náhoda by mala byť vnímaná len ako naša neschopnosť popísať ohromný rozsah kauzálnych súvislostí, ktoré každú udalosť sveta ovplyvňujú. Teda nie ako objektívna zákonitosť sveta.

Povýšenie rozumu nad Boha

Čo robí Sam Harris ak rozoberá a hodnotí konanie Boha? Pomocou logických konštrukcií hodnotí nejaký jav. Čo som robil ja v predchádzajúcom texte? Opäť pomocou logických konštrukcií analyzoval nejaký pojmy a javy s nimi súvisiace.

Za týmto konaním je nevyslovený predpoklad, že rozum je ultimatívny nástroj, ktorým je možné rozhodovať čo pravda je a čo nie. Pokiaľ by tomu tak bolo, malo by byť možné rozhodnúť samotným rozumom, či tomu skutočne tak je. Dokážme rozumom, že je schopný jednoznačne rozhodnúť o svojej schopnosti jednoznačne rozhodnúť pravdivosť tohoto svojho súdu. Dostávame sa do jedného z mnohých paradoxov viery v rozum. Sú o tom popísané stohy múdrych pojednaní, hlavne však by mal každý, kto vkladá takú vieru v rozum, ako Sam Harris aspoň raz v živote čítať Kantovu „Kritiku čistého rozumu“ a pochopiť jej dôsledky.

Rozum a skúsenosť (empíria) sú síce jediné nástroje, ktorými si môžeme vytvárať náš obraz sveta, oba nástroje však majú spoločnú jednu nedostatočnosť: obmedzenosť voči skúmanému svetu, relatívnosť. Rozumom možno vytvárame nejaký obraz sveta, ale je to vždy len obraz, nie samotný ten svet.

Tu prichádzame ku kľúčovej chybe Harrisovej naivnej ateistickej argumentácie. Ak ako vedec predpokladá absolútnosť a objektívnu nezávislosť sveta od rozumu (teda ako sme ukázali predpokladá Boha), používaním rozumu, ako nástroja rozhodovania o pravdivosti tvrdení povyšuje tento nad absolútnosť a nezávislosť objektívneho sveta. Čo je z hľadiska rozumu nezmysel. Inak povedané: pomocou rozumu nie je možné o absolútnosti nič plne pravdivé vypovedať. Ako potom môže s určitosťou vedieť, čo je Boh, čo je z pohľadu Boha spravodlivé a čo nie, čo je podstatou zámernosti Boha, či je zlý alebo dobrý atď? Absolútnosť sa vymyká akejkoľvek rozumovej analýze. 

Rozum a viera

Kedže je vylúčené aby rozum bol samotným celým svetom, jediné, čo robiť môže je vytvárať rozumný obraz, model sveta. Každý model musí logicky vychádzať z nejakých predpokladov o svete, ktorý modeluje. S týmito predpokladmi nemôže inak narábať, iba ich brať ako také, musí v ne veriť. Nazýva sa to rôzne: axiomatický systém, sústava apriorných predpokladov, alebo ak chceme zjavené pravdy.

Scientistickí ateisti napríklad vychádzajú z apriorného predpokladov, že svet je poznateľný a rozumne usporiadaný. Ak by si prečítali knihu Petra Vopěnku „Úhelný kámen evropské vzdělanosti a moci“, tak by sa dozvedeli, že tieto predpoklady do vedy zaviedla stredoveká scholastická teológia. Antická veda vcelku rozumne vychádzala z predpokladu, že svet je poznateľný iba po horizont. Čo je za horizontom, to nevieme nijakým spôsobom prirodzene uchopiť, o tom nie je veru rozumné čokoľvek tvrdiť. Preto napríklad Eukleides pri formulovaní svojej geometrie chápal platnosť jej zákonov pre uskutočniteľné objekty. Napríklad pre trojuholníky, ktoré sme schopní sami skonštruovať, nie pr nekonečne veľké trojuholníky. Scholastická teológia však vychádzala z predpokladu, že Boh stvoril svet pre ľudí, preto sa dá veriť, že ho pre ľudí nespravil nepoznateľný. Veda zdedila túto scholastickú vieru a veru iba veľmi nerada a neochotne sa jej začala (aj vďaka kvantovej fyzike) zriekať až v dvadsiatom storočí.

Vedci predpokladajú, že fyzikálne zákony platia pre celý Vesmír rovnako. Nemajú to však ako dokázať. Je to apriorný predpoklad, v ktorý treba veriť. Čo je zárukou toho, že to naozaj platí? Aký fyzikálny, či iný princíp? Tento predpoklad nie je nijako merateľný a poznateľný. Odkiaľ potom berú scientistickí veriaci ateisti tú drzosť hlupáka, keď sa posmievajú náboženstvám za to, že vychádzajú z iných apriorných systémov?

Ten istý svet je možné vysvetliť rôznym spôsobom na základe tých istých skúseností, či faktov, vychádzajúc z iných a prirori. Skúsme si uviesť príklad, ktorý je tak často predmetom vášnivých diskusií: Bol život stvorený podľa Biblie, alebo sa vyvinul evolúciou? Radím sa k tým, čo veria, že sa vyvinul evolúciou. Toto je apriorný predpoklad, ktorý sa nedá dokázať, ale pomocou neho sa dá všeličo elegantne vysvetliť. Viem si predstaviť, ako sa pri čítaní týchto riadkov varí krv veriaceho ateistu. Čo nie sú jasné dôkazy v podobe paleontologických nálezov prehistorických tvorov, o ktorých niet v Biblii ani zmienky? Čo niet dôkazov v genetickom kóde? Napokon známy nábožencobijca a rytier rádu Nového ateizmu Richard Dawkins vo svojej knihe „Slepý hodinár“ prináša celú plejádu presvedčivých vedeckých argumentov pre evolučný výklad života, netreba ich tu opakovať.

Problémom tejto argumentácie však je to, že všetky argumenty stoja na predpoklade, že na Zemi prebehla evolúcia, a to pomocou Darwinovho prírodného výberu. Ak sa v nejakom skúmaní faktov ukáže, že tomu tak nemuselo byť, vysloví sa ad hoc teória, prečo je tomu tak výnimka s darwizmu a celý myšlienkový konštrukt sa o túto novú konštrukciu obohatí. Systematicky sledujem výskum v tejto oblasti a veru do roka a objaví ikolo desiatky výskumov, ktoré na niektorých faktoch ukážu, že práve na týchto faktoch platí nejaká výnimka z darwinizmu. Naposledy práve teraz, keď píšem tieto riadky (Species coexistence and the dynamics of phenotypic evolution in adaptive radiation).

Napokon darwinizmus má tiež svoju históriu a v podobe ako ho definoval Darwin dnes dokázateľne nemôže fungovať. A čo vlastne platí dnes? Neodarwinizmus? Nie, ten iba ak v podobe Dawkinsovej teórie sebeckého génu. Tá však zlyháva v mnohých pozorovaných javoch. Tak to bude snáď neodarwinizmus doplnený o teóriu prerušovaných rovnováh,  či o Flégrovu teóriu zamrzlej plasticity? Skrátka vždy keď sa s darwinizmom vynorí problém, treba ho doplniť o dodatočné a priori. Inak povedané: ak sa objaví nejaký teoretický problém, je potrebné vytvoriť nový teoretický konštrukt, ktorý ho nejako skĺbi so spochybnenou teóriou, čím sa táto zachráni.

Toto však je v príkrom rozpore s uznávaným metodickým princípom vo vede, tzv. princípom falzifikavateľnosti. Tento definoval filozof vedy Karl Popper, ktorý sa pokúsil rozdeliť teórie na metafyzické a vedecké (fyzické). Princíp falzifikvatenosti teórie nám hovorí, že vedeckú teóriu má od metafyzickej odlišovať to, že musí byť formulovateľná tak, aby bola vyvrátiteľná. Známy príklad: u nás sú labute biele, v Rusku sú labute biele, v celej Európe sú labute biele, vedecká teória je, že všetky labute sú biele. Táto teória platila, kým nebola objavená Austrália, kde sú aj čierne labute. Objav čiernych labutí týmto pôvodnú teóriu falzifikoval.

Metafyzické teórie, akými sú aj náboženské teológie, vždy, keď sa objeví nejaký fakt, ktorý teóriu spochybní, doplnia o nejaký ďalší teoretický konštrukt. V kresťanstve sa hovorí o správnejšom výklade svätého textu. No a evolučná teória v tomto zmysle rozhodne patrí medzi teórie metafyzické, nie vedecké. Sám Popper oprávnene odmietal darwinizmus uznať za vedeckú teóriu. Ponechajme teraz stranou, či je princíp falzifikovateľnosti správny. Vo svete vedy sa uznáva, je to dnes jedno z a priori vedeckého výkladu sveta. Evolučná teória však je veľmi ťažko falzifikovateľná. Ona sama je svojím a priori.

Skúsme však výklad náboženský, založený na tvrdeniach Biblie o stvorení sveta Bohom a skúsme ju dať do súladu s faktami, ktorými nás obdaril vývoj vedy. O Bohu mnohí tvrdia, že stvoril svet. To je a priori. Potom sú tam nejaké predstavy ako to nastalo. Ďalším a prirori je, že Boh vyžaduje od človeka slepú vieru v neho. Prečo to vyžaduje? Pretože človeku dal možnosť v neho neveriť, teda tu máme a prirori slobodnej vôle. Podľa tejto viery zviera nemusí v Boha veriť, nemusí sa o svojom vzťahu k Bohu rozhodovať, zviera skrátka len plní Boží program. Keby Boh chcel, aby sme nemuseli veriť v Bibliu, tak by svet stvoril tak, aby nebolo o čom pochybovať. Aby človek mohol preukázať svoj vzťah viery v Boha, tak musí prekonávať pochybnosti. A tak mu to Boh umožňuje, stvoril aj pochybnosti. Na jednej strane necháva svedectvo o stvorení sveta, na strane druhej do toho sveta zakomponuje artefakty, ktoré umožňujú človeku pochybovať, a teda slobodne voliť. Napríklad vytvorí paleontologické artefakty, zostaví DNA organizmov tak, aby vytvárali dojem evolučnej náväznosti, atď. Vytvorí skrátka svet tak, aby sme v rozhodovaní mali slobodnú vôľu. Akou vedou, akou logikou, akým rozumom sa dá vyvrátiť takýto pohľad na svet, pohľad postavený na úplne iných základných východiskách ako je ten vedecký?

Vidíme, že na základe rôznych apriorných predpokladov môžeme vytvoriť rovnako konzistentný kreacionistický a evolucionistický výklad sveta.

Na mieste je ovšem často používaná námietka, že na rozdiel od náboženského, či iného metafyzického výkladu sveta, veda vie vysloviť určité predpoklady, ktoré sa skúsenosťou overia alebo vyvrátia. To je pravda, lenže tu narážame na ďalšie a priori, a to na predpoklad, že vedeckej metóde podliehajú všetky javy sveta. Tento predpoklad sa vedeckou metódou nedá vyvrátiť alebo potvrdiť, čoho dôsledkom je logický záver, vedeckou metódou sa dajú falzifikovať, či verifikovať len tie tvrdenia, ktoré sú overiteľné vedeckou metódou.

Skutočný ateizmus by mal vychádzať z toho, že rozum nie je možný bez viery. Na rozdiel od náboženskej viery, v ktorej sú základné a priori nespochybniteľné, ateista by mal podľa mojej mienky vedieť, že na svet sa dá pozerať z rôznych apriorných systémov. Mal by teda neustále o tých svojich a priori pochybovať a skúmať, či nie je možný iný výklad sveta, alebo či nie sú niektoré jeho a priori odvoditeľné z nejakých ešte primárnejších. Ateista by teda mal byť v prvom rade neveriaci a až potom ateista.

Viera Sama Harrisa

Pozrime sa teraz na apriorné predpoklady, ktoré stoja za samoľúbym vystúpením Sama Harrisa. Jednak sme už videli, že aby mohol predpokladať to, že možno Boha vedecky vyvrátiť potrebuje Boha absolútneho, no a potom vieru v poznateľnosť sveta. vieru v to, že svet je rozumne usporiadaný.

Ďalšie články viery si ozrejmíme na základe citátov z jeho vystúpenia:

„Jakýkoli bůh, který by nechal miliony dětí trpět a zemřít tímto způsobem... a následně by nechal jejich rodiče v šíleném zármutku, buď nemůže udělat nic pro jejich záchranu, nebo ho to nezajímá.“

Diskusia sa však nevedie o akomkoľvek bohu, ale o Bohu absolútnom, všadeprítomnom, vševedúcom, všemohúcom, nekonečnom. A už tu vidno plytkosť Harrisovej argumentácie. Ako vie, že sú z pohľadu absolútna len dve možnosti: a) Boh nemôže konať a b) Boh sa nezaujíma? Čo tak možnosť c) že je to jeho zámer? A čo iné možnosti, o ktorých nemáme nijakého tušenia, pretože nedokážeme pochopiť absolútno?

Aby mohol Harris predložiť citovaný argument, nevyhnutne predpokladá že na absolútneho Boha platia tie isté pravidlá ako na Harrisa. Že sú si Harris a Boh rovní pred niečím Vyšším ako je absolútno Boha, teda napríklad pred morálnymi kritériami, pred logikou, rozumom, pred čímkoľvek, čomu sa obaja musia podriadiť. Lenže to je v rozpore s a priori absolútna Boha. Logika, morálka a vlastne čokoľvek, čo môže Harris obsiahnuť platí preň, neplatí však pre absolútneho Boha. Harris nie je schopný nijakým spôsobom posúdiť zámernosť Boha, nemá nijaký nástroj na posudzovanie absolútnej zámernosti v jej celej absolútnosti. Každý jeho výrok o absolútne je nepravdivý už principiálne, vrátane tohoto výroku. O absolútne môže vyjadrovať iba svoju vieru v nejakú jeho podobu a v tom je úplne rovnako na tom ako sú iní, ktorí veria v iné podoby absolútna. Vzájomne sa môžu donekonečna presviedčať, že tá ich viera je správna a viera toho druhého je nesprávna. Ale poďme k ďalšiemu citátu:

„A nejhorší na tom je, že spousta těchto lidí, vlastně většina z nich, půjde do pekla, protože se modlí ke špatnému bohu. Zamyslete se nad tím. I když za to sami nemohou, narodili se do špatné kultury. Tím pádem byli vychování v jiné víře. Nepoznali Zjevení. V Indii právě žije 1,2 miliardy lidí. Většinou to jsou hinduisté, většinou vyznávají tzv. "mnohobožství". Nezáleží na tom, jak hodní tito lidé jsou, jsou zatraceni. Pokud se budete modlit k opičímu bohu Hanumanovi, jste zatraceni. Budete v pekle na věčnost mučeni. Existuje pro tohle nějaký, byť jen minimální, důkaz? … Takže Bůh vytvořil kulturní izolaci hinduistů. Vytvořil podmínky jejich smrti kvůli jejich ignoraci Zjevení. A pak za tuto ignoraci vymyslel trest. Jímž je vědomé věčné mučení v ohni.“

Najprv mi nedá si nepovšimnúť rozhorčenosť Sama Harrisa nad pojmom peklo, pretože tomu rozhodne nechýba zábavný kultúrny kontext. Harris si zo všetkých možných kresťanských predstáv o zatratení a spasení vybral tú najprimitívnejšiu a najnaivnejšiu. Odkiaľ ju asi tak má? Nemôžem si pomôcť, ale tuším zdroj v hysterických výstupoch amerických černošských pastorov šialene vykrikujúcich „Hallelujah“ za zvukov stupňujúcej sa emotívnej hudby a poskakovania veriacich. Nie je to tak dávno, čo dnes už emeritný arcibiskup trnavský Róbert Bezák vyjadril svoju predstavu pekla ako pocitu, že niekto nevyužil svoju príležitosť danú Bohom aby konal dobro. A je tu veľa rôznych predstáv zatratenia v kresťanstve. Jedni sofistikovanejšie iné také hlúpe, aby sa im dalo posmievať, pravda Mr. Harris? Ovšem výber protivníka, ktorému sa posmievam tiež o niečom hovorí.

Mojou úlohou však nie je riešiť náboženské predstavy kresťanov, to veľmi rád nechám na nich. Tu ide o ateizmus. Predpokladajme, že naozaj je to tak, že svet stvoril Boh, absolútny, všemocný, všadeprítomný a že vytvoril obrovské stádo ľudí nadaných slobodnou vôľou, ktorí sa ovšem o Zjavení a iných posolstiev Boha nikdy nedozvedia, čím sú vopred odsúdení k tomu, aby neboli spasení. Skrátka je to podľa Harrisa nefér, a preto je to nezlučiteľné s predstavou Boha dobrotivého a láskavého.

Opäť je tu vskutku detinský predpoklad, že ten čo stvoril všetko sa má riadiť nejakými férovými pravidlami, nejakou morálkou rovnako ako Sam Harris. Teda že férovosť je zákon nad všetkým. Potom ovšem je tá férovosť tým absolútnom a Boh je vlastne iba bohom, ktorý je niečím obmedzený. To však je reč o nejakom inom, nie kresťanskom Bohu.

Pozrime sa však na iný aspekt tejto témy, taký ktorý by veriaci vo vedu ateista Harris zrejme nemal problém brať ako férový, ba čo viac, samotnú otázku férovosti by považoval za nesprávnu. Podľa súčasného biologického pohľadu na vývoj života na Zemi doteraz vymrelo vyše 90% všetkých druhov, ktoré na Zemi kedy boli, a to je spodný odhad. Vďaka tomu sme tu my a môžeme o tom hovoriť. Je to férové? Hlúpa otázka, pravda? Je to skrátka prírodný výber, a ten je bezhodnotový rovnako ako gravitačný zákon. Aby prírodný výber bol možný, musí mať z čoho vyberať, preto sa v duchu darwinizmu predpokladá, že vzniká bohatosť variácií, z ktorých prežijú len tie úspešné. Tie, ktorých variácia bola menej úspešná, to sú tí „hinduisti.“ Vyčíta niečo pán Harris evolúcii? Zatracuje preto evolučnú teóriu ako stelesnenie Zla? Viem si predstaviť, že mnohí by toto považovali za láskavosť a dobrotu evolúcie voči nám už len z toho dôvodu, že vďaka vyhynutiu iných SME.

Nie, ja sa nemienim púšťať do detinských diskusií o tom, či Boh vyrába variabilitu, na ktorej potom realizuje nejaké pokusy. Našťastie toto nepovažujem za problém ateistu, nech si s tým lámu hlavy donekonečna kresťania a ich teológovia. Chcem tu iba poukázať na vieru Sama Harisa v to, že môže robiť morálne súdy ak ide o iný apriorný systém ako je ten jeho, zatiaľ čo o vlastnom apriornom systéme nemá nijaké pochybnosti. Ak kresťania veria v to, že Boh je k nim nekonečne láskavý a dobrotivý, môžu mať už len ten dôvod, že im umožnil existovať. Viem ja? Ak je k tomu z nám neznámych príčin nevyhnutné aby bolo zatratených miliardy hinduistov tak:

„Takhle nějak se hraje tenis bez sítě… Pak je nám řečeno, že Bůh je záhadný. A že boží vůli nikdo nerozumí“

No iste, absolútnu sa nedá rozumieť, ako sme si už povedali. A uisťujem pána Harisa, že rovnako sa nedá porozumieť tomu, prečo muselo vymrieť vyše 90% druhov na tejto planéte, pretože na rozdiel od toho, čo si väčšina myslí, evolúcia je stále nepochopený jav.

Nemá zmysel rozoberať ďalšie a ďalšie citáty zo samoľúbeho prejavu Sama Harrisa, pretože sú všetky o tom istom. Môžeme iba zhrnúť základné a priori jeho teológie:

• Svet je podriadený absolútnym prírodným zákonom.
• Svet je rozumne usporiadaný, čože rozum je principiálne rovný prírodným zákonom.
• Rozum je ultimatívny nástroj rozhodovania o pravdivosti javov.
• Existuje len to, čo možno rozumom dokázať.
• Veda je najdokonalejší nástroj rozumu.
• Ak Boh existuje, tak je podriadený rozumu.
• Ak Boh existuje, tak sú pravidlá, napríklad morálne, voči ktorým sú si Boh a pán Harris rovní.
  

Nič z toho nemôže Harris dokázať, môže v to iba veriť. Navyše, ako sme videli, väčšina týchto a prirori je prinajmenšom spochybniteľná.

Odkiaľ Harris berie etiku?

Sam Harris s odvahou hlupáka spochybňuje morálku Boha v tej forme, v akej ju chápe mnoho veriacich. Ako sme už videli, pre to, aby to mohol robiť nemá nijaký dôkaz iba vieru, že Boh sa má riadiť rovnakými pravidlami ako Sam Harris.

Predstavme si Sama Harrisa ako mikrobiológa, ktorý vytvorí varianty nejakých baktérií a nechá ich na seba pôsobiť. Tie varianty, ktoré nevyhovejú nejakému jeho zámeru podrobí genocíde. Možno je to v prospech preživších, vyhovujúcich baktérií, prinajmenšom preto, že pokračujú v ďalšom živote a vývoji. Harris — Stvoriteľ — Hýbateľ a podobne stvoril svet, pretože mal nejaký zámer a v tomto zámere naďalej pokračuje. Baktéria Harris na sympóziu baktérii buráca z tribúny o nemorálnosti Harrisa  — Stvoriteľa atď., spochybňuje ho, obviňuje a pri tom vôbec nič netuší o tom, čo sa vlastne s ním a inými artefaktmi sveta deje. Pravidlá svojho miniatúrneho života stotožňuje s pravidlami, ktorými sa riadi jeho stvoriteľ.

Ak Boh stvoril náš svet, určil mu jeho pravidlá, vrátane tých morálnych. Nie je na strane veriacich v takéhoto Boha aby Harrisovi čokoľvek dokazovali, je na jeho strane aby dokázal svoju Bohu-rovnosť, kedy môže posudzovať jeho činy. Aby to dokázal, nech najprv stvorí svet aspoň taký absolútny v aký sám verí. Nedá sa? Tak potom trepe nezmysly.

Harris si zjavne neuvedomuje, že akékoľvek morálny sytém, ak má platiť pre všetkých, ak má byť nepochybniteľne platný, musí byť daný zvonka. Nehlasuje sa o ňom. Verí sa v taký systém a podriaďuje sa mu. Nedá sa vytvoriť za pomoci rozumu a jeho esencie — vedy.

Čo môže o morálke povedať vedecký výskum? Všetky spoločenské organizmy majú vrodené mechanizmy upravovania svojich vzťahov k druhým príslušníkom vlastného druhu a spoločenstva. Ak by ich nemali, spoločenstvo by sa nevyvinulo. A tak máme napríklad vrodený odpor k zabíjaniu príslušníka vlastnej tlupy. Už menší odpor máme k zabíjaniu príslušníka cudzej tlupy. Ba čo viac, máme vrodené pudenia k riešeniu teritoriálnych konfliktov zabíjaním, podobne ako naši najbližší príbuzní — šimpanzy.

Zabíjať vlastné deti sa zdá byť absolútnym zákonom, ktorý by mal platiť bez výnimky a bol by vlastne vedecky doložiteľnou spoločenskou normou. Lenže aj tu máme vrodené mechanizmy, kedy je výhodnejšie narodené dieťa zabiť. Napríklad pre to, že tlupa dlhodobo hladuje a ak by dieťa žilo, tak by aj tak neprežilo a ešte by s vysokou pravdepodobnosťou zabilo matku, ktoré má takto väčšiu šancu zachovať svoje gény. Deti sa z rôznych evolučne psychologických príčin zabíjalo a zabíjajú všade na svete. Je to vždy ťažké rozhodovanie. Aby sa uľahčovalo, ako vo všetkom, tak aj tu si to ľudia na celom svete kultúrne ritualizujú. Napríklad u Inuitov sa novorodenec považuje za človeka až keď dostane meno. V našej osvietenej kultúre sa plod považuje za človeka až od 12 týždňa tehotenstva. Do tej doby ho možno zabiť.

Predpokladám, že pán Harris má ľudskoprávny modený postoj k zabíjaniu ľudí. Zabíjanie? Fuj!!! Za žiadnych okolností, život je podľa neho najvyššia hodnota. Lenže vedecká pravda to nie je, ako sme videli. Tak potom odkiaľže berie túto pravdu? Z vlastnej hlavy? Alebo z nódnej vlny ľudských práv? Kto rozhodol a kedy o tom, že táto pravda má absolútnu platnosť? Tú určite nemá. Prinajmenšom každý vrah, každá budúca matka, ktorá sa rozhodne pre potrat, každý štát, ktorý sa rozhodne brániť pred zabíjaním zo strany cudzích armád, každý štát, každý sebevražedný fanatik, každý policajt, ktorý ochráni verejnosť pred ním atď zabíjajú z pohľadu nejakej inej morálky.

Morálnych systémov môže byť veľa a všetky sa dajú rozumovo zdvôvodniť. Ba dokonca vedecky v zmysle Harrisovej naivnej viery vo všemocnosť vedy. Pre každý čin sa dá nájsť vedecký argument, prečo stal, aké mal genetické a spoločenské predpoklady.

Ak chce pán Harris nejaký platný a nespochybniteľný morálny systém, tak nevie o čom hovorí. Tak ako každému na tomto svete neostáva v takom prípade v nejaký veriť, rovnako ako to robia tí, ktorým podľa jeho vlastných slov „spľasol bublinu.“ 

Rozum v koncoch ako podstata spoločenskej diskusie

«Európa v dobe racionalizmu 17. storočia opúšťa teologickú argumentáciu a zakladateľ medzinárodného práva Hugo Grotius hovorí, že „aj keby Boha nebolo, musí platiť, že dva krát dva sú štyri“ a dáva tým základ pravidlám, na ktorých sa môžu zhodnúť všetci. O tri storočia neskôr sa Európa nevie dohodnúť na ničom a v roku 1914 sa rozpútava 31-ročné peklo na zemi.»

Na blogposte Alexandry Macúchovej „ Nemecko je neschopné viesť Európu“ ma zaujal len uvedený citát zo samého začiatku textu. Netuším prečo to napísala, so zvyškom textu vlastne táto krátka myšlienka súvisí iba minimálne. Zaujímavý však je duchovný éter, v ktorom citát pláva.

Je to predovšetkým neochvejná viera v Rozum, arbiter to všetkého, Rozum, o ktorom sa nepochybuje, že má schopnosť všetko odhlaliť, všetko zaradiť a všetkému prisúdiť jeden z atribútov Pravda/Nepravda.

Typické pre túto osvietenskú hype je, že takýto Rozum má vyvrátiť Boha, hoci má všetky jeho kľúčové atribúty: všadeprítomnosť, všemocnosť a vševedúcosť. Dôsledkom bolo (dodnes stále ešte je), že takto vzniknuvší ateizmus je založený na premenovaní Boha, nie na jeho skutočnom nahradení.

Vyštudovaná právnička Macúchová (ako inak) cituje osvietenského právnika Grotiusa, ktorý citátom „… aj keby Boha nebolo, musí platiť, že dva krát dva sú štyri…“ stavia osvietensky Rozum nad Boha, veď Rozum vie, že dva krát dva sú štyri. A matematika je neoddiskutovateľne triumf Rozumu, že áno. Je to predsa istota, ktorú odhalil Rozum, istota, na ktorej sa dá stavať svet, istota, na ktorej môže byť Rozum Stvoriteľom svetov. Lenže čo spravíme s tým, že podľa toho istého Rozumu sa dá ukázať, že súčasne platí 2x2=4 a 2x2≠4? Na čom potom postavíme ten svoj svet?

Násobenie je iba opakované sčítanie toho istého. Základom triumfu rozumu je preto tvrdenie, že 1+1=2, čo je len odvodené od tvrdenia, že 1=1. Jedna vec čoho sa rovná jednej veci čoho? Každá vec sa predsa podľa toho istého Rozumu môže rovnať iba sebe, teda ju nemožno porovnávať s ničím. Ak rozum tvrdí, že 1=1, tak popiera sám seba, pretože toto tvrdenie opiera o nerozumný predpoklad. Každej veci tohoto sveta musíte zobrať úplne všetko — farbu, tvar, chuť, funkčnosť, každý atribút —, a teda musíte toto ohromné bohatstvo zredukovať na atribút jediný: atribút púhej existencie. Až potom je možné porovnávať dve veci.

Rozum musí teda ísť na samotný koniec všetkého, musí byť v koncoch, aby mohol dosiahnuť svoj slávny triumf, na ktorom stojí podstatná časť západnej vedy, práve tá časť (fyzika, matematika), ktorá sa dáva za príklad rozumnosti iným vedám. Stojí na tom aj celá spoločenská diskusia, pretože sa nedovoláva zjavených právd Božích, ako nezávislkého arbitra, ale na pravdách Rozumu, ako (ne)závislého arbitra.

Ak sa teda nemožno rozumom spoľahnúť na Rozum, možno v neho iba veriť. A viera sa nezrodí nikdy na zelenej lúke. Nebude preto nijakým prekvapením, že miesto teológie Boha, tu máme teológiu Rozumu s tými istými atribútmi. Macúchová preto netuší, že nemá pravdu ak tvrdí: „Európa v dobe racionalizmu 17. storočia opúšťa teologickú argumentáciu…“, iba nevidí, že sama sa v duchu monoteistickej teológie spolieha na iné meno Boha a vyznáva tú istú teológiu, ako jej predkovia pred osvietenským prevratom.

Spolieha, pretože verí, tak ako mnoho iných veriacich racionalistov, že spoločenské javy možno riadiť rozumnými riešeniami. Že existujú rozumné, rozumnejšie a najrozumnejšie riešenia, len ich treba Rozumom nájsť a dohodnúť sa na nich. Veď predsa je každému jasné, že 2x2=4. Musia teda existovať rovnako ultimatívne Pravdy aj inde. A tak nás éra rozumu počas svojho panovania obšťastnila rôznymi sektárskymi teológiami Rozumu. Či už to bolo vysoko racionálne povýšenie rasovej čistoty pre zabránenie úpadku ľudstva, alebo to bolo tak neoddiskutovateľne rozumné tvrdenie o zotročení človeka výrobnými vzťahmi a jeho revolučné oslobodenie, alebo dnes panujúca teológia neoddiskutovateľných základných ľudských práv.

Rozvinutie koncepcie dôslednejšieho ateizmu

Aké predpoklady musí spĺňať model sveta, ktorý bude dôslednejšie ateistický?

1. Nesmie predpokladať absolútnosť v akejkoľvek forme.
2. Nesmie predpokladať iné javy, ako sú tie, ktoré sú súčasťou a dôsledkom sveta, v ktorom pôsobia.

Na akých princípoch by teda mohol byť postavený svet, ktorý by sa zaobišiel bez monoteistického Boha:

• Sebautvárajúci sa svet. To znamená mimo iné aj to, že v tomto svete platia len zákony, ktoré si sám vytvoril, lepšie povedané, ktoré sa v ňom vyvinuli. To vyplýva z prepokladu 2.
• Do seba uzavretý svet. To pochopiteľne vyplýva z predpokladu 1. V takom svete nie sú nekonečné priestory, množiny, čísla, atď možné.
• Dôsledný kauzálny determinizmus. Inak povedané: vylúčenie náhody v akejkoľvek forme. Náhoda, ktorá mení determinizmus sveta je jav, ktorý nie je jeho súčasťou, je mu nadradený ako zázrak, má charakter absolútnosti (predpoklad 1). Svet, ktorý sa sám utvára nemôže mať iné zákonitosti, ako si sám utvoril a náhoda je predpoklad javu, ktorý je z týchto zákonitostí vylúčený a je im nadradený.
• Hierarchický svet. Hierarchičnosť sveta neznamená len to, že atómy sú zložené z častíc, molekuly z atómov, život z molekúl a kultúra z mémov (kúskov mozgov), ale hlavne to, že tieto entity majú vytvorenú vlastnú formu determinizmu, ktorá nie je odvoditeľná od determinizmu hierarchicky hlbšej vrstvy.
• Prelínanie vrstiev. Vrstvy nie sú vzájomne oddelené hlavne deterministicky. Toho dôsledkom je, že napríklad vnorené vrstvy môžu v dôsledku svojho determinizmu zasahovať do determinizmu vrstiev, ktoré ich obsahujú. Práve toto sa môže javiť v týchto vrstvách ako náhoda, narušenie determinizmu. Napríklad nejaký kvantový jav môže spôsobiť nepresnosť kopírovania DNA, dopad meteoritu zmenu biosféry, zmena počasia zánik ekonomických subjektov, atď. Rovnako môže obsahujúca vrstva spôsobovať nedeterministické javy vo vnorenej vrstve. Napríklad živé systémy tak konfigurujú svoje molekuly, aby obmedzili náhodnosť kvantových javov, ktoré by značili ich rozpad.
• Obmedzenie sebautvárania inej vrstvy. Napríklad rast entropie, ako determinizmus fyzikálnej vrstvy, obmedzuje možnosti všetkých vrstiev, ktoré fyzikálne vrstvy obsahujú. Obmedzovanie sebautvárania obsahujúcich vrstviev môže byť princípom, ktorý v nich vyvoláva determinizmus známy ako prirodzený výber.

V takomto svete je Boh rovnako, ako všetko iné, iba utvorenou entitou, nie je neutvorený. V takomto svete ovšem musia aj prírodné zákonitosti byť dôsledkom nie príčinou sveta. Nesmú svetu predchádzať, musia v ňom vzniknúť ako dôsledok utvárania. V darwinovskom svete je to samozrejmosť, ktorá nikoho neudivuje. Áno darwinovský svet si svoje pravidlá neustále vytvára, sú rovnako entitami podiadenými selekcii ako organizmy. Vo fyzikálnom modeli sveta tento pohľad však asi bude vyvolávať rozpaky, pretože v ňom sú fyzikálne zákony nadradené svetu a predchádzajú mu. Boli mu dané a nijako z neho nevyplývajú.

Dôslednejší ateistický model sveta ovšem (ako každý model) nie je samozrejme bez vnútornej nekonzistencie. Hierarchickosť sveta vnucuje otázku množstva týchto vrstiev. Ak je toto množstvo nekonečné, protirečíme predpokladu 1. Ak je vrstevnatosť konečná, ostáva otvorená otázka pôvodu determinizmu základnej vrstvy. V takom prípade sa bez Boha nezaobídeme, musíme ho predpokladať ako stvoriteľa determinizmu základnej vrstvy. Potom ho však už sebautvárajúci svet nepotrebuje v nijakej forme, čo je iste ateistickejšie ako je klasický ateizmus.

V takomto tvare je tento model vlastne rehabilitáciou mechanistického deteminizmu 18. storočia, ovšem s návrhom riešenia otázok vedúcich k problému redukcionizmu cez predpoklad hierarchickosti. Navyše poskytuje vysvetľujúci rámec pre koncept prirodzeného výberu, koncept tak potrebný pre vysvetlenie sebautvárania.

Vylúčenie absolútna

Základným a priori súčasného monoteizmu je absolútnosť Boha. Boh je ničím neobmedzený. Časom, priestorom, logikou, rozumom, skrátka ničím. Dokonca prísne vzaté ani tým ničím.

Akékoľvek obsiahnutie tejto absolútnosti nami, v každom ohľade obmedzenými bytosťami, je nemožné. Tam, kde pre Boha platí môžem neobmedzene, tam pre nás platí môžem odtiaľ-potiaľ, prípadne nemôžem vôbec. Niet divu, že prijatie takéhoto a priori vedie k neuchopiteľným paradoxom, k otázkam, na ktoré niet odpovedí. Preto je tak kľúčová viera.

Videli sme, že ateisti dokázali dôjsť len potiaľ, že sú proti Bohu ako naivnej predstave dedinskej babky. Inak ho však prebrali aj so všetkými jeho základnými atribútmi, hlavne koncepciou absolútnosti. Všadeprítomnosť, všemocnosť, vševedúcosť a nezávislosť od sveta (objektívnosť) prírodných zákonov mali nahradiť Boha s rovnakými atribútmi. Takýto Boh síce nemá fúzy a bradu láskavého deduška a nie je preto smiešny, ostáva však principiálne rovnaký.

Skutočne dôsledný ateizmus by mal čo najdôslednejšie vylúčiť a priori absolútnosti. Namiesto predstavy sveta, ktorý je zložený z objektov, ktoré sú ovládané silami od samotných objektov nezávislými, vnímať svet ako jednotu tvorenú a vytváranú samotnými objektami. Takýto svet si svoje zákonitosti sám tvorí interakciami všetkých objektov. nie sú mu vnútné zvonka. Zákonitosti takéhoto sveta nie sú všemocné, nie sú všadeprítomné a vševedúce, sú podriadené danej a okamžitej konfigurácii objektov sveta.

Neviem, či je možné dať takúto predstavu do súladu s obrovským nánosom poznatkov, ktoré väčšinou boli stavané na predpoklade absolútnosti. Newtonovský pohľad na svet, ktorý ešte stále vládne vo vede, na absolútnosti stojí. Súčasná kozmológia stojí na predstave vzniku nášho Vesmíru Veľkým treskom, v ktorom okamžite platili fyzikálne zákony tak, ako platia dnes. Len vďaka tejto viere, dokážeme vypočítavať, čo sa vlastne dialo v prvej nanosekunde, prvej sekunde a ďalej s naším Vesmírom a čo sa stane o miliardu rokov. Skrátka Božie zákony, tak ako to predpokladal Newton, platili od stvorenia sveta (a možno pred tým) a budú paltiť večne.

Petr Vopěnka v knihe „Úhelný kámen evropské vzdělanosti a moci“ presvedčivo popisuje ako newtonovský pohľad na svet postupne ovládol celú vedu. Pokiaľ išlo o málo komplexné systémy, akými fyzikou popisované sústavy sú, tak to išlo pomerne dobre, ako vidno z následného triumfálneho rozvoja aplikovanej fyziky — techniky. Pokiaľ však sa rovnaký postup snažila uplatniť veda na komplexné systémy, ako je život, správanie, kultúra, spoločnosť, atď., začal newtonovský pohľad na svet systematicky zlyhávať.

Prečo tomu tak je výborne popisuje na živých systémoch Anton Markoš v knihe „Tajemství hladiny“, prípadne prof. Zdeněk Neubauer vo svojich knihách a prednáškach. Newtonovský pohľad na svet je geometrický a bezčasový. Objekty newtonovského sveta sú pasívne, nijako navzájom zo seba nevyplývajú, nemajú minulosť. Sú to len objekty, ktoré majú geometrický rozmer, geometrickú polohu, rýchlosť a hmotnosť. Na tieto objekty sú absolútne uplatňované fyzikálne (božské) zákony, plnia vôľu všemohúceho Boha, vôľu ktorú vnímame ako prírodné zákony. Božia zámernosť v podobe prírodných zákonov je tu všetkým, je jedinou zámernosťou popisu fyzikálneho sveta.

Živé systémy však takto popísať nejde. Organizmus nie je dôsledok pôsobenia fyzikálnych síl. Organizmus je v prvom rade organizovanosť fyzikálnych síl, hmotností ale hlavne tvarov molekul. Dve molekuly DNA môžu mať doslova rovnakú hmotnosť, ale obsahujú úplne inú informáciu a kódujú tvorbu iných organizmov. Bunka nie je váčok molekúl, na ktoré možno uplatniť metódy štatistickej fyziky, podľa ktorej sú v kvapaline všetky molekuly z roviny popisu nerozlíšiteľné. Každá jedna molekula v bunke má svoju funkciu, svoj jasný pôvod a nezameniteľné pôsobenie. Dá sa povedať, že má svoju zámernosť, intencionalitu. Každá molekula „vie čo chce“, nie je iba slepou hračkou objektívne pôsobiacich zákonov.

Rovnako môžeme intenciomalitu prisúdiť bunkám, organizmom, druhom organizmov, ba dokonca ekosystémom organizmov. Všade dokážeme rozoznať zákonitosti, ktoré takto organizovaným štruktúram nie sú vnútené zvonka, vznikajú ako výslednica zámerností jednotlivých častí systému. Napríklad vzťah predátora a koristi nevznikol Big Bangom Vesmíru, ale vyvinul sa postupne s vývojom komplexnosti živých štruktúr na Zemi.

No a tu ja vidím možnosť pre vytvorenie ateistického modelu sveta, kde by sa dalo dôsledne vylúčiť hlavné a priori Boha, teda absolútnosť. Tam kde niet univerzálne platných zákonitostí, ale zákonitosti vznikajú ako výslednica lokálnych usporiadaní jednotlivých objektov, tam sa priestor pre absolútno významne zmenšuje, prípadne ruší úplne.

Svet dôsledne evolučný, neintencionálny

Hlavným atribútom a súčasne paradoxom absolútnosti Boha je pre nás, obmedzené bytosti, istá nemennosť. Zákony sú dané, nemenné. Priestor je nekonečný a vo svojej nekonečnosti nemenný.

Takýto svet bol v podstate tisícročia pre naše vnímanie prirodzený. Nemenil sa. Roky sa striedali, ale príroda bola tá istá, hviezdy na oblohe rytmicky spadali do tých istých polôh. Život tak isto rytmicky s rolníckym rokom bol stále ten istý. Generácie sa menili s rovnakým rytmom a pravidelnosťou života. Predstava nemenných zákonov sveta je vlastne intuitívne prirodzená a s tým aj predstava nemennosti absolútna.

V 18. storočí sa ovšem nemennosť začala narúšať. Objavovali sa súvislossti sveta, ktoré hovorili o postupnom vývoji vecí. Najprv geologickom vývoji Zeme, potom vývoji života na Zemi a napokon v 20. storočí aj predstava vývoja nášho Vesmíru.

Ak je svet evolučný, tak z toho ovšem vyplývajú iné dôsledky pre jeho podstatu ako pre svet nemenný. Takýto svet sa stále vytvára, nie iba premieňa v tých istých vopred vytvorených formách. Čas v ňom nie je cyklický, čas je neustála zmena do nových foriem a usporiadaní. Vo svete nemennom, cyklickom, je príčina daného usporiadania, daného stavu vecí pravidelne vždy tá istá, a preto je stav vecí predvídateľný na základe nemennosti, absolútnosti vždy tých istých nemenných príčin. Nemennosť vecí stojí nad nimi ako zákon, ako vôľa Božia.

Vo svete evolučnom je stav súčasných vecí dôsledkom stavu vecí predošlých, pričom sa nič už neopakuje v rovnakej forme, ako už raz bolo. Je skutočne zvláštne, že Herakleitove „Dvakrát  nevstúpiš do tej istej rieky“ nenašlo vo vývoji našej kultúry hlbšiu odozvu viac ako 23 storočí. Vo svete evolučnom sú jeho objekty ponechané na seba. Sami si zjednávajú svoj priestor, vytvárajú vzťahy s inými objektami a tým tvoria zákonitosti celku. Aj keď je asi nemožné vylúčiť nejaké zákonitosti, ktoré zabezpečujú jednotu sveta, predsa však sú aspoň výraznejšie obmedzené ako to je v súčasnom ateizme, kde aj do evolučného pohľadu je snaha zavádzať Božie pravidlá v podobe evolučného algoritmu, zákonu narastania komplexity, elemntárnej jednotky prírodného výberu atď.

Návrat k antickej predstave horizontu a apeironu

Vieme si predstaviť svet, v ktorom je platnosť jeho zákonitostí obmedzená naším horizontom? Napokon, čo naozaj vieme o svete, ktorý je ďaleko za horizontom toho, čo môžeme priamo uchopiť? V skutočnosti iba to, že sa nám nejako javí. To ako sa nám niečo javí povyšujeme na absolútnu platnosť.

Napríklad dĺžky a zakrivenie dráh v hmlovej komore vydávame za dráhy elementárnych častíc, ktoré vznikli rozpadom hmoty pri zrážkach v cyklotrónoch. Nikto nikdy nijakú elementárnu časticu neuvidí, nechytí, nezváži. Niečo sa nám javí ako elemtárna častica. Dopadajúce svetlo z oblohy sa nám javí ako zánik hviezdy, ale v skutočnosti je isté len to, že vidíme svetlo. Interpretujeme ho ako zánik hviezdy na základe extrapolácie rozumového konštruktu nejakých teórií na celý Vesmír.

V takom prípade je možné predpokladať platnosť zákonov iba na našu prirodzenú skúsenosť. Vylúčiť absolútnosť v akejkoľvek forme. Lenže aj tu nám ostane absolútna platnosť tohoto modelovacieho princípu. Rozdiel bude však aspoň v tom, že takáto platnosť vyplýva z nás, z našej skúsenosti, nie je to platnosť nad nami na nás uplatňovaná, ako je tomu s konštruktami prírodných zákonov.